Prečo sa už nespomína spása duše ako zmysel života? -

Prečo sa už nespomína spása duše ako zmysel života?

Emil Bédi
14. septembra 2020
  Cirkev  

Pri sledovaní katolíckych médií ale i z bežných vyjadrení duchovných môžeme nadobudnúť dojem, že téma spásy duší akoby ani neexistovala alebo sa v dnešnej dobe stala už neželanou. Keď ale veríme, že človek sa skladá z porušiteľného tela a nesmrteľnej duše, musíme sa pýtať, ako je možné, že niečo tak závažné ako je otázka večného života a spása duše sa prakticky z nášho každodenného života vytratili. Iste, dá sa to pochopiť u ľudí, ktorí Boha vytesnili zo svojho života. Ale ako je možné, že sa s ňou už takmer nestretávame medzi katolíkmi?

Je to obzvlášť zarážajúce, keď si uvedomíme, že hlavným dôvodom vtelenia, utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista bolo, aby sme mali život večný. Kristus neprišiel na to, aby na zemi odstránil chudobu, aby chránil životné prostredie, aby tu boli ľudia zdraví, alebo aby sa viedol nekonečný dialóg s falošnými náboženstvami alebo sektami – cieľom ohlasovania jeho evanjelia bola spása duší. Náš Pán prišiel plniť vôľu svojho Otca a vôľa Otca je, aby duše boli naveky spasené v nebi, a teda uchránené od pekelného trestu. Je to skutočne tak jednoduché. Je to tak detinsky jednoduché, že tu prakticky nie je žiaden priestor na akési sofistikované filozofovanie. Cirkev to vždy takto chápala a zdôrazňovala. Ešte aj dnes Kódex kánonického práva (1752) prikazuje: „Spása duší musí byť vždy najvyšším zákonom Cirkvi“. Napokon v tradičnej sv. omši to pri podávaní sv. hostie a požehnávaní prijímajúceho dáva kňaz jasne najavo slovami: „Corpus Dómini nostri Jesu Christi custódiat ánimam tuam in vitam ætérnam“ (Telo nášho Pána Ježiša Krista nech zachová tvoju dušu pre život večný). Je smutné, že v novej omši pri slovách kňaza: „Telo Kristovo“ je tento zmysel zastretý, nič to však nemení na skutočnosti, že spása duše zostáva cieľom sv. prijímania.

Všeobecné ignorovanie otázky spásy zrejme súvisí s tým, že pri takýchto úvahách asi nie je možné vyhnúť sa pojmom ako je smrteľný hriech, Boží súd, Božia spravodlivosť alebo peklo a to sú témy, ktoré na dnešného človeka môžu pôsobiť „znepokojujúco“. Možno aj preto sme dnes svedkami neustáleho zdôrazňovania Božej lásky a milosrdenstva, ktoré zaiste na mnohých kresťanov pôsobia upokojujúco. Subjektívny pocit istoty však nedokáže nič zmeniť na zjavenej pravde, že Boh je nielen milujúcim Otcom, ale aj spravodlivým sudcom, pred ktorým sa každý z nás raz ocitne, že duše tých, ktorí zomierajú v stave smrteľného hriechu, idú do pekla, že tento trest trvá naveky a že Božie milosrdenstvo sa končí smrťou človeka – ďalej zostáva len Božia spravodlivosť.

Z uvedeného nie je ťažké vytušiť, že nič cennejšie ako dušu nemáme a že nič strašnejšie ako jej večné zatratenie človeku nehrozí. Cirkev to vždy dávala jasne najavo a veriaci to chápali aj bez internetu alebo znalosti čítania. Vedeli, že zmyslom života je Boha milovať, poznať, ctiť a oslavovať ho, a tak dosiahnuť večný život. Vedeli, že klamať alebo kradnúť je hriech a že nič pošpineného hriechom nemôže vojsť do neba. Strach z večného zatratenia a poznanie zjavených právd o zmysle života a spáse duše boli silnou motiváciou ich správania. To všetko sa však vytratilo. Už to nie je Boh, ku ktorému smeruje každé ľudské snaženie. Jeho miesto nahradil človek a jeho pozemské potreby.

Je smutné vidieť, že v priebehu niekoľkých málo desaťročí témy chudoby, ochrany zdravia alebo životného prostredia zatlačili otázku spáse duše, ktorá na uvedených veciach vôbec nezávisí[1], prakticky do zabudnutia. Ako je možné, že pominuteľné veci majú zrazu prednosť pred nepominuteľnými? Ako je možné, že strach z vírusu dokáže viesť až k zákazu verejného slúženia najsv. obety sv. omše? Ako si je možné len predstaviť, že by ochrana zdravia a Boží kult mohli byť svojim významom porovnateľné? Čo si má potom kresťan myslieť o mučeníkoch alebo misionároch, ktorí nehľadeli na svoje zdravie alebo život, ale iba na to, čo chce Boh?

Dnes je to človek, ku komu sa všetko obracia a nie je vhodné ho znepokojovať. Preto už nemá strach z večného zatratenia. Posledné zvyšky strachu rozptýlili uznávaní teológovia heretici s názorom, že peklo je prázdne (snáď tam je Hitler so Stalinom, ale ani to nie je isté). Na Kristove slová, že: „Široká cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. A úzka je cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú! (Mt. 7, 13-14) si už takmer nikto nespomína, kedy ich naposledy počul.  

Nemýľme sa však, aj keby celý svet tvrdil opak alebo ignoroval slová zjavenej pravdy, tieto zostanú pravdou, lebo ich autorom je Boh a spása duší navždy zostane najvyšším zákonom.

 „Salus animarum supremus lex esto.“


[1] Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?! (Mt. 16,26)

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024