Prečo je odpor 74 biskupov taký dôležitý? A prečo ho nemožno zastaviť? - Christianitas

Prečo je odpor 74 biskupov taký dôležitý? A prečo ho nemožno zastaviť?

Krystian Kratiuk
29. apríla 2022
  Cirkev Téma mesiaca  


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Pred Veľkou nocou podpísalo 74 biskupov z rôznych častí sveta „Bratský otvorený list našim bratom biskupom v Nemecku“. Jeho signatári upozorňujú na bludy, do ktorých upadá nemecká Synodálna cesta, a vyzývajú k vernosti Evanjeliu.

Zdroj: flickr.com

Toto bratské napomenutie však nebolo prvým aktom odporu voči nemeckým heretikom. Pred rokom napomenuli Nemcov biskupi z Ukrajiny a tento rok to už urobil arcibiskup Stanisław Gądecki vo veľmi rozhodnom liste. To spustilo lavínu – kardináli Pell a Müller, ako aj niektorí biskupi, napríklad Joseph Strickland, začali verejne hovoriť o heretických biskupoch (nielen z Nemecka, ale aj o luxemburskom kardinálovi Hollerichovi). Nakoniec sme sa dočkali spomínaného listu 74 biskupov.

O niekoľko dní neskôr sa kardinál Kurt Koch vyjadril celkom jasne, keď pre televíziu EWTN povedal: „Veľmi dúfam, že nemeckí biskupi sa nebudú len brániť, ale naozaj začnú dialóg. Za kritikou požiadaviek Synodálnej cesty sa totiž skrývajú oprávnené obavy, ktoré treba brať vážne.

Predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov zdôraznil, že tieto oprávnené obavy vyjadril aj samotný pápež František. To, že kardinál Koch zaujal tento postoj, je obzvlášť dôležité – zastáva totiž funkciu predsedu Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov. Takto sa po prvýkrát oficiálne vyjadril k omylom otvorene heretických nemeckých biskupov predstaviteľ Rímskej kúrie – a to ten, ktorý bol delegovaný na to, aby viedol dialóg so schizmatikmi, heretikmi a inými odpadlíkmi, ktorých dnes, samozrejme, nikto takto nenazýva. Je však veľmi príznačné, že k tomu vystúpil práve hierarcha, ktorého úlohou je udržiavať kontakt s tými deklarovanými Kristovými nasledovníkmi, ktorí zostávajú mimo jednej, svätej, všeobecnej a apoštolskej Cirkvi. Je to viac ako symbolické.

Synodálna cesta alebo cesta k veku Antikrista?

V Cirkvi sa teda zjavne začína v súvislosti s nemeckou Synodálnou cestou niečo diať. Intervencie biskupov v takýchto záležitostiach sú viac než potrebné – a vôbec nie sú výsledkom pýchy alebo zasahovania niektorých konkrétnych cirkví do záležitostí iných. A v takomto tóne možno čítať názory na „List 74“, ktoré prichádzajú od predstaviteľov progresívnej strany cirkevných komentátorov. Patrí medzi nich okrem iných aj redakcia liberálneho periodika Tygodnik Powszechny, ktorá komentovala námietku konzervatívnych biskupov jednou vetou, v ktorej naznačila, že… „autori listu sa obávajú, aby ich diecézy nechytili chorobu od Nemcov“.

A predsa tradícia vzájomného napomínania hierarchov je taká dlhá, koľko trvá Cirkev. Nikdy nestačí pripomínať, že svätý Pavol dokázal verejne pokarhať samotného svätého Petra. A ako zdôrazňujú historici, keď sa rodila moc biskupského stavu – v časoch otcov a učiteľov Cirkvi, ako boli Cyprián z Kartága a Augustín z Hippo – nebolo nič výnimočné, že biskupi boli vo vzájomnom kontakte, povzbudzovali sa, radili sa a v prípade potreby sa navzájom korigovali.

Boli to však časy, keď to nie svet formoval katolíckych biskupov, ale biskupi mali ambíciu formovať celý svet na katolícky spôsob. A robili to veľmi efektívne. Dnes je to bohužiaľ naopak, najmä v Nemecku.

Tamojší biskupi tak veľmi túžia vo svojich cirkvách nahradiť Ducha Svätého duchom sveta, že správy v tlači o ich skutočných požiadavkách a priestupkoch sa v našich mysliach miešajú s fiktívnymi opismi Pavla Lisického z Doby Antikrista. Stačí spomenúť, že pred niekoľkými týždňami kardinál Reinhard Marx celebroval omšu pri príležitosti dvadsiateho výročia „kultu queer“ a jeho pastorácie. Počas kázne vyjadril ľútosť nad „diskrimináciou kresťanov voči LGBT osobám“. Povedal tiež, že túži po inkluzívnej Cirkvi. Počas svätej omše, ktorú celebroval, visela v kostole dúhová vlajka LGBT komunít. Po omši v rozhovore pre ľavicový časopis Stern bývalý predseda nemeckého episkopátu povedal, že Katechizmus katolíckej Cirkvi „nie je vytesaný do kameňa“, a preto „možno pochybovať o tom, čo sa v ňom píše“.

Skutočne, človek by si želal, aby aspoň jeden zo 74 signatárov dostal ducha svätého Mikuláša, ktorý – podľa zbožnej legendy, ktorá sa teší renesancii popularity – mal vyfackať Ária za to, že hlásal bláznovstvo a herézu.

Zatiaľ však máme „List 74“.

Zdroj: flickr.com

Od Rockefellera k Sachsovi

A pritom nielen nemecká cirkev prechádza procesom rýchlej sekularizácie a heretizácie. Nemci sú jednoducho avantgardou tohto smutného javu a vo svojej charakteristickej samoľúbosti, pýche a arogancii stoja na čele bojovníkov vnútrocirkevnej revolúcie. Hlásia sa ku každej požiadavke dnešného sveta, nech by bol akokoľvek protibožský, proticirkevný, antiklerikálny, heretický alebo zvrátený.

Na niektoré z týchto myšlienok odpovedali (áno, po pridlhom uvažovaní, ale predsa) biskupi, ktorí podpísali citovaný list. Existuje však aj celý rad hrozieb, ktoré vonkajší svet – nenávidiaci kresťanstvo a na ňom založenú kultúru a civilizáciu – účinne vnáša do Cirkvi. Tento proces sa samozrejme začal už dávno, ale výrazne sa zrýchlil po II. vatikánskom koncile. To, čo sa pôvodne robilo v tichosti, sa teraz robí vo svetle kamier.

Príklad?

Ako katolíci sme nesmierne vďační Pavlovi VI., za encykliku Humanae Vitae a za to,že neustúpil a nenechal sa presvedčiť o vhodnosti antikoncepcie a iných antinatalistických ideí nielen cirkevnou hierarchiou nakazenou sekularizmom, ale ani emblematickým predstaviteľom maltuzianizmu, Johnom D. Rockefellerom. Tento multimiliardár osobne navštívil Vatikán v roku 1965, keď už 13 rokov stál na čele „Rady pre populáciu“ v New Yorku. V USA mal veľký úspech pri šírení eugenických myšlienok, ale to mu nestačilo. Vyhľadal stretnutie s Pavlom VI. a ponúkol mu, že pre pápeža napíše encykliku o hrozbe preľudnenia planéty.

Keďže ponuka bola odmietnutá, Rockefeller stále písal listy, v ktorých argumentoval:

Podľa môjho názoru, ak sa Cirkev v tejto veci neujme vedenia, bude to mať dva dôsledky: po prvé, súčasná, čoraz silnejšia snaha o stabilizáciu obyvateľstva bude pokračovať, bude zahŕňať krajinu za krajinou, bez celkového dohľadu a usmernenia, najmä v morálnej oblasti; po druhé, ak to môžem povedať otvorene, Cirkev nebude mať žiadnu účasť na veci zásadného významu pre svojich členov a pre dobro celého ľudstva. Povodňovú vlnu nemožno zastaviť ani spomaliť, ale možno ju usmerniť. Keďže pevne verím v dôležitosť úlohy, ktorú má Cirkev zohrávať v dnešnom nepokojnom svete, som hlboko znepokojený, keď sa pozerám na vývoj, ktorý podľa mňa z dlhodobého hľadiska poškodí postaveniu Cirkvi na celom svete.“

Táto záležitosť bola opísaná v mnohých publikáciách a ukazuje súčasným katolíkom, že aj cirkevní progresívci sú z generácie na generáciu čoraz viac prepojení so svetom. Kým totiž Vatikán v ére progresívneho Pavla VI. dokázal povedať nie depopulátorovi Rockefellerovi, Františkov Vatikán už depopulátora Jeffreyho Sachsa pozýva do svojich najdôležitejších projektov – vrátane písania pápežských encyklík…

A ako reagovali biskupi tejto generácie na pápežov odpor voči Rockefellerovým plánom? V mnohých častiach sveta sa vydali vlastnou alternatívnou cestou, ktorú im vytýčili globalisti, a nie Rím, a ohlásili to priamo a veľmi dôrazne. A Pavol VI. nevedel túto vzburu zastaviť. Toto nezasahovanie malo po polstoročí za následok, že heretickí biskupi a kardináli svojimi vyhláseniami pohoršovali a klamali Boží ľud na celom Západe.

Koniec koncov, toto už nie je jedna Cirkev. V nej totiž veríme v niekoho iného. Niektorí z nás veria v Boha, ktorý je milosrdným Otcom, ale aj spravodlivým sudcom, ktorý odmeňuje dobrých a trestá zlých, a iní v niekoho, komu je naše správanie ľahostajné. Niektorí veria v Boha, ktorý zakazuje rozvod, iní v bytosť, ktorej rozvod nijako neprekáža. Niektorí veria v Boha, ktorý zničil Sodomu a Gomoru, zatiaľ čo iní veria v „boha“, ktorý žehná homosexuálnym vzťahom. Nie je to jedna viera, neveríme v toho istého Boha, nie sme jedna Cirkev, aj keď by sme veľmi chceli.

Jednota verzus vernosť?

Väčšina komentátorov naznačuje, že pokoncilový spôsob nepoukazovania na omyly spolubratov biskupov je prejavom „Prímeria z roku 1968“, ako to vyjadril George Weigel. Prímeria medzi konzervatívnou časťou Cirkvi a revolucionármi. Prímeria, ktorého zachovanie je dnes azda posledným faktorom, ktorý zaručuje vonkajšiu jednotu Cirkvi a umožňuje vyhnúť sa formálnej schizme.

Starostlivosť o vonkajšiu jednotu Cirkvi však nikdy nesmie zatieniť starostlivosť o jej vieru. Starostlivosť o Pravdu, ktorou je Ježiš Kristus –, ktorý sa nazýva Pravdou – a nie jednotou. Hovoril nám, aby sme sa modlili za jednotu, ale vždy, keď učil a niekto nesúhlasil s jeho Učením, reagoval jednoznačne. Veď svätého Petra, ktorý sa postavil proti Božiemu plánu, nazval satanom chvíľu po tom, ako bol menovaný za pápeža. Metaforickým „nerozumným pannám“ povedal, že ich nepozná. Iným povedal, že „zomrú vo svojich hriechoch“. Tých, ktorí ho počúvali a neprijali jeho slovo, nechal odísť. Nebežal za nimi s ospravedlňujúcim gestom, že sa vlastne pomýlil a že učeníci si môžu myslieť a hovoriť svoje a on svoje. Urobil to aj napriek tomu, že vedel, že jeho reč je tvrdá náročná a nie každý ju dokáže počúvať.

A to sa za dvetisíc rokov nezmenilo.

***

Portál Christianitas.sk odporúča:

Taliansky historik a profesor, Roberto de Mattei prináša v knihe Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny, ucelený pohľad na udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila život v katolíckej Cirkvi v druhej polovici 20. storočia a nemalou mierou naň vplýva i dnes.

Záujemcovia si môžu túto vysokohodnotnú knihu objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/druhy-vatikansky-koncil-doposial-nenapisane-dejiny/

***


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!