Prečo je dobré „báť sa pekla“? Je varovanie pred smrťou duše „teológiou strachu“?

o. Dr. Roman Laba
17. septembra 2022   Cirkev

V poslednom čase môžeme v katolíckom mediálnom svete vidieť rozsiahlu kritiku farárov, ktorí sa odvážia hovoriť o dôsledkoch ľudského hriechu, teda… o pekle.

Takéto kázanie je stresujúce pre kresťanov, ktorí sa podľa Roda Drehera pridržiavajú terapeutického deizmu. Tento názor predpokladá existenciu Boha ako Stvoriteľa sveta, ktorý chce, aby sme boli dobrí, láskaví a lojálni, ako to učí Biblia a väčšina náboženstiev. Zmyslom ľudského života – podľa terapeutického deizmu – je byť šťastný a zabezpečiť si úctu voči sebe. Boha by sme nemali vťahovať do svojich záležitostí, iba ak je to nevyhnutné. Dobrí ľudia pôjdu po smrti do neba. Kam však pôjdu ľudia, ktorí sa postavili na stranu zla? To terapeutický deizmus nešpecifikuje.

Takáto mentalita si podmaňuje kresťanov a ničí v nich vklad biblickej viery. Niet v ňom miesta pre pokánie, lásku vyžadujúcu obetu, čistotu srdca a slávny kríž. Takýto názor taktiež ignoruje existenciu pekla.

Zdá sa, že po mnohých storočiach teória apokatastasis (viera vo všeobecnú spásu) opäť dobýva mysle katolíkov: v teológii aj v pastorácii. Všimnite si, že na pohreboch veľmi často, možno nevedome, „kanonizujeme“ svojich blízkych, hovoríme o zosnulých, že sú už v rukách Boha, milosrdného Otca, že sa na nás pozerajú z neba a že sú v lepšom svete.

Tieto príklady ukazujú, ako sa v nás vytratilo vedomie Božej spravodlivosti a súdu a ako sa v nás deformoval pojem Božieho milosrdenstva. Mnohí teológovia a cirkevní hierarchovia správne zdôrazňujú, že v centre kresťanského hlásania má byť kerygma, teda – ohlasovanie spásy v Ježišovi Kristovi, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych! Je však kázanie kerygmy nezlučiteľné s poučovaním ľudí o dôsledkoch hriechu? Pozrime sa, ako táto otázka stojí vo svetle Božieho slova a Magistéria.

Biblická vízia milosrdenstva

Keď apologéti „dobrého pocitu“ počujú nejaké poučenie o treste, o pekle, často sa odvolávajú na Božie milosrdenstvo. V tomto prípade si pripomeňme jeden dôležitý aspekt tejto skutočnosti. Slovo milosrdenstvo má v našej mentalite skôr sentimentálny podtón. „Byť milosrdný“, ako to chápe tento svet, znamená vlastne všetko dovoliť, všetko tolerovať a byť otvorený všetkému.

Biblické chápanie tohto pojmu je však úplne iné. V hebrejčine sa milosrdenstvo vyjadruje slovom rahamim, čo znamená „ženské lono“. Myšlienka milosrdenstva je teda vo Svätom písme spojená s narodením, so vznikom nového človeka. Znamená to, že je Boh k nám milosrdný, že nám odpúšťa hriechy? Nie, znamená to, že nás rodí v Ježišovi Kristovi! Toto narodenie je ponorením sa do veľkonočného tajomstva, a teda aj do reality kríža.

V biblickej vízii milosrdenstva je miesto aj pre trest. Boh trestá z lásky k ľuďom. Toto konanie môžeme pozorovať od samého začiatku dejín spásy, teda od vyhnania z raja. Vyhnanie z raja bolo skôr dielom Božej starostlivosti než jeho hnevu, vysvetľuje evanjelista sv. Ján. – Taký je totiž zvyk nášho Pána, že keď posiela trest, neprejavuje o nič menšiu starostlivosť, ako keď udeľuje dobrá. Tento trest nám totiž vymeriava preto, aby nás napomenul. Predsa keby vedel, že beztrestnosť hriechu nás neurobí horšími, už by nás nikdy netrestal. Ale aby zastavil naše smerovanie k horšiemu a odstránil narastajúcu zvrátenosť, je pevný vo svojom priateľstve k človeku a ukladá trest“ (In Genesim, 3, hom. 18,3).

Predtým, ako naši predkovia opustili rajskú záhradu, boli oblečení do zvieracích koží. Toto gesto Stvoriteľa, podobné gestu milosrdného otca, ktorý oblieka márnotratného syna (Lk 15), je obrazom jeho milosrdenstva a stálej otvorenosti voči človeku. Adam a Eva museli kvôli nedostatku pokánia znášať následky svojho rozhodnutia.

Varovanie v prorockej tradícii

Skôr ako sa vrátime k novozákonnej vízii ohlasovania, zastavme sa krátko pri prorockej tradícii. Už v Starom zákone bolo jednou z najdôležitejších úloh proroka varovať ľudí pred trestom ako dôsledkom nie Božích rozhodnutí. Takmer v každej prorockej knihe nájdeme príslušné pasáže, preto sa zameriame na knihu proroka Ezechiela, v ktorej sa dočítame:

Keď poviem zločincovi: „Určite zomrieš,“ ty ho však neupozorníš a nebudeš hovoriť, aby si zločinca na záchranu jeho života odradil od zlej cesty, ten zločinec zomrie vo svojej vine, no jeho krv budem požadovať z tvojich rúk. Ale ak si ty varoval zločinca, a on sa neodvrátil od svojej neprávosti a od svojej zločinnej cesty, on zomrie vo svojej vine, ty si si však zachránil dušu. (Ez 3,18–19)

Svätý Gregor Veľký v homílii venovanej Knihe proroka Ezechiela tieto slová adresuje kňazom, ktorí na hriechy im zverených veriacich reagujú ľahostajnosťou a mlčaním: „Okrem vlastných hriechov sme vinní aj za smrť iných, lebo pre svoju ľahostajnosť a mlčanie zabíjame toľko ľudí, koľko ich denne vidíme kráčať k smrti“ (Homília 11).

Na inom mieste je Ezechiel vyzvaný, aby prorokoval proti „falošným prorokom“. Aké je obvinenie voči nim? Ezechiel poučuje:Nevystúpili ste do trhlín a nevymurovali ste múr okolo Izraelovho domu, aby v Pánov deň obstál v boji (Ez 13,5). Proroci sú karhaní za to, že nepomáhajú národu, aby stál pevne v Pánov deň. Ktorý je to deň? No podľa prorockej tradície je Pánov deň dňom súdu!

Za čo budú pokarhaní moderní proroci? Nie azda pre hlásanie akéhosi bezstresového, bezstarostného kresťanstva, dobrého pocitu namiesto obrátenia?

Zvestovanie Ježiša Krista v jeho pozemskej misii

Je zrejmé, že vzorom každého kázania a ohlasovania je Kristus Pán. Evanjelista Lukáš v 4. kapitole svojho evanjelia opisuje, ako vyzeralo prvé verejné kázanie nášho Pána. Ježiš začal komentovať Izaiášove slová, vzťahoval ich na seba a potom odhalil dosť nepríjemnú pravdu o svojich krajanoch a homília sa skončila pokusom o zabitie Ježiša:

Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli do až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel. (Lk 4, 28–30)

Položme si otázku: Kedy sme naposledy boli na takej kázni, po ktorej sme chceli kňaza zabiť? Spomínate si na taký prípad, keď kňaza alebo biskupa po kázni vyhnal dav z kostola? Zdá sa, že väčšina kázní je v tomto ohľade arcipokojná.

Pán Ježiš počas svojho pozemského života viackrát varoval pred peklom. Jeden z takýchto pokynov si zaslúži osobitnú zmienku:

Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: „Pane, otvor nám!“ A on vám povie: „Ja neviem, odkiaľ ste!“ Vtedy začnete hovoriť: „Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil.“ Ale on vám povie: „Ja neviem, odkiaľ ste; odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť!“ Tam bude plač a škrípanie zubami, až uvidíte, že Abrahám, Izák, Jakub a všetci proroci sú v Božom kráľovstve, a vy ste vyhodení von. (Lk 13,24–28)

Všimnime si, v akom kontexte Pán Ježiš vyslovil tieto slová: „Ktosi sa ho spýtal: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?“ Niekto z poslucháčov, ktorý sa určite vyznačuje skôr úprimnosťou než politickou korektnosťou, pri počúvaní Ježišových slov dospel k nesmelému záveru, že spasených možno nie je až tak veľa… Pýta sa teda Ježiša, či sa vo svojej úvahe mýlil. Aká bola Ježišova odpoveď? Dal Kristus Pán jasne najavo, že všetko je v poriadku, že jeho milosrdenstvo je veľké, že sa niet čoho báť?

Nie! Náš Pán povedal mimoriadne desivé slová: „Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. (!) Okrem tohto textu Ježiš poučil o možnosti zatratenia viac ako šesťdesiatkrát. Tridsaťkrát hovoril o ohni a strašných mukách a viac ako tridsaťkrát hovoril o večnosti. Vo svojom učení tieto pravdy jasne zdôrazňoval, preto ani my dnes nesmieme znižovať obsah evanjelia.

Ježiš ohlasuje evanjelium o kráľovstve a posiela svojich učeníkov s týmto poslaním. S prijatím jeho posolstva je spojená spása… Tu sa mnohí kresťania chcú zastaviť, ale Ježiš v tej istej vete, v ktorej hovorí o spasení, hovorí aj o odsúdení:

„Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. (Mk 16,15–16)

Azda Ježiš hlásal nejaké „evanjelium strachu“? Zrejme nie, ale keďže to myslí dobre s príjemcami Dobrej zvesti, keďže mu záleží na večnom šťastí každého človeka, varuje a poučuje o dôsledkoch odmietnutia evanjelia.

Prvá kerygma končí výzvou k obráteniu (Sk 2).

V deň Turíc, keď boli apoštoli naplnení Duchom Svätým, svätý Peter predniesol reč, ktorú možno nazvať prvou kerygmou. Ťažiskom apoštolovej reči je nepochybne Kristovo vzkriesenie a dar Ducha Svätého, ale končí sa veľmi konkrétnou výzvou:

Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť bratia?“ Peter im povedal: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha. Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko; všetkým, ktorých si povolá Pán, náš Boh.“ A ešte mnohými inými slovami ich zaprisahával a povzbudzoval: „Zachráňte sa z tohoto zvrhlého pokolenia!“ Oni prijali jeho slovo a dali sa pokrstiť; a v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší. (Sk 2,37–41)

Všimnime si, že apoštol Peter vôbec nehlásal nejakú bezpodmienečnú spásu. Naopak, podmienkou prijatia krstu bolo prijať jeho učenie a začať s obrátením.

Treba povedať, že v prvotnej Cirkvi neexistuje kázanie bez výzvy k obráteniu! Sloveso metanoein – „kajať sa“, „uvedomiť si“, „zmeniť názor“ – sa v Novom zákone vyskytuje veľmi často v rozkazovacom spôsobe (Mt 3,2.8;4,17; Mk 1,4; Lk 3,8; Sk 2,38; 3,19; 8,22; Zj 2,5.16; 3,3.19). Často sa toto sloveso vyskytuje aj v spojení s výrazmi, ktoré obsahujú myšlienku výzvy alebo ohlasovania: keryssein (Mk 1,4; 6,12; Lk 3,3; 14,47; Sk 13,24), aggollein (Sk 17,30; 26,20), kalein (Lk 5,32). Apoštol Peter vôbec nenaznačuje, žeby Cirkev mala prijať každého bezpodmienečne. Dverami k prijatiu krstu, a teda k vstupu do Cirkvi, bolo obrátenie.

Nie je potrebné podrobne rozoberať štruktúru kerygmy. Zdôrazníme len dva prvky: východiskový bod a záverečné pozvanie. No pre apoštolov (najmä sv. Pavla) bola východiskovým bodom ohlasovania Dobrej zvesti vždy existenciálna situácia človeka – skutočnosť, ževšetci zhrešili a chýba im Božia sláva (Rim 3,23). Takýto hriešny človek bol Bohom milovaný a predurčený stať sa Božím dieťaťom skrze Ježiša Krista (Ef 1,4–5). Takáto kerygma vždy končí výzvou k pokániu, ktoré je ovocím odpustenia a daru Ducha, a prísľubom spásy, teda večného života pre tých, ktorí vstúpia do spoločenstva vyvolených.

Hoci je apoštolské kázanie plné sily a nádeje, nechýba v ňom varovanie pred peklom. V druhom Petrovom liste inšpirovaný autor hovorí o tých, ktorí sa budú vysmievať Božiemu prisľúbeniu:

Predovšetkým vedzte, že v posledných dňoch prídu s posmechom posmievači, žijúci podľa svojich žiadostí, a budú hovoriť: „Kde je ten jeho prisľúbený príchod?“ Veď odvtedy, ako zosnuli otcovia, všetko ostáva tak, ako to bolo od počiatku stvorenia. Skryté je im totiž – a oni to chcú –, že nebo je oddávna a že zem povstala Božím slovom z vody a skrze vodu a že skrze ne zahynul aj vtedajší svet, zatopený vodou. A to isté slovo udržiava terajšie nebo i zem a zachováva pre oheň, keď príde deň súdu a záhuby bezbožných ľudí. Toto jedno nech vám je, milovaní, zjavné: že u Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. Pán nemešká s prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká; on je len trpezlivý s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie. (2Pt 3,3–9)

Je pozoruhodné, že uvedené slová sa nachádzajú v druhej časti listu, po kerygmatickej časti, ktorá má eschatologický podtón (2Pt 1). Autor tohto textu uisťuje svojich čitateľov, že tak ako staroveký svet, zničený potopou (porov. 2Pt 2,5; 3,6), dal vzniknúť súčasnému poriadku, tak aj na konci čias bude Boh súdiť súčasný svet, aby ho uviedol do reality nového stvorenia.

V listoch apoštola Pavla, v ktorých kerygma zaujíma veľmi dôležité a najvyššie miesto, nechýba ani varovanie pred trestom. Apoštol opisuje realitu pekla nie ako miesto, ale skôr ako proces, ktorý môžeme nazvať „zničenie“. Na opis takéhoto stavu používa Pavol pomerne pestrý slovník: ἀπόλλυμι – „zahynúť“, „zničiť“ (Rim 2,12; 2Kor 2,15; 4,3; 2Sol 2,9), ἀπώλεια – „záhuba“, „zatratenie“ (Flp 1,28; 3,19), θάνατος – „smrť“ (Rim 6,16.21.23; 7,5; 2Kor 2,16; 7,10), ἀποθνῄσκω – „zomrieť“ (Rim 8,13), φθείρω – „zničiť“ (1Kor 3,17), φθορά – „porušenie“ (Gal 6,8) alebo ὄλεθρος – „záhuba“ (1Sol 5,3; 2Sol 1,9).

Cirkevní otcovia, Učitelia, pápeži na tému „strašenia peklom“

Nie je potrebné rozoberať celú náuku o zatratení alebo pekle, preto sa zamyslíme len nad niektorými textami katechetického charakteru.

Jeden z najstarších kresťanských dokumentov, Didaché, začína slovami: Sú dve cesty, jedna cesta života a druhá cesta smrti, a medzi nimi je veľký rozdiel (Didaché 1,1). Mnohí moderní teológovia by povedali: načo strašiť hneď na začiatku…, načo strašiť smrťou (a myslím tým večnú smrť)? Nakoniec autor Didaché dáva nasledujúci pokyn:

Ako bude rásť neprávosť, ľudia sa budú navzájom nenávidieť, prenasledovať a zrádzať a potom sa zjaví zvodca sveta ako Boží Syn a bude robiť znamenia a zázraky. Celá zem bude vydaná do jeho rúk a on bude páchať zlo, aké sa od počiatku vekov ešte nikdy nestalo. 5 V tom čase ľudstvo vstúpi do ohňa skúšky a mnohí sa zrútia a zahynú, ale tí, čo vytrvajú vo viere, budú zachránení tým, ktorý sa stal (pre nás) prekliatím… Tí, čo vytrvajú vo viere, budú zachránení…

Pápež Klement Rímsky vo svojom Druhom liste Korinťanom hovorí o povahe pekla: Keď však uvidia, že tí, čo zhrešili a svojimi slovami alebo skutkami zapreli Ježiša, sú trestaní strašnými mukami v neuhasiteľnom ohni, spravodliví, ktorí konali dobro, znášali muky a nenávideli prepych života, budú oslavovať Boha a hovoriť: „Tomu, kto slúži Bohu celým svojím srdcom, zostane nádej (2Kor 17,7). Tieto slová svätého Klementa sú pozoruhodné, pretože Druhý list Korinťanom nie je nejaký eschatologický traktát, ale pravdepodobne ide o písomnú homíliu svätého pápeža.

Ďalším spisovateľom, ktorý varuje pred večným trestom, je sv. Cyprián: Večne horiaca Gehenna a jej plamene pohltia zatratených; nebude žiaden spôsob, ktorým by si trýznení mohli niekedy odpočinúť alebo skončiť. Duše spolu s ich telami budú zachované, aby trpeli v nekonečných mukách… Smútok počas trestu bude potom bez ovocia pokánia; plač bude zbytočný a modlitba neúčinná. Príliš neskoro uveria vo večný trest tí, ktorí neuverili vo večný život (K Demetriánovi 24).

Svätý Cyril Jeruzalemský vo svojej mystagogickej katechéze poučuje: Všetci teda budeme vzkriesení s večnými telami, ale nie všetci s podobnými telami, lebo ak je niekto spravodlivý, dostane nebeské telo, aby sa mohol dôstojne zhovárať s anjelmi; ak je niekto hriešnik, dostane večné telo, prispôsobené na znášanie trestu za svoje hriechy, aby mohol večne horieť v ohni a nikdy sa nezničil. Cyrilove slová sú pozoruhodné, pretože sú adresované neofitom – novopokrsteným. Mnohí dnešní pastieri by určite volili iné slová, aby až tak „nestresovali“ nových členov Cirkvi.

Azda najhlbšiu intuíciu o tom, čo je peklo, sformuloval Lev XIII. Pekelný oheň by bol prejavom tej istej nekonečnej Božej lásky, ktorá je šťastím spasených. „Quod erit iucunditas mentibus nitidis, hoc erit poena maculosis,“ povedal pápež Lev Veľký, „To, čo pre jasné duše bude šťastím, pre zatratených bude trestom.“

V dielach stredovekých spisovateľov nechýbali varovania pred zatratením. Je ich toľko, že spomenieme iba niektoré. Medzi homíliami svätého Bernarda z Clairvaux sa môžeme stretnúť s nasledujúcimi titulmi: Pokora a pýcha. Nebo a peklo (Sermones super Cantica Canticorum, Sermo 37) a Odmietnutie učenia o spáse diabla (Sermones super Cantica Canticorum, Sermo 54). Sám svätec povzbudzoval: Zostupuj do pekla často počas svojho života, aby si tam nemusel ísť po smrti.

Iný stredoveký Učiteľ, svätý Bonaventúra, v 3. homílii na 2. nedeľu po Zjavení Pána poučuje: Kto sa nebude báť, kto sa nebude triasť, keď bude uvažovať o pekelných trestoch, ktoré sú nielen neznesiteľné svojou prísnosťou, ale aj večné a nikdy nekončiace? V učení svätého Petra z Alkantary nájdeme poučenia o súde, o pekelných trestoch. V jednom z takýchto pokynov svätec hovorí: Uvažuj, drahý brat, aký strašný bude deň, keď vyjdú najavo všetky záležitosti Adamových synov; deň, keď bude vynesený rozsudok, deň, keď vynesený rozsudok určí náš osud na všetky veky; deň, ktorý obsiahne všetky dni minulých, súčasných a budúcich vekov, lebo v ňom bude svet skladať účty za celý čas a v ňom sa ukáže zloba a pomsta nahromadená počas vekov – lebo všetky hriechy nazbierané od počiatku sveta budú pomstené a vylejú sa rieky Božieho hnevu.

Od stredoveku sa učenie a kázne o posledných veciach, vrátane pekla, dostali do pastoračnej služby a časom sa stali predmetom úvah nielen v homíliách, ale takmer v každej rekolekcii alebo farskej misii. Podobné homílie sa niekedy vyznačovali pestrými obrazmi, ktoré pôsobili na predstavivosť. Je ťažké hodnotiť tento postup, pretože každý príklad môže byť iný. Dovoľte, aby sme v tejto veci dali slovo svätému Jánovi Pavlovi II. v rozhovore, ktorý poskytol Vittoriovi Messorimu, Prekročiť prah nádeje, pápež povedal:

Aj v nie príliš vzdialených časoch, v rekolekčných alebo misijných kázňach, boli posledné veci vždy nedotknuteľným bodom programu úvah a kazatelia vedeli na túto tému hovoriť obrazne a sugestívne. Koľko ľudí tieto kázne a učenia o konečných otázkach priviedli k obráteniu, ku spovedi!

Keď si vyberieme staré kázne, môžeme sa o týchto pravdách viery dočítať veľmi otvorene a živo. Príkladom je kázeň svätého Jána Máriu Vianneyho O pekle kresťanov a homílie mnohých ďalších kazateľov. Položme si však principiálnu otázku: Je takéto „strašenie“ správne?

Morálna teológia poučuje o dvoch druhoch ľútosti nad hriechmi:
1) dokonalá ľútosť a
2) nedokonalá ľútosť.

Pokiaľ ide o dokonalú ľútosť, tá pramení z lásky k Bohu. Katechizmus katolíckej Cirkvi ju definuje takto:
Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, volá sa „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné. (KKC 1452)

Ďalším typom ľútosti je nedokonalá ľútosť, ktorá sa okrem iného rodí zo STRACHU PRED ZATRATENÍM. Výraz „nedokonalá“ by mohol naznačovať, že ide o nejaký zlý postoj. Nie je to tak, pozrime sa, čo nás učí Cirkev: Takzvaná „nedokonalá“ ľútosť (attritio) je tiež Božím darom, podnetom Ducha Svätého. Rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi (je to ľútosť zo strachu – contritio ex timore). Takéto pohnutie svedomia môže vyvolať vnútorný proces, ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným rozhrešením. Nedokonalá ľútosť sama osebe nedosiahne síce odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia. (KKC 1453)

Všimnime si, že aj ľútosť v dôsledku strachu z odsúdenia je Božím darom, hnutím Ducha Svätého, a pod vplyvom milosti privádza človeka k sviatosti spovede, a tým k odpusteniu hriechov. Azda vzbudzovanie takejto ľútosti kázaním Božieho slova by mohlo byť čosi zlé?

Na záver si pripomeňme pokyny Všeobecného direktória pre katechézu: Celá Cirkev v Pánov deň dosiahne svoje naplnenie a vstúpi do Božej plnosti: to je hlavný cieľ kresťanskej nádeje a modlitby („Príď kráľovstvo tvoje“). Katechéza o tom, čo je nové, sa musí na jednej strane niesť v znamení útechy, nádeje a zdravej bázne, ktoré ľudia našej doby naliehavo potrebujú; na druhej strane musí byť plne verná pravde… Katechéza nesmie mlčať o súde jednotlivých osôb po smrti, ani o odčiňujúcom očistcovom treste, ani o smutnej realite večnej smrti, ani o Poslednom súde.

PDF (formát pre tlač)