Prebuďme sa zo sna – prečo sa naše kostoly vyprázdňujú? – Nedeľná homília

vdp. Ľubomír Urbančok
29. novembra 2020
  Cirkev  

Milovaní Bratia a Sestry!

Je to už takmer rok, čo sa z Číny dostal COVID pomaly do celého sveta. Následkom neho došlo k historickému precedensu, zrušeniu slávenia verejných svätých omší už niekoľkokrát. Tí veriaci, ktorí žili naozaj životom živej viery a boli si vedomí hodnoty sviatostí, zažili skutočné duchovné utrpenie, tí, ktorí ju až tak vážne nebrali, sa vrátili tam kam svojou mysľou patrili aj vo chvíľach keď v nedeľu v kostole boli – do sveta. Každý z nás však zažil obdobie túžobného očakávania, tí prví aby mohli očistiť a posilniť svoj vzťah s Bohom, tí druhí aby ho hľadali v nákupných centrách a inde, ktoré pesnička Elánu nazýva trefne „novodobými chrámami“. Teda každý z nás zažil na vlastnej koži obdobie túžobného očakávania na stretnutie sa s Ježišom. Samozrejme, náš vzťah s Bohom neprestal ani keď sme nemohli do kostola, podobne ako vzťah s Bohom zažívali aj členovia židovského ľudu, keď Boh nebol prítomný medzi nimi skutočne, ale len prostredníctvom modlitby, starozákonnej liturgie a rôznych symbolov. Avšak vedeli, že ten ku komu sa modlia, Boh, sľúbil, že vstúpi do ľudských dejín a stane sa človekom.

Bratia vieme, že je už tu príhodný čas, hodina, keď sa máme prebudiť zo sna.“ (Rim 13,11)

Toto sú slová, ktorými nás pozýva svätý Pavol do Adventného obdobia, do ktorého dnešným dňom vstupujeme. Toto očakávanie v našom prípade je iné, než v prípade starozákonného ľudu. Na jednej strane očakávame Ježišov príchod na konci čias, na druhej strane prípravou na Vianoce sa pripravujeme na deň, keď si pripomíname narodenie Spasiteľa. Vianoce sú na rozdiel od Veľkej Noci pripomienkou, kým Veľká Noc je skutočným znovusprítomnením obety Kríža. Spasiteľ sa už raz a navždy narodil do tohto sveta, avšak jeho vykupiteľské dielo trvá a vždy pri slávení svätej omše sa znovusprítomňuje, kým on sedí po pravici Otca vo svojej sláve v nebesiach. Preto tu máme spojené hneď 2 kľúčové body nášho kresťanského života – potrebu spásy a vykúpenia v našom živote a jeho realizáciu vo  veľkonočnom tajomstve.

Tu sa teda pýtame, aký je zmysel tohto adventného obdobia, keď nám Boh dal všetky prostriedky spásy  a my ju už teda môžme s pomocou Božej milosti získať?  Teda ako hovorí Pavol, príhodný čas spásy už tu je? Apoštol však pokračuje – „musíme sa prebudiť zo sna“.

Nebyť COVIDU, tak jedna značná časť nášho spoločenstva veriacich si ani neuvedomuje, čo pre nás účasť na vrchole života Cirkvi, ktorým je slávenie svätej omše znamená. Zároveň sme mohli pozorovať po tom čo sa mnohí do kostolov nevrátili, a mnohé miesta hovoria maximálne o tom, že sa vrátila polovica, že skutočným chrámom sú pre mnohých, ktorí zo zvyku medzi nás chodili naozaj tie, o ktorých spieva Elán, a že ich viera je dávno mŕtva, lebo nie je živená Eucharistiou a živým kontaktom s Bohom.

Veľký ruský kazateľ, Alexander Meň, ktorého dala brutálne zavraždiť sovietska tajná služba vo svojom úžasnom diele s názvom „O viere a jej nepriateľoch“ konštatuje nasledovné:

Na západe mnohí cirkevní predstavitelia odsudzujú skutočnosť, že ich kostoly sú prázdne, avšak takto činiac zabúdajú na horšiu skutočnosť, že nakoľko je horšie aby ich kostoly boli plné, avšak srdcia ľudí v nich by boli prázdne. Zúčastnenie sa na samotnom rituáli ešte nie je indikátorom zdravej viery.

Nevyjadruje nám revolta tejto novej ľavice skutočnosť, že aj keď títo ľudia nemajú vieru a stratili Boha, avšak nie sú spokojní s realitou okolo seba samých?[1]

Bratia a Sestry!

Musíme sa prebudiť! Prebudiť sa k našej katolíckej viere a k jej náuke, avšak následne ju prenášať do toho aby sa stala formou a kompasom nášho života. Keď sledujeme dianie okolo nás, a rapídny úpadok praktizovania viery okolo, nemôžme sa tváriť, že tí ľudia sú všetci zlí, a že už nechcú viac počúvať Cirkev, lebo ich viac priťahuje sekulárny svet, a teda konečnou príčinou ich odpadu od viery je sekularizácia.

Tí ľudia odchádzajú z Cirkvi a kostolov, lebo nikto im neukazuje viac na Krista, tak ako ho Cirkev vždy verila a vyznávala. Kto dáva lacné odpovede na vyprázdňovanie sa našich chrámov, tým len ospravedlňuje svoju povrchnosť. Azda je naša viera iná, než viera apoštolov u ktorých čítame v akej miere sa ich spoločenstvá rozrastali? Svet potrebuje Spásu rovnako dnes, ako ju potreboval včera, či pred 2000 rokmi. Svätý John Henry Newman vo svojej Apológii vyjadruje svoje skúsenosti s Francúzskou a Talianskou cirkvou, avšak keby prešiel Slovenskom, poznamenal by možno niečo podobné:

Mnohí v Taliansku a Francúzsku zanechávajú svoju vieru v obrovskom množstve, pretože si nevryli do ich sŕdc život nášho Pána a Spasiteľa ako nám ho odovzdávajú evanjelisti. Veria výlučne len intelektom, avšak nie srdcom.“ [2]

Ostáva nám len dodať toľko, že kiežby naši súčasníci poznali a verili aspoň tým intelektom, pretože poznanie náboženstva v súčasnosti aj medzi bežnými kresťanmi je naozaj mizerné. Aby však aj intelektuálny obsah našej viery zasiahol srdcia poslucháčov, je potrebné aby slová kazateľov boli slovami plnými Ducha Svätého ako počas prvého Petrovho kázania: „Oni prijali jeho slovo a dali sa pokrstiť; a v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší.“

Využime tento čas Adventu, aby sme naozaj prehĺbili náš osobný vzťah s Bohom, náš duchovný život. Vyhýbajme sa zbytočnému hovoreniu, povrchnosti. Berme vážne to, čo hovoríme a hovorme len to, čo myslíme vážne. Prijímajme pravdu, ktorú hľadáme s porozumením, prosiac Boha, aby nám dal dobrú vôľu k jej napĺňaniu, svoje svetlo a duchovnú silu, aby sme mohli prinášať bohaté duchovné ovocie.


[1] Alexander Meň, www.alexandermen.com – Faith and its enemies

[2] Apológia, 16-17

Spoločnými silami prebuďme SVEDOMIE Slovenska, bojujme za Vieru a hodnoty kresťanskej civilizácie. Bez Vás Christianitas.sk nezvládneme financovať, preto prosíme o Vašu PODPORU. Ďakujeme!

Bankové spojenie: SK7765000000000020594299