Práva Boha nad právami človeka. Ako premýšľať o konzervativizme systematicky – Louis de Bonald a jeho obhajoba tradičnej spoločnosti

Branislav Michalka
15. februára 2021
  Politika  

Doktor kontrarevolúcie

V osobe Louisa de Bonalda máme možnosť spoznať konzervatívca, ktorý sa na rozdiel od Josepha de Maistre, a ešte viac v porovnaní s René de Chateaubriandom, sústredil na systematickú analýzu politických, filozofických a teologických zásad, podmieňujúcich jeho uvažovanie. To, čo mu chýbalo z literárnej a básnickej invencie de Maistreho alebo de Chateaubrianda, to vynahrádzal snahou po presnosti, objektivite a systematickosti. Jeho snahou bolo podať ucelenú víziu sveta, z pohľadu katolíckeho konzervatívca a monarchistu.

Neskorší vikomt Louis Gabriel Ambroise de Bonald, pochádzajúci z provinciálnej šľachty, dôstojník v garde Ľudovíta XV.  a starosta mesta Millau, je druhým zo zakladateľov autentického kontinentálneho konzervativizmu a býva nazývaný aj „doktorom kontrarevolúcie.“ Spočiatku nevnímal revolúciu, podobne ako mnohí šľachtici 18. storočia, negatívne. Vo svojej obci dokonca organizoval národnú gardu a nechal sa zvoliť ako poslanec do oblastného zhromaždenia. Oči mu otvorilo až prijatie proticirkevnej Občianskej konštitúcie kléru v Národnom zhromaždení, ktoré odsúdil pápež a ktoré nariaďovalo kňazom prísahu vernosti revolúcii a republike. 31. januára 1791 rezignoval na svoju funkciu poslanca a emigroval do Heidelbergu, k armáde kniežaťa Condé.

V službách menšieho zla

Komplikovanosťou a štruktúrovanosťou svojho diela presahuje Josepha de Maistreho, avšak čo do literárneho štýlu za ním zaostáva. Taktiež striktný emigrantský postoj de Maistreho a odmietanie spolupráce s Napoleonom, bol u de Bonalda nahradený, v rokoch Napoleonského cisárstva, snahou o konštruktívnu spoluprácu s režimom. Z emigrácie sa vrátil v roku 1797.

Zo svojich osobných legitimistických názorov, v styku so spoločnosťou, nezľavil, avšak ich verejnú, knižnú prezentáciu prezieravo „odložil“ až na dobu bourbonskej reštaurácie. Bonapartovi bol vďačný za vyškrtnutie zo zoznamu emigrantov a spolu s de Chateaubriandom tvorili, s prihliadnutím k ich talentu a prestíži, cisárom tolerovanú, dvojicu krypto-legitimistov. Spolu so Chateaubriandom prispieval do časopisov Mércure de France a Journal des Débats. Od roku 1810 bol členom rady Cisárskej univerzity.

Ako spisovateľ na seba upozornil keď, ešte v emigrácii, vydal roku 1796 jednu zo svojich najdôležitejších prác Teória politickej a náboženskej moci na podklade rozumu a dejín (Theorie du Pouvoir Politique et Religieux dans la Societe Civile Demontree par le Raisonnement et l’Histoire). Spis oceňoval aj Napoleon.

V službách nekompromisnosti

Po tomto spise uverejnil ešte tri pojednania: O prirodzených zákonoch sociálneho poriadku (Essai Analytique sur les Lois Naturelles de l’Ordre Social, 1800), O rozvode (Du divorce, 1801) a Základy legislatívy (Législation primitive, 1802). Po vzniku cisárstva sa publikačne obmedzil na príspevky do novín. Naplno rozvinul publikačnú činnosť až po páde Napoleona a návrate kráľa Ľudovíta XVIII. Stal sa poslancom za radikálnych konzervatívcov, zvaných ultras, dožadujúcich sa skutočnej, nie konštitučnej, reštaurácie starého režimu. V roku 1823 bol aj ministrom. Spolu so Chateaubriandom prispieval v tom čase do jeho časopisu Le Conservateur.

Portrét kráľa Ľudovíta XVIII., ktorého návratom začína Bonaldova politická kariéra
zdroj: wikimedia commons

Reštaurácia nenaplnila jeho očakávania. Odmietal konštitucionalizmus, ktorý zaviedol Ľudovít XVIII. a považoval to za útok na kráľovskú suverenitu, ktorá je daná od Boha. Dokonca hovoril v tejto súvislosti o „legalizácii revolúcie“. V roku 1816 bol zvolený za člena Francúzskej akadémie. V roku 1823 ho kráľ povýšil na vikomta a de Bonald zasadal v hornej Snemovni pairov.

Po revolúcii v roku 1830 sa vzdal, na protest proti novému kráľovi Ľudovítovi Filipovi Orleánskemu a jeho režimu, všetkých funkcií a odišiel do rodného kraja. Tam žil počas zvyšných 10 rokov života. Zomrel v Lyone roku 1840.

Hlavné zásady

Hlavné zásady Bonaldovho myslenia boli:

odmietanie individualizmu (podobne ako de Maistre) a vyvodzovanie identity človeka z hierarchicky vyšších spoločenských entít (národ, štát, cirkev). Bonald sa snažil systematicky napádať osvietenské ideály tzv. filozofov, ktorí podľa neho „videli človeka ako jednotku a vytvorili fikciu individuálneho človeka, filozofiu pojmu – ja.

– z toho logicky plynie odmietanie individuálnych ľudských práv, atomizovaných a neukotvených v historickej skutočnosti; odmietanie deklarácie zvrchovanosti ľudu a dožadovanie sa „deklarácie práv Boha.“

prirodzeným stavom človeka je život v spoločnosti; individuálny stav je abstraktnou fikciou, nikdy a nikde neexistujúcou. Izolovaný človek, tzv. rousseauovský prirodzený a ušľachtilý divoch, nie je vôbec človekom, nedokáže sám prežiť a je doslova nemožný. Tak to stanovil Boh pri svojom stvoriteľskom akte.

Božie zákony sú objektívne a platné všeobecne; Boh obdaril každé stvorenie jemu vlastným zákonom-pravidlom. Boh podľa Bonalda koná „podľa svojej vôle a pôsobí skrze všeobecné pravidlá-zákony, ktoré sú výrazom jeho vôle.“ (Z toho napríklad vyplýva, že kto porušuje prirodzené pravidlá o mužskom a ženskom pohlaví, ako to vidíme dnes, porušuje Stvoriteľovu vôľu a zákony. Podľa Bonalda teda koná protizákonne. Podobné trvalé, nemenné a objektívne pravidlá platia podľa Bonalda aj pre život spoločnosti.) Prirodzené a nevyhnutné je podľa Bonalda to, čo stanovil Stvoriteľ: „Existujú obecné pravidlá, podľa ktorých sa riadi viditeľný svet, teda aj telá a obecné pravidlá, podľa ktorých sa riadi svet spoločnosti, svet rozumu.“ Buď niečo týmto zákonom zodpovedá alebo de facto neexistuje. Existovať môže len odpor voči týmto zákonom, bez reálnej možnosti ich zničiť.

Revolučný kráľ Ľudovít Filip, kvôli ktorému Bonald rezignoval
zdroj: New York Public Library

prirodzeným usporiadaním spoločnosti je monarchia, kopírujúca Božie hierarchické usporiadanie sveta; každé usporiadanie mimo nej je podľa vyššie uvedených zásad len „nebytím“, negáciou, antiprincípom jediného prirodzeného a možného usporiadania spoločnosti. Tu, podobne ako vyššie môžeme pozorovať u Bonalda vplyv sv. Augustína (podobne ako u de Maistreho). Cirkevný otec rieši podobným spôsobom teodiceu, problém výskytu zla vo svete, ktorý je dobrý a stvorený dobrým Bohom. Augustín odmieta prisúdiť „zlu“ reálnu existenciu, je to len absencia, nedostatok dobra – nebytie.

objektívny, nadprirodzený a nadľudský charakter jazyka a pojmoslovia ako aj platónska idea základných, Bohom vložených, ideí do ľudskej duše, ktoré umožňujú myslenie ako také; existencia pojmov, ideí a komunikačného média – jazyka odkazuje na existenciu Boha. Podľa Bonalda človek, na to aby mohol myslieť, už musí mať nejaký vrodený pojmový základ, inak by niečo také ako myšlienka alebo séria myšlienok, úvaha, neboli možné. Z toho tiež plynie (ako aj u de Maistreho) nadradenosť Bohom stvorených obecných daností nad individualitou.

zdrojom politickej moci je Boh a nie ľud.

– nutné a prirodzené sú podľa Bonalda: rodina, kráľovská moc, súkromné vlastníctvo, hierarchia, poslušnosť detí voči rodičom a poddaných voči panovníkovi, náboženstvo a aj literárne druhy. Toto je podľa Bonalda prirodzená ústava, oproti ktorej sú písané ústavy len „zdrapmi papiera“.

kráľ je len sekretárom Bohom stvorenej prirodzenosti, nemôže proti nej konať. Revolucionár je pendant k satanovi; chce ničiť a búriť sa aj vtedy keď si myslí, že ide reformovať a budovať. Prirodzený rád ho ale nakoniec donúti robiť to, čo nikdy nechcel – budovať hierarchiu (viď všetky revolúcie). Bonald píše: „Keď podliaci triumfujú, tak parodujú spoločnosť: majú svoju vládu, svoje zákony, svoje tribunály a dokonca aj svoje náboženstvo a svojho boha; dávajú zákony chaosu, aby ho upevnili – hľa, aká hlboká a prirodzená je idea Rádu.“

– Bonald bol tiež prvý, kto formuloval myšlienku protikresťanskej revolučnej série zloženej zo stupňov: gnostická revolúcia, protestantská a Francúzska revolúcia. Všetky mali podľa neho emancipačný a egalitársky charakter. Gnostici sa chcú rovnať Bohu, protestanti pápežovi a jakobíni kráľovi.

sloboda je súhrn privilégií a práv nadobudnutých v procese dejín a nie liberálny a individualistický abstraktný koncept. Bonald obhajoval stredovekú pluralitu rodiny, korporácií, stavov a provincií. Tým zároveň vyvracal obvinenia voči svojej osobe a teórii, že slúžia „despotizmu“. Bonaldova koncepcia plurality spoločnosti založená na hierarchii, pevných objektívnych pravidlách a jedinom pravom katolíckom náboženstve, vychádzajúca zo stredovekých skúseností a tradícií, v sebe obsahuje veľkú dávku reálnej, nie papierovo deklarovanej slobody, ktorá vyplýva z Bohom danej prirodzenosti a zákonov. Tie umožňujú voľnosť spoločenských väzieb a zároveň fungovanie spoločnosti v poriadku a hierarchii. Vzbura, anarchia a neprirodzenosť v konečnom dôsledku nutne prinesú reálnu despociu. Ako to zažívame práve dnes.

– Bonald odmieta ekonomický liberalizmus a voľný trh. Odmieta nadvládu bankárov, obchodníkov a advokátov. Predpovedal bezhlavý konzumizmus ako výsledok nadvlády ekonomizmu a kapitalizmu. Proti spoločnosti založenej na zmluve a na vláde všadeprítomného ekonomizmu, kladie koncepciu spoločnosti založenej na solidarite prirodzených štruktúr spoločnosti: rodine, monarchii, národe, regióne či obci.

Práve dnes v dobách šialenstva anti-prirodzenosti, liberálneho individualizmu, ktorý odopiera Bohu ešte aj právo nad životom nevyliečiteľne chorých a nenarodených, popierania objektívneho Bohom stvoreného poriadku, môžeme vnímať posolstvo vikomta de Bonalda nie ako temný hlas zo záhrobia, zapadnutého prachom a neaktuálneho, ale naopak, ako hlas nutnosti, ktorá raz musí prísť so železnou logikou Božích zákonov.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!