Potrebujeme sexuálnu výchovu?
Branislav Michalka
2. septembra 2020
Spoločnosť
Kto bude chýbať na hodine, ten sa nerozmnoží ?
Účelom pohlavného pudu a styku je rozmnožovanie. Tento objektívny fakt, pozorovateľný voľne v prírode, je taký zrejmý, že pokiaľ by niekto tvrdil, že účelom pohlavného styku živočíchov je rozkoš, tak by sa mu každý biológ vysmial. Rozkoš je len sprievodným javom, aj to nie u všetkých živočíchov (u niektorých je dokonca pohlavný styk spojený s bolesťou) a slúži na spríjemnenie toho, k čomu živočíchov ženie slepý pud.
Z tohto pohľadu, z pohľadu evidentnosti a samozrejmosti pohlavného života a jeho účelu v prírode, je hovorenie o „sexuálnej výchove“ smiešnosťou a hlúposťou. Celé tisícročia ľudstvo nepociťovalo potrebu niekoho „sexuálne vyučovať“ a napriek tomu, alebo práve preto, sa zdarne rozmnožovalo. Že pri tom manželia zažívali aj pohlavnú rozkoš, o tom zaiste nikto nepochybuje. Hovoriť o tom, znamená hovoriť o banalitách.
Učiť niekoho pociťovať pohlavnú rozkoš je smiešne, rovnako ako hovoriť pubertálnemu chlapcovi, že sa mu majú páčiť ženy a pubertálnemu dievčaťu, že sa mu majú páčiť muži. Sú určité veci, ktoré netreba nikoho učiť, lebo sa dejú automaticky. Usporiadanosť ľudského tela, prirodzený pud a príťažlivosť opačného pohlavia, nenecháva nikoho na pochybách, ktoré orgány opačných pohlaví k sebe náležia a akým spôsobom sa používajú. Túto vec nikto nikdy nevyučoval na štátne trovy a niečo podobné mohlo vzniknúť len v dobe, ktorá vymyslela 86 pohlaví. Pokiaľ cítia dokonca kresťanskí „myslitelia“ potrebu učiť deti, že majú „pišulku“ a „pipíka“, tak to môže byť len prejavom dokonalej pomätenosti. Rod dieťaťa, ktoré nevie, že má na patričnom mieste patričný orgán a treba mu to povedať je odsúdený na zánik. Všetci moji spolužiaci v škôlke dokonale ovládali polohu a pomenovanie týchto orgánov a to bez akejkoľvek sexuálnej výchovy.
Keď teda hovoria sexuálni zasvätenci o „sexuálnej výchove“ nemôžu mať na mysli prirodzené banality. Nie sú hlúpi; nie až takí hlúpi. Majú na mysli morálku, čiže presne to, čo mala vo vzťahu k pohlavnému životu na mysli aj katolícka Cirkev. Tá vediac, že niektoré veci nie je potrebné nikoho učiť, ale skôr brzdiť, nestrácala čas hlásaním takým objavných a dovtedy nevídaných kuriozít, že muži majú „pipíka“ a ženy „pišulku“. Cirkev dobre vedela, že tieto veci ľudia dokonale ovládajú. To čo neovládali, boli ich nezriadené túžby, ktoré bolo treba regulovať. O tejto regulácii pojednávala katolícka morálka. Tá učila nie o tom aké orgány slúžia na pohlavný styk a rozmnožovanie, pretože autora takých objavov by pravdepodobne vyhlásili za blázna, ale o tom ako sa vyhnúť hriešnemu používaniu týchto orgánov.
S morálkou a rodičmi to fungovalo
Cirkev, vedomá si toho, že ľudia nie sú prihlúpli, rozhodne nie väčšina, ponechala na rodičov, ktorí už svoje pohlavné orgány využili a použili, čoho dôkazom bolo to, že sú rodičmi, aby láskavo, pokiaľ by sa vyskytli nejaké detské otázky týkajúce sa rozmnožovania, svoje deti náležite informovali. Fungovalo to ostatne celé ľudské dejiny, tak prečo by to nemalo fungovať ďalej? Rodič vyzbrojený katolíckou morálkou, milujúci svoje deti zo všetkých ľudí na svete určite najviac (u 99% prípadov, výnimky sú zanedbateľné) bol tiež ten, ktorý chcel v tomto smere pre svoje deti určite to najlepšie. Štát ani Cirkev tu neboli od toho aby detaily tohto vysoko intímneho a rodinného podniku niekomu zvestovali. Matka zasvätila svoju dcéru do detailov ženského tela a otec dohovoril svojmu synovi. Pokiaľ to bolo vôbec ešte nutné, pretože sú informácie také atraktívne, ktoré sa šíria ako požiar, že väčšinou sa pri ich zvestovaní príde s krížikom po funuse. Musíme zopakovať, že samotná prirodzenosť evidentná jednotlivcovi aj kolektívu tu hrá podstatnú úlohu.
Cirkev teda hľadela na to, aby sa nezaoberala „sexuálnou výchovou“ ale „morálnou výchovou“. Ako sme uviedli vyššie, aj šíritelia sexuálnej osvety nie sú takí hlúpi, aby si mysleli, že deti nepoznajú svoje orgány, alebo aby si nahovárali, že dieťa v puberte nezistí na čo slúžia pohlavné orgány a hlavne, že nepocíti sexuálne vzrušenie pri pohľade na opačné pohlavie. Pod pláštikom „sexuálnej výchovy“ chcú aj oni šíriť morálku. O biológiu tu nejde.
A dostávame sa k jadru problému: morálku ohľadom pohlavného života tu stáročia šírila a ešte stále viac menej šíri Cirkev. Fungovalo to. Ľudia sa množili viac ako dnes, nerozvádzali sa, pohlavné orgány používali štandardným spôsobom a keď zhrešili, tak to ľutovali a išli sa spovedať. A jeden podstatný detail: svoje deti hromadne nezabíjali. Čiže, mali sme tu spoločnosť, v ktorej ľudia vedeli používať svoje pohlavné orgány bez toho, aby ich o tom musela štátom financovaná škola informovať. Už to svedčí o značnej bystrosti oproti súčasnej populácii, ktorá podľa vedeckých pracovníkov potrebuje v tomto smere zaškolenie. Navyše používali vzhľadom k účelu pohlavného života – rozmnožovaniu – svoje orgány v kombinácii s morálkou omnoho efektívnejšie. Skrátka, katolícka morálka sa v pohlavnom živote osvedčila.
Sexuálna výchova alebo nová morálka?
Akú morálku však chcú hlásať šíritelia sexuálnej osvety? Je to morálka katolícka? Zaiste nie, tú neznášajú. Cieľom ich osvety nie je to, aby deti poznali svoje telo, ale aby deti a ich rodičia odvrhli kresťanskú morálku. Reči o „zodpovednosti“ sú len zásterkou pre to, aby sa dievčatá pri nezriadenej súloži vyhli otehotneniu, reči o „poznaní tela“ sú len zásterkou pre auto-erotizmus, alebo presnejšie pre onaniu, reči o „tolerancii k inakosti“ sú len zásterkou pre spochybňovanie prirodzeného účelu pohlavného styku – rozmnožovaniu, ktoré je pri onej „inakosti“ nemožné. Cieľom sexuálnej výchovy je nahradenie kresťanskej morálky morálkou pohanskou, ktorá je zameraná na pohlavnú rozkoš ako primárny účel súlože.
A výsledok tejto morálky? Promiskuita, zvrátenosť, úchylnosť, patologické javy, rozvody, rozvrátené rodiny, umelé potraty, pokles natality a v konečnom dôsledku, aká paródia – menej sexuálneho života. Osamelé ženy a muži fixovaní na elektornické IT-hračky pre dospelých, prípadne na nekonečnú bezduchú a mechanickú masturbáciu pri pornografii. Ženy bez detí a vnúčat, muži bez dedičov a zostarnutá populácia. To je výsledok niekoľkých desaťročí sexuálnej výchovy, ktorá sa začala na Západe v 60. rokoch.
Pri porovnaní výsledkov katolíckej morálky a osvietenej sexuálnej morálky je evidentné, čo viac prospieva „kvalitnému sexu“, ak už niektorí potrebujú túto komickú pseudovedeckú terminológiu.
Súčasná degenerovaná Európa nepotrebuje sexuálnu výchovu, potrebuje kresťanskú morálku.
