Posolstvo mladým: Je len jeden spôsob, ako byť šťastný – osobná svätosť - Christianitas

Posolstvo mladým: Je len jeden spôsob, ako byť šťastný – osobná svätosť

Roberto de Mattei
16. novembra 2022
  Spoločnosť

Čo môžem povedať dnešnej mládeži? Nič iné než to, čo si aj sebe hovorím každý deň – musíme byť svätí. Svätosť nie je abstraktná, je konkrétna a týka sa každého z nás: muža či ženy, mladého či starého, všetkých bez rozdielu. Musím o tom byť presvedčený: v živote môžem dosiahnuť všetko bohatstvo, zdravie, pôžitky, pocty a moc, ale ak sa nestanem svätým, môj život bude veľkým zlyhaním.

Na druhej strane, môžem prežívať skúšky a útrapy všetkého druhu, môžem sa v očiach sveta javiť ako stroskotanec; ale ak sa stanem svätým, dosiahnem pravý a jediný cieľ svojho života. Človek bol stvorený, aby bol šťastný. A je iba jeden jediný spôsob, ako byť šťastný – byť svätý. Svätosť je predpokladom šťastia človeka a dosiahnutia Božej slávy.

Detail vitrážového okna kostola v Bosbury
zdroj: cc-by-sa/2.0Philip Halling, geograph.org.uk/p/2858163

Ako však môžem byť svätý? Tak, že budem nasledovať svoje povolanie, ku ktorému ma Boh volá. Nasledovať svoje povolanie znamená plniť Božiu vôľu. Nech už je naše povolanie akékoľvek, je výrazom Božej vôle pre nás.

Každý človek má svoje špecifické povolanie. To, čo Boh žiada od každej duše, je jej povolanie, ktoré je osobitnou formou, v ktorej Prozreteľnosť chce, aby každý človek pracoval a rástol. Každý človek má osobitné povolanie, pretože každého Boh chce a miluje iným spôsobom. Neexistujú dve rovnaké stvorenia – ani v priebehu dejín neexistovali dve úplne rovnaké povolania –, keďže Božia vôľa je pre každé stvorenie iná a každé stvorenie, ktoré vstúpilo do času z ničoho, je jedinečné. Otec Faber venuje tejto téme jednu zo svojich duchovných prednášok: „Všetci ľudia majú osobitné povolanie.“ Každý človek má osobitné povolanie, odlišné od povolania ktoréhokoľvek iného človeka, pretože Boh každého z nás miluje osobitnou láskou.

V čom spočíva zvláštna Božia láska ku mne? Predovšetkým v tom, že ma Boh stvoril a dal môjmu telu a duši vlastnosti a kvality, ktoré sa mu páčili. Boh ma nielen stvoril: udržiava ma pri živote, poskytuje mi bytie, v ktorom žijem. Keby Boh čo i len na sekundu prestal udržiavať moje bytie, upadol by som do tej ničoty, z ktorej ma vyviedol. Boh nás po stvorení nenechal napospas náhode. „Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané“ (Mt 10,30) a „Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí“ (Lk 21,18). A ak je počet mojich vlasov a ich strata naplánovaná, čo teda nebude naplánované v našom živote? „Boh sa na nás nepozerá len cez hmotu a množstvo,“ píše otec Faber.

Boh sa od večnosti rozhodol, že ma nestvorí len ako nového človeka, syna mojich rodičov, nového obyvateľa mojej rodnej krajiny, ale rozhodol sa, že ma stvorí takého, aký som, mňa, ktorým som ja sám, mňa, akého ma poznajú iní ľudia, mňa, ktorý sa líšim od všetkých bytostí, ktoré doteraz boli a v budúcnosti budú stvorené.

Bol som to práve ja s mojimi individuálnymi zvláštnosťami, veľkosťou, tvarom a spôsobom mojej konkrétnej jedinečnej duše, čo ho v pokoji jeho večnej záľuby priťahovalo, aby ma stvoril.“

Stručne povedané, Boh vytýčil zákony môjho fyzického, morálneho a intelektuálneho vývoja spolu so zákonmi môjho nadprirodzeného rastu. Ako? Prostredníctvom nástrojov. Akých? Týmito nástrojmi sú stvorenia, s ktorými sa stretávam vo svojom živote. Kartuzián Dom Pollien nás vyzýva spočítať stvorenia, ktoré boli súčasťou našej existencie. Fyzické vplyvy času, ročných období a podnebia, morálne vplyvy príbuzných, učiteľov, priateľov a dokonca aj nepriateľov, ktorých sme stretli na ceste; všetky knihy, ktoré sme čítali, slová, ktoré sme počuli, veci, ktoré sme videli, situácie, v ktorých sme sa ocitli – nič nie je náhodné, vzhľadom na to, že nič také ako náhoda neexistuje – všetko má svoj význam.

Tieto vplyvy a hnutia sú dielom, ktoré v nás koná Boh. Všetky tieto stvorenia, vysvetľuje Dom Pollien, sú ním uvedené do pohybu a nerobia nič iné, než to, čo Boh chce. Všetko sa deje v danom čase; pôsobí na správnom mieste, vyvoláva pohyb potrebný na to, aby na nás vykonával fyzický, morálny alebo intelektuálny vplyv. Tento vplyv je pomáhajúcou milosťou. Pomáhajúca milosť je nadprirodzené pôsobenie Božie v každom okamihu prostredníctvom stvorení. Stvorenia sú nástroje, ktoré prinášajú milosť. Sú Božími nástrojmi na jediný účel: aby formovali svätých. Všetko, čo sa deje, hovorí svätý Pavol, všetko, čo človek robí, všetko bez výnimky prispieva k tomu istému dielu a týmto dielom je dobro tých, ktorých Božia vôľa povoláva k svätosti (Rim 8,28). O ničom nemožno povedať, žeby neslúžilo tomuto cieľu, všetko konverguje k tomuto výsledku. Pomáhajúca milosť je všade a spája prirodzené s nadprirodzeným. Boh kvalitu svojich milostí úmerne prispôsobuje potrebám nášho života, podľa zámerov svojho milosrdenstva voči nám a podľa toho, akú odpoveď dávame jeho pôsobeniu.

Ako reagujeme na toto nepretržité pôsobenie milosti na naše duše? Nechávame Boha pôsobiť v našich dušiach bez toho, aby sme sa niekedy starali o zajtrajšok, pretože, ako hovorí evanjelium, „každý deň má dosť svojho trápenia“ (Mt 6,34)? „Nechajte Boha konať,“ povedal kardinál Merry del Val.

Pamätajte, že okolnosti, ktoré ste sami nespôsobili, sú Božími poslami. Prichádzajú tisíckrát za deň, aby vám oznámili rôzne spôsoby, ktorými Mu môžete prejaviť svoju lásku.“

Istého rehoľníka, ktorý žil v blízkosti svätého Jána Bosca, sa pýtali, či sa svätec niekedy uprostred svojich nespočetných diel, vo svojom niekedy búrlivom živote, trápil. Rehoľník odpovedal: „Don Bosco nikdy, ani minútu skôr nemyslel na to, čo bude robiť o minútu neskôr.“ Don Bosco, ktorý chápal pôsobenie milosti, sa vždy snažil plniť Božiu vôľu v prítomnom okamihu. A po tejto ceste napĺňal svoje povolanie.

V Ríme, vedľa hlavnej železničnej stanice, stojí Bazilika Najsvätejšieho Srdca, ktorú don Bosco postavil tesne pred svojou smrťou za cenu nesmiernych obetí. Baziliku slávnostne posvätil 14. mája 1887 kardinál vikár za prítomnosti mnohých civilných a cirkevných autorít. Dňa 16. mája 1887 obetoval svätú omšu pri oltári Panny Márie Pomocnice kresťanov sám don Bosco: bola to jeho jediná slávnosť v Bazilike Najsvätejšieho Srdca a, ako pripomína pamätná tabuľa pripevnená pri príležitosti stého výročia tejto udalosti, omšu pätnásťkrát prerušili vzlyky staršieho kňaza, ktorý pochopil význam svojho slávneho „deväťročného sna“. Boh mu ukázal rozsiahlu panorámu jeho života a zjavil mu, ako bol od detstva pripravovaný a vedený Bohom, aby naplnil svoje pozemské poslanie.

Každá duša má svoje povolanie, pretože má odlišnú funkciu v tele Cirkvi. Kto má povolanie k manželstvu, nemá ho pre seba, ale pre Cirkev. Kto má rehoľné povolanie, nemá ho pre seba, ale pre Cirkev. Toto povolanie, ako píše páter Faber, vyplýva priamo z nášho večného predurčenia, ale je zverené do rúk našej slobodnej vôle a závisí od nej:

Jednoznačne patrím do plánu a mám miesto, ktoré mám zaplniť, a dielo, ktoré mám vykonať, ktoré je špeciálne; a len moja osobitosť, moje osobitné ja môže zaplniť toto miesto či vykonať toto dielo. … To znamená, že mám obrovskú zodpovednosť. … Zodpovednosť je definíciou života. Je to neoddeliteľná charakteristika môjho postavenia ako bytosti. … Z tohto pohľadu vyzerá život veľmi vážne.“

Neexistuje iná cesta, ktorá by nás viedla k svätosti, ku ktorej je každý povolaný, nie je iná cesta ku šťastiu. Vydajme sa po nej s pomocou Panny Márie a anjelov. Boh nám postavil do blízkosti anjela, aby strážil naše povolanie. Náš anjel strážca nám pomáha, aby sme ho naplnili. On je vzorom pre naše povolanie. Preto sa k nemu musíme modliť a počúvať slová, ktoré nám našepkáva.

Sú povolania pre slobodných ľudí; sú povolania pre rodiny – nielen prirodzené, ale aj tie duchovné rodiny s ich charizmami; sú povolania pre národy, o ktorých často hovoril Plinio Corrêa de Oliveira. Každý národ má špecifické povolanie, ktoré je úlohou, ktorú mu Prozreteľnosť zverila. Nenarodili sme sa však len do rodiny a národa, žijeme v historickej dobe. A keďže aj dejiny sú Božím stvorením, v každej historickej dobe Boh žiada niečo iné; každá historická doba má svoje povolanie. Prevládajúcim povolaním v prvých storočiach Cirkvi bola predispozícia k mučeníctvu. Existuje povolanie v dvadsiatom prvom storočí, v ktorom možno nájsť svoje individuálne povolanie?

Povolanie pre našu dobu má zodpovedať túžbe po nebi, ktorú nám ukázala sama Panna Mária vo Fatime: „Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí.“ To je povolanie tých, ktorí sú v kláštoroch, na námestiach; tých, ktorí – modlitbou, pokáním, slovami a činmi – bojujú za naplnenie tohto prísľubu.

Víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie je aj víťazstvom Cirkvi, pretože Nepoškvrnené Srdce Panny Márie je samotným Srdcom Cirkvi. Tento triumf naznačuje veľký boj, ktorý mu predchádza. A keďže tento triumf bude spoločenský, verejný a slávnostný, aj tento boj bude spoločenský, verejný a slávnostný. Byť svätým dnes znamená bojovať tento boj vedený predovšetkým mečom pravdy. Len na pravde možno budovať život ľudí a národov, pretože bez pravdy sa spoločnosť rozpadá a umiera. Dnes je potrebné pretvoriť kresťanskú spoločnosť a aby sme ju pretvorili, je v prvom rade potrebné vyznávať a žiť pravdu. Keď kresťan s pomocou milosti prispôsobí svoj život zásadám evanjelia a bojuje na obranu pravdy, nemôže mu stáť v ceste žiadna prekážka.

Pius XII. vo svojom príhovore k mariánskym kongregáciám v Ríme 21. januára 1945 uviedol:

Súčasná doba si vyžaduje nebojácnych katolíkov, pre ktorých je najprirodzenejšie otvorene vyznávať svoju vieru slovami a skutkami, kedykoľvek si to vyžaduje Boží zákon a cit kresťanskej cti. Skutočných mužov, čestných mužov, rozhodných a nebojácnych! Polovičatých kresťanov zavrhne, odmietne a rozdrví sám svet.“

Cirkev,“ píše Dom Pollien v Lived Christianity, „potrebuje mužov s charakterom a energiou, mužov s veľkým a silným srdcom, mužov schopných všetkých obetí a hrdinstiev.

Francúzsky spisovateľ Paul Claudel, vyslovil veľkú pravdu: „Mladosť nebola stvorená pre rozkoš, ale pre hrdinstvo.“ Mladí dvadsiateho prvého storočia sa nesmú nechať zlákať výzvami ku kompromisom so svetom, ale od Cirkvi požadujú, aby ich vyzývala k hrdinstvu. Žité kresťanstvo znamená bojujúce kresťanstvo. V stredoveku – pri stavbe katedrály – sa na nej podieľali architekti, kamenári, kováči, tesári, biskupi, kniežatá, osobnosti slávne i neznáme, všetci spojení rovnakou túžbou vzdať Bohu slávu prostredníctvom kameňov, ktoré vŕšili do neba. Aj my sa zúčastňujeme na veľkom projekte. Každý z nás je dnes povolaný postaviť na troskách moderného sveta obrovskú katedrálu zasvätenú Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Táto katedrála nie je nič iné ako jej vláda v dušiach a v spoločnosti. Naše srdcia sú kameňmi a naše hlasy ohlasujú svetu sen, ktorý sa stane skutočnosťou.

Prednáška odznela na konferencii pod názvom Stvorení pre nebo: poslanie mladých katolíkov v dnešnom svete (Rím, október 2018).

Preklad z voiceofthefamily.com


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Najnovšie články

Byzantský mystik Gregor Palama vo svetle katolíckej viery (Druhá časť)

Nominalizmus a jeho důsledky – VI

Slovenský konzervativizmus už nepotrebuje diskusie, potrebuje kontrarevolúciu

Katolícky ateizmus – najnebezpečnejšia forma modernizmu?