asVoľby 26. mája boli významnou epizódou v konflikte, ktorý presahuje hranice Európskeho parlamentu i akejkoľvek národnej vlády. Existuje totiž loby, ktorá má za cieľ zničiť kresťanskú identitu a budovať kozmopolitné organizmy, uzurpujúce si zvrchovanú moc nad životom a smrťou európskych občanov. Príkladom tohto plánu sú udalosti vo Francúzsku, kde parížsky odvolací súd prenechal Organizácii spojených národov, aby definitívne rozhodla o živote Vincenta Lamberta, francúzskeho paraplegika, ktorého jeho manželka a lekári v nemocnici v Rheims, kde je hospitalizovaný, odsúdili na smrť.
Je jasné, že zákonodarná moc v otázke Lambertovho
života nenáleží francúzskym sudcom v Európe, ani Organizácii spojených národov.
Pozitívne zákony, národné ani medzinárodné, nemajú svoj zdroj v subjektoch,
ktoré ich vydávajú alebo uplatňujú, ale v Božom zákone, ktorý je nadradený
ľudským zákonom, a ktorý ľudské zákony nemôžu meniť. Prirodzený zákon a
Boží zákon zakazuje zabíjanie nenarodených a každý ľudský zákon, ktorý hovorí
čosi iné, treba považovať za neplatný, nespravodlivý a podlý. Okrem toho,
keďže jediným strážcom Božieho a prirodzeného zákona je katolícka Cirkev, je na
ľuďoch Cirkvi, aby proklamovali neodňateľné právo na život. Dnes sa však hlas
Cirkvi neozýva. Jediná otázka, ktorá dnes cirkevných predstaviteľov zaujíma, je
prijímanie migrantov z mimoeurópskych krajín. Prijímanie absolútne,
bezpodmienečné, totálne. Nejde tu o starobylú - kresťanskú či svetskú - cnosť
pohostinnosti, ale o ideologickú voľbu, v ktorej sa filozofia prijímania
migrantov fakticky prezentuje ako teória zrieknutia sa, alebo lepšie povedané,
nahradenia európskej identity.
Koncepciu „veľkej výmeny“, ktorú predstavil Renaud
Camus (Le Grand Remplacement, David Reinhard, Neuilly-sur-Seine 2011),
vypracoval profesor Renato Cristina vo svojej knihe I padroni del caos (Vládcovia chaosu) (Liberlibri, Macerata
2017). Autor, ktorý vyučuje filozofiu na Univerzite v Terste, formou
dôkladnej analýzy vysvetľuje, že teória je o nahradení európskych národov inými
národmi (Afričanmi, Arabmi, Aziatmi, hlavne moslimami) a
v konkrétnej historickej perspektíve spôsobuje chaos. Cristina sa odvoláva
na existujúci projekt Organizácie Spojených národov z roku 2001, ktorého autori
sa výslovne zaoberajú „nahradzujúcou migráciou“, ktorá má riešiť demografický
pokles v Európe.
Sťahovanie populácie to nie sú iba etnické presuny,
ale ide aj o zvrhnutie civilizácie, či kontra-kolonizáciu, v ktorej sú migranti
vnímaní ako nositelia hybridnej či miešaneckej civilizácie povstávajúcej proti kresťanstvu,
ktoré budovalo Európu. K ničeniu národných štátov dochádza prostredníctvom
politiky nahradenia – etnického či kultúrneho. Kultúrne nahradenie spočíva v negácii každej
identity zakorenenej v európskych a kresťanských tradíciách. K etnickému
nahradeniu dochádza masovým príchodom migrantov, ktorí nahradzujú európsku
populáciu zdecimovanú potratmi a antikoncepciou. Táto anti-natalistická
mentalita je biologickým vyjadrením kultúrnej a morálnej samovraždy Západu.
Výsledky európskych volieb boli úspešné pre politické
strany, ktoré sa otvorene hlásia k svojej národnej identite. Mimoriadne
dôležité je zdrvujúce víťazstvo Mattea Salviniho z Legy, ktorý získal 34,3%
hlasov v Taliansku. Taliansko je však krajinou, v ktorej bol nátlak na prijímanie
migrantov najsilnejší. Tento nátlak vyvíjala nielen Talianska biskupská
konferencia, ale aj pápež František, ktorý sa prezentoval ako vodca politickej
ľavice.
Obálka týždenníka L'Espresso z 26. mája zobrazuje
pápeža Františka v maske Zorra, stelesňujúceho ľudový protest proti Salvinimu. Následne,
27. mája vo svojom posolstve pre Svetový deň migrantov a utečencov pápež
František zdôraznil, že mottom skutočného kresťana je „poslední budú prvými“ a
opakuje, že „ to nie je len o
migrantoch, ale o umiestnení posledných na prvé miesto“. V ten istý deň sa
pápež stretol s Raoni Metikurom, náčelníkom amazonského domorodého kmeňa
Kayapov. Táto návšteva súvisela s prípravami na blížiacu sa októbrovú
synodu o Amazónii.
Pápežova teológia "posledných" je otvorenou podporou stratégie migrácie nahradzujúcej pôvodné obyvateľstvo. Nie je jasné, kto má byť tým posledným, ale je jasné, koho majú títo nahrádzať. Evanjelium nás vyzýva, aby sme milovali našich blížnych ako seba samých a učí nás, že neexistuje väčšie prikázanie (Mk 12, 29-31). Svätý Tomáš v Teologickej sume (II-II q. 26) však vysvetľuje, že láska k našim blížnym nie je nejakým všeobecným nerozlišujúcim sentimentom, ktorý nerobí rozdiely, ale naopak, táto láska má svoje stupne, svoj „poriadok milosrdenstva“, v ktorom sa láska musí postupne rozširovať od tých najbližších k najvzdialenejším. Boha sme povinní milovať viac ako nášho blížneho a viac ako seba samých. Ba čo viac, človek má milovať seba viac ako blížneho a spomedzi svojich blížnych niektorých miluje viac ako ostatných. Najbližší sú nám tí, ktorí nám dali život a tí, ktorým sme život dali my - naši rodičia a naše deti. Práve nimi začína láska k blížnemu. Bolo by nezmyselné poslať svojich rodičov von na ulicu a do izieb na ich miesto priviesť pár migrantov. Okrem toho láska, ktorú sme povinní voči našim blížnym, má predovšetkým duchovný charakter.
Po čom by sme mali najviac túžiť, je spása tých,
ktorých milujeme. Milovať znamená túžiť po ich spáse. V prípade migrantov s tým
súvisí túžba obrátiť ich na pravú vieru. Dnes však neexistuje evanjelizačná a pastoračná starostlivosť o migrantov
v Taliansku, ale ani inde v Európe. Multikulturalizmus je predstavovaný
ako čosi oveľa cennejšie, než monokultúrna kresťanská identita.
Dogma o prijímaní migrantov je navyše proklamovaná
spoločnosťou, ktorá oberá o život nevinné ľudské bytosti - nenarodené deti a starých
ľudí; prvých odsudzuje na smrť potratom, druhých eutanáziou, bez reálnej
opozície proti týmto zločinom zo strany príslušníkov Cirkvi. Veď tí, ktorých
pohoršuje pohľad na kríž zavesený v škole, či na politika bozkajúceho ruženec,
nielenže chcú eliminovať všetky verejné prejavy kresťanstva, ale aj zahasiť
svetlo Božieho a prirodzeného práva, ktoré prežíva v našich svedomiach a pobáda
nás brániť nevinný ľudský život.
Kto ešte má kresťanské svedomie, musí sa nanovo domáhať a požadovať živú prítomnosť kríža nielen v súkromnom živote, ale aj na verejnosti a v kolektívnej identite európskych národov. Preto vyzývame politické strany v Taliansku, Maďarsku, Francúzsku a mnohých ďalších krajinách, ktoré vyhrali voľby a porazili „imigracionizmus“, aby sa neobmedzovali iba na všeobecné a plytké odkazy na kresťanské korene, ale aby túto identitu vyjadrili konkrétnym spôsobom v európskych inštitúciách a zákonoch – počnúc nekompromisnou obranou života a rodiny. „Prípad Lambert", je po Eluane Englarovej a Alfiem Evansovi ďalším zápasom, ktorý bude treba vybojovať v najbližších mesiacoch. Bezpochyby povedie k vyostreniu konfliktu. Dnes je však v hre život alebo smrť našej civilizácie. Ešte predtým, než tento zápas prebehne v parlamente, musí sa viesť v kultúre a v mentalite. Jednako výsledky volieb odhaľujú hlboké tendencie verejnej mienky a 26. mája volebný test ukázal, že obyvatelia Európy nemajú v úmysle kapitulovať.
