Pohreb Alžbety II. a korunovácia Karola III. Záblesky sakrality vo veku sekularizácie - Christianitas

Pohreb Alžbety II. a korunovácia Karola III. Záblesky sakrality vo veku sekularizácie

Roberto de Mattei
19. septembra 2022
  Spoločnosť

Správa o úmrtí anglickej kráľovnej Alžbety II. vo veku 96 rokov zaplnila titulné strany medzinárodnej tlače. Teraz sa pozornosť sústreďuje na jej pohreb, ktorý bude 19. septembra, a na korunováciu nového panovníka Karola III., ktorá sa uskutoční o niekoľko mesiacov.

Priestor, ktorý noviny venovali tejto správe, je odrazom mimoriadneho záujmu verejnej mienky na celom svete o osobnosť zosnulej kráľovnej a o to, čo reprezentovala počas svojho 70-ročného kraľovania. Aké sú príčiny tohto všeobecného ľudového konsenzu a do akej miery sa možno s ním stotožniť? Aby bolo možné formulovať celkový úsudok, je potrebné rozlišovať niekoľko aspektov, ktoré sa od seba líšia, hoci sú prirodzene prepojené.

Kráľovná Alžbeta II. na zábere z 18. decembra 2012
zdroj: flickr.com

Prvý aspekt sa týka Alžbety II. ako ženy a kráľovnej. Je to aspekt, ktorý najviac oslovil verejnú mienku. Alžbeta počas svojho dlhého života predstavovala vzor ženskosti vďaka svojmu pôvabu, diskrétnosti a starostlivosti o rodinu, s ktorou mala viac trápenia než radosti. Navyše v čase, keď západná politická trieda stratila kvôli korupcii a karierizmu všetku dôveryhodnosť, Alžbeta ukázala, čo znamená byť kráľovnou, keď uprednostňovala záujmy svojho národa pred vlastnými záujmami. Je to spôsobené nielen jej charakterom, ale aj silou jej výchovy, pretože kráľom sa človek vďaka nezničiteľnému zákonu dedičnosti narodí, nie stáva. Stelesňovala tak výnimočnosť a eleganciu mravov, ale predovšetkým dôstojnosť a zmysel pre povinnosť kráľovnej.

Vyhlasujem pred vami všetkými, že celý svoj život, či už dlhý alebo krátky, zasvätím službe vám a našej veľkej rodine impéria, do ktorej všetci patríme,“ povedala svojim budúcim poddaným v rozhlasovom prejave, ktorý predniesla v apríli 1947 v deň svojich 21. narodenín. Tento sľub aj dodržala. Možno by bolo prehnané tvrdiť, že „zachránila“ britskú monarchiu, ale určite ju udržala. Boli časy, keď slabosť ľudí spočívala na sile inštitúcií, rodinných a politických. Dnes sa naopak vyžaduje skutočné hrdinstvo mužov a žien, aby na svojich pleciach niesli ťarchu inštitúcií. Bez ducha obety sa rodina ani dynastia neudrží. A v postmodernej dobe vyniká postava Alžbety Windsorovej ako ženy, ktorá svoj život a vládu poznačila obetavosťou a oddanosťou spoločnému dobru svojej krajiny, a tak podporila náklonnosť svojho ľudu k monarchii.

Netreba zabudnúť, že pätnásť rokov pred jej nástupom na trón anglickou monarchiou otriasol prípad kráľa Eduarda VIII., vojvodu z Windsoru, ktorý sa vzdal svojho historického poslania, zložil korunu, len aby šiel za svojou malomeštiackou láskou s bezohľadnou Wallis Simpsonovou, ktorá bola rozvedená a dokonca nepokrstená. V roku 1936 canterburský prímas Cosmo Gordon Lang bol najtvrdším odporcom Eduardovho manželstva v mene zásady, ktorú zdieľala aj kráľovská rodina, že manželstvo možno zrušiť iba smrťou. Jeho nástupcovia v Canterbury, najmä od Michela Ramsayho a Roberta Runcieho až po súčasného prímasa Justina Welbyho, akceptovali nielen rozvody, ale aj „homosexuálne manželstvá“ a kňazské svätenie žien a homosexuálov, čím sa Anglikánska cirkev dostala na najnižšiu úroveň, ako to v mnohých článkoch konštatoval britský týždenník The Spectator.

Alžbeta bola formálne hlavou Anglikánskej cirkvi, ktorej proces úpadku musela neochotne sledovať, ale za proces kultúrneho a morálneho úpadku v Spojenom kráľovstve môžu cirkevné a politické autority jej krajiny, nie ona.

Tu sa dostávame k druhému bodu. Kráľovnú Alžbetu si netreba zamieňať s Anglickom a jeho históriou. Anglicko, podobne ako všetky európske národy, malo veľké povolanie, od ktorého sa odvrátilo v 16. storočí, keď Henrich VIII. odpadol od viery. Odvtedy, ale najmä v 18. a 19. storočí, Anglicko stálo na čele revolučného procesu, ktorý útočil na kresťanský spoločenský poriadok, Anglicko prenasledovalo katolíkov, bolo domovom slobodomurárstva a financovalo talianske „Risorgimento“. Nový unitárny taliansky štát v období od roku 1861 do I. svetovej vojny hľadal v Anglicku politický vzor, ktorý by dokázal zosúladiť záujmy monarchie so záujmami liberálnej revolúcie. Anglicko bolo v roku 1967 po Rusku prvou krajinou, ktorá zaviedla interrupciu do svojich zákonov (dnes je možné nechať si poslať potratovú tabletku poštou), a v posledných dvadsiatich rokoch sa dostalo do čela pri šírení hedonistickej a relativistickej kultúry smrti, hoci s odporom silných pro-life hnutí.

Angličania si však na rozdiel od iných európskych národov zachovali určité starodávne vlastnosti, ako sú odvaha, odhodlanie, húževnatosť a tiež vedomie vlastnej identity a tradícií: národné povedomie o to silnejšie, že impérium, ktoré sa stalo Spoločenstvom národov, sa začalo rozpadávať.

A tu sa dostávame k tretiemu bodu. V temnote morálneho úpadku Spojeného kráľovstva ešte stále svieti jedno svetlo: je to vzdialený odraz niekdajšieho Anglicka, Anglicka katolíckeho, ktoré po stáročia z generácie na generáciu odovzdávalo starobylé stredoveké obrady súvisiace so smrťou a korunováciou kráľa. Tieto obrady boli pred Francúzskou revolúciou bežné vo všetkých katolíckych kráľovstvách. Historik Marc Bloch pripomenul, že vo Veľkej Británii sa datujú od Egberta, pomazaného na koncile v Chelsea v roku 787 za prítomnosti pápežských legátov (Les Rois thaumaturges, Librairie Istra, Strasbourg-Paris 1924, s. 464–467) a ďalší historik Percy Ernst Schramm opísal korunovačný obrad od raného stredoveku až po súčasnosť podľa rituálu, ktorý opísal svätý Dunstan pri korunovácii kráľa Edhara v roku 973 (A History of the English Coronation, Clarendon Press, Oxford 1937).

Kráľovná Alžbeta bola korunovaná 2. júna 1953, hoci na trón nastúpila 6. februára 1952. Prípravy trvali päť mesiacov. Prípravy na korunováciu jej nástupcu boli nemenej dôkladné. Vojvoda z Norfolku, prvý vojvoda kráľovstva a dedičný maršal Anglicka, potomok rodiny, ktorá bola vždy spätá s katolíckou vierou, má za úlohu zorganizovať Alžbetin pohreb a korunováciu Karola III. Základné prvky korunovácie sa v priebehu storočí nezmenili. Panovník je pomazaný svätými olejmi, ovenčený symbolmi panovníckej moci a korunovaný pred prijatím feudálnej pocty pred približne tisíckou aristokratov kráľovstva, ktorí majú na sebe zamatové a hermelínové plášte. To všetko nás vracia do nádhery stredoveku, keď pestrofarebné rúcha, zvuky trúb a bubnov, aklamácie a proklamácie, pešie a konské sprievody boli súčasťou spoločenského spôsobu života.

Prof. Plinio Corrêa de Oliveira privítal korunováciu kráľovnej Alžbety a napísal, že súčasný človek, zranený a ubitý vo svojej prirodzenosti životnou úrovňou postavenou na abstrakciách, chimérach, márnych teóriách, bol fascinovaný ilúziou aristokratickej a antiegalitárnej minulosti, ktorá sa tak odlišovala od hroznej súčasnosti „ani nie tak z nostalgie za minulosťou, ako skôr za istými princípmi prirodzeného poriadku, ktoré minulosť rešpektovala a ktoré súčasnosť v každom okamihu porušuje“ (Catolicismo, 31. júna 1953).

Korunováciu Karola III. vítame s rovnakým uznaním, nie však z úcty k novému panovníkovi, ani k anglickým dejinám minulých storočí, ale z obdivu k starobylému obradu, ktorý odráža krásu katolíckej Cirkvi.

Zatiaľ čo s pápežom Františkom vrcholí proces sekularizácie Cirkvi, v pohrebe kráľovnej Alžbety a korunovácii jej nástupcu prežívajú záblesky sakrality, ktoré majú práve v katolíckej Cirkvi svoj prapôvod. Je to láska k Cirkvi, ktorá napokon podnecuje náš zmysel pre úžas, keď jeden panovník zomiera a druhý nastupuje na kráľovský trón.

Preklad z corrispondenzaromana.it

***

Portál Christianitas.sk odporúča:

Kniha Plinia Corrêu de Oliveiru Revolúcia a Kontrarevolúcia bola po prvýkrát publikovaná ešte v apríli 1959, a po vyše šesťdesiatich rokoch a mnohých prekladoch do svetových jazykov ju má napokon k dispozícii aj slovenský čitateľ. Uvedená práca vychádza z pevného historického a filozofického predpokladu: z nevyhnutnosti dodržiavať Kristov zákon nielen jednotlivcami, ale aj štátmi a všetkými spoločenskými vrstvami.

V roku 1960 Plinio Corrêa de Oliveira založil Sociedade Brasileira de Defesa de Tradição, Familia e Propriedade (Brazílska spoločnosť pre ochranu tradície, rodiny a vlastníctva) – organizáciu, ktorá sa neskôr rozšírila do mnohých krajín celého sveta pod názvom TFP (Tradition, Family, Property – Tradícia, rodina, vlastníctvo) a inšpirovala v mnohom aj katolíckych aktivistov na Slovensku, ktorí už od roku 2016 obhajujú kresťanské hodnoty.

Publikáciu si možno objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/prof–plinio-oliveira-revolucia-a-kontrarevolucia/

***


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Najnovšie články

Vyvoláva Cirkev pocit viny a zbavuje nás odchod z Cirkvi výčitiek svedomia? Na tieto i ďalšie otázky odpovedal P. Józef Augustyn SJ

Najlepšou prípravou na manželstvo je príprava na dospelosť

Globálna konkurencia pre Krista

Týždeň na Slovensku