Peklo večné a spravodlivé

Romano Amerio
28. decembra 2019
  Téma mesiaca  

Večnosť trestu

Hovoriť o Pekle ako o chybe alebo anomálii v Božom pláne spásy znamená podliehať omylu antropocentrizmu. Keby bol človek stredom sveta a niektorí ľudia by nedosiahli spásu, potom by stvoriteľské dielo nedosiahlo svoj cieľ, a tak by bolo možné hovoriť o chybe, nedostatku. V skutočnosti sa však cieľ stvorenia nelíši od „cieľa“ existencie-bytia Boha, ktorým je On sám; všetko bolo stvorené k chvále Božej, nie k chvále človeka. Je možné prehlásiť, že cieľom Božieho konania je človek, ale iba v tom zmysle, ak máme na mysli Boho-človeka, Ježiša Krista, ktorý je naplnením všetkého stvorenia.

Popieranie Pekla má svoje korene v antropocentrizme a vyplýva, ako hovorí Abbadie, zo sebalásky človeka, ktorý zabúda, že Boh neprestane existovať, ak niektorí ľudia zomrú. Ľudstvo ako také však nezhynie, lebo je vykúpené Kristom. Základné pravidlo katolíckej teodícei znie, že je nutné, pokiaľ chceme súdiť jednotlivé stvorenie a jeho ciele, mať na zreteli všestranný obraz celej skutočnosti. Smrť je negatívna vec, avšak patrí do poriadku tohto sveta, lebo všetko má v sebe iba toľko života a dobra, koľko mu udeľuje Boh; dokonca i Peklo je niečím dobrým, keďže bolo stvorené Bohom.

O tejto pravde jasne svedčí liturgia v modlitbe breviára v deň pamiatky všetkých verných zosnulých: „Regem, cui omnia vivunt, venite adoremus,“ čo je parafrázou verša z Lukášova evanjelia: „lebo všetci žijú pre Neho.“ To, že jednotliví ľudia nežijú sami pre seba, ale sú zameraní mimo seba – na Boha, ešte jasnejšie vyplýva z listu Rimanom 14, 7 – 8: „Veď žiaden z nás nežije sám pre seba a neumiera sám sebe. Lebo ak žijeme, žijeme Pánovi; ak umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, náležíme Pánovi.“ Skutočnosť, že človek je vždy a vo všetkom podriadený Bohu znamená, že dokonca aj keď nedosiahne nebeského šťastia, ktoré mu Boh ponúka, nevyhýba sa tým cieľu svojej existencie, lebo každý existuje pre zámer Boží a nie pre dosiahnutie svojej vlastnej dokonalosti. Ak použijeme analógiu sv. Augustína, potom môžeme protiklady vo svete, zahrnujúce zlo a Peklo, prirovnať k poltónom v hudbe a tieňom na obrazoch; sú krásne len v harmónií celku, ale samé o sebe sú iba neprítomnosťou tónov alebo svetla.

Zostáva ešte jedna námietka proti Peklu. Môže sa nám na prvý pohľad naozaj zdať, že večný trest a nemenné súženie odporujú samotnej podstate trestu. Z tohto pohľadu je trest natoľko účinný, nakoľko obnovuje poriadok spravodlivosti a napráva mravnú škodu. Na jednej strane je nespravodlivé, pokiaľ sa zločincom darí – čo hlasne a jasne hlása bdelý hlas „kolektívneho svedomia“. Na druhej strane však, pokiaľ trest trvá stále a nemenne, značí, že žiadna miera trestu nedosahuje svojho cieľa, t. j. obnovenie spravodlivosti a polepšenie trestaného; takýto trest je teda neúčinný a bezcenný. Trest síce môže trvať ako nezmyselné utrpenie bez cieľa, ale znížený do takejto úrovne odporuje rozumu a je nehodný dokonalého Boha.

Na túto námietku je nutné odpovedať, že aj keď sa zavrhnutí trestom Pekla nenapravujú, poriadok spravodlivosti je v každom prípade obnovený. Je dobré pripomenúť neľahkú pravdu, že morálny stav každého človeka existuje ako bod v čase, tzn. v prítomnosti. V každom okamihu života musí mať človek vôľu zachovávať celý Boží zákon. V tomto zvláštnom stave trvania, v ktorom duše prežívajú večnosť Pekla, zodpovedá každému okamihu, kedy zlá ľudská vôľa opätovne odmieta Boží zákon a búri sa proti nemu, ihneď vymeraním patričného trestu – a tak je tomu po celú večnosť. Nie je pravdou, že by trest nemal z dôvodu neustáleho trvania prinajmenšom v niektorých okamihoch zmysel. Práve naopak, je v každom okamihu spravodlivo vymeraný podľa miery viny, ale keďže sa v každom okamihu vina skrze nenapraviteľne zlú vôľu obnovuje, obnovuje sa rovnako i trest. Zatratená duša stále skladá povinné zadosťučinenie Božej spravodlivosti a nemôže byť od splácania tohto dlhu v budúcnosti oslobodená s odôvodnením, že tak činí teraz. Rovnako tak ani my nebudeme zajtra zbavení našej povinnosti preukazovať Bohu náležitú poslušnosť a úctu s odôvodnením, že som tejto povinnosti učinil zadosť dnes. Večné zavrhnutie stojí na rovnakých základoch ako večná blaženosť: tak či onak je neustále vzdávaná česť a sláva nekonečnej dokonalosti Božej, nie však nepravidelne – dušami, ktoré v sebe nosia znamenie premenlivosti, ale nepretržite –, dušami, v ktorých už nie je žiadosť  hriechu alebo túžby pokánia.

Peklo ako číra spravodlivosť

V Pekle teda odpadá akýkoľvek druhotný účel trestu, akým je náprava zločinca či ochrana spoločnosti. Zostáva iba podstata trestu – naplnenie spravodlivosti. Zavrhnutí sa nekajajú zo svojich hriechov, a ani Nebo sa pred nimi nemusí brániť; našli svoje miesto v konečnom poriadku sveta, síce nie svojou slobodnou voľbou, avšak ani nie úplne proti vlastnej vôli. Posledný súd je len vyjavením morálneho stavu sveta, odhalením pravdy o sebe samom vo svedomí všetkých ľudí, ktorá im bola doposiaľ zahalená ich vlastným zlom. Písmo Sväté používa v tejto súvislosti obraz otvárania kníh. Posledný súd je v skutočnosti udalosťou intelektu, ktorá sa odohrá v rozume súdeného, buďto vyvolaním spomienok na vlastné činy, alebo skrze odkrývanie v rozume skrytých úmyslov činov ostatných ľudí. Je to samovoľná udalosť, ktorá sa prejaví tým, že zatratení nebudú obžalovaní nejakým vonkajším činiteľom, ale vnútorným svedectvom vlastného svedomia, ktoré samo seba obviňuje, ako je uvedené v hlbokých slovách listu Rimanom 2, 15: „O tom im vydáva svedectvo ich svedomie, rovnako aj myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo tiež obhajujú.“ Vnútorné peklo popisované Epikuromalebo Bossuetom, ktoré človek okúsi skrze utrpenie zlého svedomia skutočne existuje, je však iba predzvesťou pekla skutočného.

Mystici, teológovia a básnici zdôrazňovali dobrovoľný prvok zatratenia. V Danteho Pekle sa zatratené duše s nedočkavosťou vrhajú do priepasti utrpenia: „Spravodlivosť ich ženie ako roj múch, že sa i z hrôzy stáva túžba, cez rieku chcenia, pre toho, kto Bohom opovrhol.“ Dôvod je nasledujúci: je pravdou, že zavrhnutí s neradosťou nesú svoj stav, ktorý je radikálnym narušením ich osoby, ktorá minula svoj cieľ a neobdržala ponúkanú cenu, no i tak túži po svojom treste, lebo vnáša do chaosu, v ktorom sa nachádzajú, istý vnútorný poriadok. Sv. Katarína Janovská podotýka: „Pokiaľ by duša v onej chvíli nedosiahla poriadok pochádzajúci z Božej spravodlivosti, zažívala by ešte väčšie peklo, ako v ktorom je, a to s ohľadom na skutočnosť, že by sa nachádzala mimo tohto poriadku.“ Z uvedeného pohľadu je Peklo dokonca dielom milosrdenstva. Myšlienka, že netrpezlivosť podstúpiť trest prevažuje nad strachom z trestu, ešte raz dokazuje, že cieľ človeka leží mimo neho a že on je len súčasťou poriadku sveta.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Pokiaľ teda nie je účelom trestu Pekla náprava zatratených, znamená to snáď, že nemôže nijak zlepšiť stav vecí? Vôbec nie. Všetko Božie pôsobenie nielenže udržuje veci v bytí, ale ich aj zdokonaľuje. Nie je možné, aby v prípade zavrhnutých nemalo Božie pôsobenie žiaden takýto účinok – dokonca i z ich zla vzíde vďaka Bohu nejaké dobro. Nedochádza k tomu síce skrze zdokonalenie jednotlivých bytostí, ale skrze zdokonalenie bytia ako celku. V súvislosti so zavrhnutými to znamená, že týmto svet získa ďalšiu dokonalosť, lebo večný trest je večným potvrdením spravodlivosti. Dokonca i zatratení dávajú svetu ďalší význam – aj keď sa sami nenapravia, slúžia k dobru celku tým, že na nich blahoslavení uvidia naplnenie spravodlivosti a zaradujú sa: „Radovať sa bude spravodlivý, až uzrie pomstu“ [Žalm 57, 11]. Uvidia také zlo, pred ktorým boli milosťou Božou zachránení.

Zostáva častá námietka, že medzi obmedzeným trvaním hriechu a večným trestom zaň existuje zarážajúci nepomer. Odpoveď na uvedenú námietku znie, že daný pomer nesúvisí s dobou, behom ktorej sa páchal hriech, ale s morálnym stavom vyvolaným daným hriechom. Podobne i ľudská spravodlivosť nevymeriava trest podľa doby, ktorá bola nutná ku spáchaniu zločinu, ale podľa jeho závažnosti. Taká je klasická odpoveď na túto neustále omieľanú námietku, ktorú je potrebné stále opakovať. Z existenciálneho pohľadu je hriech udalosťou, ktorá sa odohrala v obmedzenej dobe niečieho života, avšak sama udalosť nie je už obmedzená, ak sa na ňu pozeráme ako na čin, ktorým tvor buďto naplňuje alebo odmieta svoj vzťah k nekonečnému základu všetkých hodnôt, t. j. Bohu. V tomto zmysle má dokonca i letmý úkon vôle, pokiaľ je naozaj slobodným aktom, nielen morálny význam vlastný svojej prchavej povahe, ale je uskutočnením morálnych hodnôt výrazom vyššej skutočnosti, ktorý má svoj pôvod vo večnom archetypálnom svete. Popísaný transcendentný presah každého morálneho činu je tým, čo v katolíckom chápaní tvorí základ dôstojnosti človeka, v ktorej leží veľká závažnosť morálneho života. To dáva nadčasovú (ou-chronia) hodnotu morálnemu životu, ktorú postrehli už stoici a epikurejci. Tí druhí chybne vyvodzovali, že šťastie nemusí byť trvalé, aby bolo skutočné; avšak trvalosť šťastia je podmienkou jeho skutočnosti. Podľa Kanta nemôže byť existencia trvalého šťastia dokázaná rozumom, ale je odvoditeľná z vnútorného hlasu citov. Podľa katolíckej viery je však nebeské šťastie časťou všeobecného zákona, podľa ktorého sú všetky rozumové tvory závislé na svojom Stvoriteľovi a všetky dočasné dobrá sa vzťahujú k Bohu ako zdroju všetkého dobra. Obdarovanie tvorov večným šťastím je teda spoločným bodom, v ktorom transcendentný svet archetypov pretína svet pomíňajúceho sa stvorenia.

Skutočnosť, že človek má na Zemi ničím neobmedzenú možnosť voľby medzi dobrom a zlom, je vyjadrením najvyššej a najpodstatnejšej hodnoty každej duše a jej života. Súvisí to s povahou rozdielov medzi jednotlivými vecami. Pokiaľ by sa tieto hodnotové rozdiely po konci sveta zotreli, existovali by iba v Božej mysli, tzn. v archetypoch; a trvať môžu iba vtedy, pokiaľ sa Nebo a Peklo nestanú jedným a tým istým. Uvedený argument je starý, ale nepopierateľný. Pritom nejde len o potrestanie previnení proti nekonečnému Bohu nekonečným trestom; ide skôr o bezpodmienečné udržovanie podstatného rozdielu medzi jedným a druhým spôsobom morálneho správania a proklamácií, že onen rozdiel nemôže byť vyrovnaný časom. Keby sa všetci nakoniec vrátili k Bohu, ako hlási Origenova teória apokatastázy, potom by sa po uplynutí istej doby stali panenstvá a prostitúcie tým istým a minulé činy všetkých ľudí by stratili význam, nakoľko by nebolo dôležité, čím sme boli, ale to, čím sa staneme vo večnosti. Neochvejná realita Neba a Pekla zaručuje, že aj keď môžu zaniknúť alebo byť odvrátené fyzické následky našich skutkov, ich morálne dôsledky trvajú mimo konca času a žiadny čas taktiež nemôže zmariť rozdiel medzi dobrom a zlom. Dobro existuje nemenne v Bohu, ale keby morálne dobro nebolo rovnako vtlačené do poriadku tohto sveta, potom by celé dejiny nezmenili konečný stav vecí a rovnako tak dobre by nemuseli vôbec existovať. Spravodlivosť nie je menším dobrom než milosrdenstvo a musí byť tiež večne zachované. Jediné, čo môže byť zničené, je vina. Je zotrená vďaka odpusteniu vychádzajúcemu z Božieho milosrdenstva a ľútosti človeka, nikdy však bez tejto ľútosti.