Pápežova exhortácia – víťazstvo konzervatívcov? -

Pápežova exhortácia – víťazstvo konzervatívcov?

Krystian Kratiuk
28. februára 2020
  Cirkev  

Napriek naliehaniu progresívnych biskupov pápež František nezrušil kňazský celibát. Mohol text exhortácie „Querida Amazonia“ však znieť inak, nebyť výnimočne silného odporu vnútri Cirkvi?

Dlhoočakávaná exhortácia pápeža Františka bola rozčarovaním pre progresívnych komentátorov. Nedáva totiž súhlas so svätením žien, ani neruší povinný celibát kňazov, a to ani len v amazonskom regióne. Je to však každému jasné?

Bolo to na spadnutie?

Aj keď požiadavka svätenia žien sa pápežovi priečila od začiatku (hoci František vo svojom „dialogickom“ štýle reaktivoval komisiu, ktorá má skúmať, či je to vôbec možné), nedalo sa ubrániť dojmu, že rozhodovanie vo veci celibátu bolo na vážkach až do poslednej chvíle. Poďme však poporiadku.

Pracovný dokument minuloročnej synody venovanej Amazónii obsahuje návrh na zváženie možnosti vysviacky na kňazov tzv. viri probati, čiže osvedčených ženatých mužov žijúcich v stabilnej rodine v súlade s Božími prikázaniami. Ako zneli argumenty v prospech tohto návrhu? Nuž tak, že Amazónia je rozľahlá oblasť, v ktorej žijú pokrstení veriaci, ktorí nemajú možnosť zúčastniť sa svätej omše. Týka sa to miest, ktoré sú od seba značne vzdialené, najmä v džungli. Do niektorých komunít kňazi stihnú prísť iba raz za niekoľko mesiacov. Požiadavka zrušenia povinného celibátu kňazstva bola zdôvodňovaná práve „dušpastierskou starostlivosťou o zabezpečenie častej účasti na Eucharistii“.

Tento návrh vyvolal veľa kontroverzií. Sekretariát synody však vysvetlil, že bol zahrnutý do pracovného dokumentu na žiadosť amazonských biskupov, ktorí s touto myšlienkou prišli už dávno, ale na jej realizáciu boli potrebné revolučné rozhodnutia samého pápeža. Synoda by takéto rozhodnutia mohla uľahčiť.

Tesne pred začiatkom synody vplyvný kardinál Walter Kasper (niektorými médiami dokonca nazývaný „teológ pápeža Františka“) vyhlásil, že ak synoda požiada pápeža o zrušenie celibátu, potom to „Svätý otec istotne urobí“. Predseda Nemeckej biskupskej konferencie kardinál Reinhard Marx sa zasa vyjadril, že zrušenie celibátu „by bolo dôležitým krokom nielen pre Amazóniu“.

Už počas samotnej synody sa požiadavka svätenia viri probati, hoci nepredstavovala hlavnú tému zasadania biskupov, objavovala najmä v médiách – vrátane tých, ktoré sa bežne o vnútorné záležitosti Cirkvi vôbec nezaujímajú. Počas zasadania však bolo počuť, že celibát pre amazonské kmene je… „neprirodzený“ a že to môže byť ďalší argument pre jeho obmedzenie.

Ukázalo sa, že drvivá väčšina synodálnych otcov podporuje myšlienku radikálnych zmien, ktorá získala potrebnú podporu dvoch tretín hlasov. Aj keď tento bod vzbudil medzi účastníkmi synody najviac kontroverzií (41 z nich hlasovalo proti jeho prijatiu, žiaden iný bod sa nestretol s takou veľkou opozíciou), biskupi delegovaní na synodu však boli vyberaní podľa takého kľúča, aby 128 z nich zdvihlo ruku a hlasovalo za zrušenie povinného celibátu pre kňazov slúžiacich v Amazónii.

Nakoniec synodálni otcovia na záver oficiálne požiadali pápeža, aby „zabezpečil kritériá zo strany kompetentnej autority, podľa ktorých sa bude postupovať pri kňazskej vysviacke zodpovedných a osvedčených ženatých diakonov – členov Božieho ľudu z danej komunity, po tom, ako dostanú náležitú formáciu“.

Najdôležitejšou vetou tohto bodu je však posledná, ktorá znie: „Niektorí synodálni otcovia presadzovali prijatie univerzálneho prístupu k tejto téme.“ Išlo im teda o možnosť vysväcovania ženatých mužov na kňazov nielen v Amazónii, ale aj na iných miestach univerzálnej Cirkvi.

Ukázalo sa, že na amazonskej synode nešlo iba o hľadanie riešení pre juhoamerickú džungľu, ale aj o to, že by nejednoznačne formulovaná pápežova exhortácia mohla otvoriť priestor pre viac-menej voľnú interpretáciu biskupom v iných miestach vo svete – tak tomu bolo v prípade exhortácie „Amoris laetitia“ a vyjadrení týkajúcich sa svätého prijímania pre rozvedené osoby žijúce v nových vzťahoch.

Foto: Mons. Schneider

Boj o formu exhortácie

Pápež neskrýval svoje nadšenie s priebehom synody a s jej výsledkami, hoci sa vyhýbal zmienkam o konkrétnych bodoch záverečného dokumentu. V Cirkvi sa však začala bitka o formu pápežskej exhortácie – najmä pokiaľ ide o celibát. V latinskoamerických médiách biskupi amazonských krajín vyhlasovali, že potrebujú viri probati.

V Európe túto myšlienku podporilo mnoho hierarchov – najmä z nemecky hovoriacich krajín. Nemecký biskup z Essenu, Franz-Josef Overbeck, tvrdil, že dnes je už iná doba a Cirkev potrebuje úplne nové riešenia. Dokonca dospel k záveru, že „kňazi by mali dostať dišpenz, aby sa mohli oženiť, pretože bez toho Cirkev neprežije“.

Miernejšie sa vyjadroval kardinál Christoph Schönborn, ktorý pripustil, že svätenie ženatých diakonov na kňazov „by bolo nepochybne veľkým skokom, ale hoci tu nejde o nič principiálne, bezpochyby by to bolo spojené s mnohými ťažkosťami, pretože títo diakoni majú svoje zamestnanie. Služba viri probati je možná paralelne so službou celibátnych kňazov“. Kardinál však zdôraznil, že „základnou formou“ kňazstva v rímskokatolíckej Cirkvi je celibát, ktorý označil za „poklad“.

Dokonca došlo k tomu, že Rakúska biskupská konferencia (vrátane spomínaného kardinála Schönborna) formálne a oficiálne podporila žiadosť amazonskej synody o súhlas pápeža so svätením ženatých mužov za kňazov.

Ožili však aj konzervatívci – konkrétne už dobre známa neveľká skupina hierarchov majúca odvahu postaviť sa voči krikľavej progresívnej menšine a ozvať sa napriek tomu, že väčšina biskupov sveta sa k tejto téme nevyjadruje.

A tak okrem iných celibát bránil Athanasius Schneider, pomocný biskup Astany. Poukázal na tvrdenia, ktoré odzneli počas synody, podľa ktorých sú obyvatelia Amazónie neschopní zachovať celibát, čo označil za rasistický a diskriminačný názor, pretože „všetky národy a kmene sú povolané k svätosti“. Podľa biskupa existuje istá podobnosť medzi tézou o neschopnosti zachovať celibát a názormi zástancov tých, ktorí chcú umožniť rozvedeným osobám žijúcim v nových zväzkoch pristupovať k svätému prijímaniu, pretože obidva súdy vychádzajú z toho, že existujú skupiny osôb, ktoré jednoducho nie sú schopné dodržiavať určité náboženské princípy. Aj keď, samozrejme, medzi nimi existuje rozdiel – lebo celibát na rozdiel od zákazu cudzoložstva nie je prikázaním, ale osobitným povolaním daným istým ľuďom.

Mnohokrát sa ozýval aj bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery Gerhard Müller, ktorý pripomínal históriu Cirkvi a poukazoval na hlboké korene praktizovania celibátu v kňazstve, ako aj na skutočnosť, že kňaz predstavuje Krista, ktorý predsa žil v celibáte. Rozhodne poprel, že by zrušenie celibátu mohlo automaticky zabrániť zneužívaniu maloletých osôb zo strany duchovných – takéto absurdné argumenty sa objavili v liberálno-ľavicových médiách. Nemecký hierarcha zdôraznil, že v „takýchto tvrdeniach sa skrýva falošná antropológia“ a okrem toho k takýmto zločinom dochádza nielen medzi klérom, čiže nielen u osôb žijúcich v celibáte.

Určitou novosťou vo vnútrocirkevných debatách bolo vystúpenie emeritného kardinála, ktorý niekoľko rokov bol v tieni, Camilla Ruiniho – jedného z najbližších spolupracovníkov Jána Pavla II. Kardinál jednoznačne bránil povinný celibát a pripomenul autoritu na oltár pozdvihnutého pápeža, pre ktorého podľa talianskeho duchovného bolo zrušenie celibátu „čosi nepredstaviteľné“.

Intervencia „pápeža seniora“?

Debata však nabrala vyššie obrátky, keď sa ozvali dvaja ďalší hierarchovia – „emeritný pápež“ Benedikt XVI. a prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, kardinál Robert Sarah. Kniha obsahujúca texty oboch duchovných spôsobila vo Vatikáne skutočnú búrku a taktiež vyvolala u progresivistov hnev, ktorý ani neskrývali.

Bomba vybuchla v polovici januára. Kardinál Sarah informoval, že onedlho má byť vydaná kniha, ktorú napísal spolu s Benediktom XVI. Jej názov znie „Z hĺbky našich sŕdc“ a je venovaná obhajobe kňazského celibátu.

V tom momente sa v sociálnych médiách spustil obrovský poplach, ktorý odhalil pravdu, ktorú dovtedy progresívne orientovaná časť Cirkvi starostlivo skrývala – ukázalo sa totiž, že prívrženci zmien sú v diskusiách absurdne brutálni. Spustila sa agresívna kampaň – a to nie na kohokoľvek, ale na „pápeža seniora“. Písalo sa, že radšej mohol zomrieť, že zabudol, že má zostať skrytý pred svetom a mlčať, že je už senilný starec, ktorého by bolo treba lepšie chrániť pred provokáciami zo strany takých zatvrdilých nepriateľov pápeža Františka, akým je údajne kardinál  Sarah. Ušlo sa aj guinejskému hierarchovi – bol obvinený z klamstva, zo zneužitia nič netušiaceho Benedikta XVI. a samozrejme, ako inak, z toho, že vedie predvolebnú kampaň pred ďalším konkláve.

Pretože vo verejnosti stále prežíva falošné presvedčenie o postoji kardinála Saraha, stručne si pripomeňme jeho verziu udalostí. Kardinál Sarah uverejnil na internete korešpondenciu, ktorú viedol s Benediktom. Opísal, ako mu poslal list s prosbou o napísanie článku na tému kňazstva s osobitným dôrazom na celibát, ktorý by bol zverejnený v novinách. Po dvoch týždňoch dostal odpoveď, v ktorej bývalý pápež priznal, že ešte predtým, než dostal list od kardinála, sám začal písať text na túto tému, a že len čo bude preložený do taliančiny, odovzdá ho kardinálovi. Keď k tomu došlo, kardinál – berúc do úvahy objem a kvalitu textu – uznal, že ho nemožno zverejniť v časopise či v novinách a navrhol Benediktovi XVI. vydanie knihy, ktorá by pozostávala z textu pápeža seniora a z vlastného textu, ktorý písal v rovnakom čase. Po výmene názorov ohľadom knihy ju kardinál 19. novembra odovzdal do tlače vrátane obálky, spoločného úvodu a doslovu.

Pripomenutie týchto udalostí je veľmi dôležité ešte z jedného hľadiska: totiž asi desať hodín po rozpútaní aféry v sociálnych médiách sa ozval arcibiskup Georg Ganswein, sekretár „pápeža seniora“, ktorý napriek zverejneným listom tvrdil, že pápež Benedikt XVI. nevedel, že má byť spoluautorom knihy, ani že jeho fotografia bude na obálke.

To všetko pripomínalo akúsi divnú hru, v ktorej šlo o to, aby Benedikt XVI. odvolal svoje rozhodnutie, a aby sa neozýval v tejto mimoriadne dôležitej vnútrocirkevnej diskusii. Arcibiskup Ganswein oznámil, že nasledujúce vydania knihy „Z hĺbky našich sŕdc“ budú podpísané: „Kardinál Sarah s príspevkom Benedikta XVI.“ – akoby to malo nejaký význam pre váhu textu napísaného bývalým pápežom. Arcibiskup Ganswein sa však rozhodol spochybniť pravdovravnosť s Benediktom XVI. priateľsky spriazneného kardinála Saraha, na ktorého sa spustila ďalšia vlna komentárov a kritiky. Prečo arcibiskup takto postupoval?

Niektorí komentátori tvrdia, že dostal taký príkaz – treba pripomenúť, že arcibiskup Ganswein nebol v tom čase iba osobným tajomníkom „pápeža seniora“, ale aj prefektom Pápežského domu – bol teda priamo podriadený pápežovi Františkovi. Povesti o „nervozite“ vo Vatikáne po vydaní knihy Benedikta XVI. akoby ešte boli potvrdené rozhodnutím pápeža Františka poslať arcibiskupa Gansweina na nútenú dovolenku na dobu neurčitú – toto rozhodnutie bolo oznámené pár dní pred uverejnením exhortácie „Querida Amazonia“…

Vatikánsky tlačový úrad v tom čase komentoval oznámenie o uverejnení knihy kardinála a emeritného pápeža a pripomenul vyhlásenie pápeža Františka z tlačovej konferencie na palube lietadla pri návrate z Panamy, keď Svätý otec povedal: „Myslím na istú vetu sv. Pavla VI.: „Uprednostňujem skôr dať život, než zmeniť zákon o celibáte“. A dodal: „Osobne si myslím, že celibát je dar pre Cirkev. Nesúhlasím s povolením voliteľného celibátu, nie: takáto možnosť by mohla jestvovať iba pre niektoré odľahlé regióny, ako sú tichomorské ostrovy […], keď existuje dušpastierska potreba, pastier musí myslieť na veriacich.“

Keď pápež hovoril o tichomorských ostrovoch a o dušpastierskej potrebe, mal na mysli práve to miesto, alebo ho uviedol iba ako príklad, ktorým by sa mohla stať aj Amazónia? Toto nie je jasné.

Vyvstávajú však ďalšie otázky. Napríklad, či si Benedikt XVI. uvedomoval, že jeho hlas v tejto debate by mohol zmeniť jej smerovanie, a či to urobil s týmto zámerom? Keby pápež František bol rozhodnutý vyhovieť žiadosti synodálnych otcov, zmenil by svoje rozhodnutie kvôli vzruchu, ktorý vzbudilo vydanie knihy jeho predchodcu? Vie si ktokoľvek vo Vatikáne i v katolíckej Cirkvi predstaviť situáciu, v ktorej by emeritný pápež hovoril čosi úplne iné než pápež úradujúci, a to ešte k tomu v takej zásadnej otázke, akou je celibát?

Tieto otázky bezpochyby umocňuje ešte jeden fakt – vydanie Františkovej exhortácie bolo niekoľkokrát odložené. Krátko po synode Vatikán ubezpečoval, že sa tak stane veľmi skoro, do konca roku 2019, pretože pápežovi sa záverečný dokument synody veľmi páčil. Okolo Vianoc už bolo jasné, že tento prísľub nebude dodržaný – konečný termín bol odložený na január.

V januári bol posunutý „ešte o niekoľko týždňov“, aby nakoniec exhortácia uzrela svetlo sveta 12. februára. Pritom treba povedať, že v druhej polovici januára brazílsky biskup kardinál Claudio Hummes napísal biskupom sveta dôverný list, v ktorom ich žiadal, aby sa pripravili na nadšené prijatie exhortácie, ktorá prinesie veľa nového.

Foto: kardinál Sarah s emeritným pápežom Benediktom XVI.

Kto si to bude ako interpretovať

Čo teda napísal pápež František o celibáte vo svojej exhortácii? No… nič. Áno, venoval veľa priestoru otázke kňazstva a „inkulturácie služby“ a niektoré časti „Querida Amazonia“ možno chápať tak, akoby boli adresované tým, ktorí by chceli zrušiť celibát. Napríklad v bode 90 [čítame: „Táto naliehavá nevyhnutnosť ma vedie k tomu, aby som povzbudil všetkých biskupov, osobitne tých v Latinskej Amerike, nielen aby podporovali modlitbu za kňazské povolania, ale aby boli aj veľkodušnejší, keď usmernia tých, u ktorých sa ukazuje misionárske povolanie, aby si vybrali Amazóniu. Súčasne treba hĺbkovo revidovať štruktúru a obsah ako počiatočnej, tak aj trvalej formácie kňazov tak, aby nadobudli postoje a schopnosti potrebné pre dialóg s amazonskými kultúrami. Táto formácia musí byť výsostne pastorálna a napomáhať rastu kňazského milosrdenstva.“ Takto to bezpochyby interpretujú konzervatívci.

Ako však už bolo povedané, dokumenty pápeža Františka majú určitý charakteristický znak spočívajúci v tom, že rôzni biskupi ich môžu úplne odlišne interpretovať. Napríklad mnohí si všimli, že na začiatku novej exhortácie pápež František jasne uviedol, že jeho text nenahrádza záverečný dokument synody. Ba čo viac: pápež „oficiálne predstavuje“ tento synodálny dokument, ktorý vyzýva prečítať v celku. V histórii post-synodálnych exhortácií sa takáto formulácia objavuje prvýkrát. Záverečný dokument synody však požadoval svätenie ženatých mužov, zatiaľ čo pápež v „Querida Amazonia“ v tejto veci nezaujal nijaké stanovisko.

Čo teda môže znamenať, že pápež „oficiálne predstavuje“ dokument synody? Je to azda realizácia zásady uvedenej v apoštolskej konštitúcii „Episcopalis communio“ z roku 2018, podľa ktorej sa záverečný dokument synody môže stať súčasťou riadneho magistéria Svätého otca, iba ak o tom pápež rozhodne? „Episcopalis communio“ znamená, že výsledkom synodálneho zasadnutia je záverečný dokument. Ak je výslovne schválený synodálnymi otcami i Svätým otcom, stáva sa súčasťou riadneho pápežského magistéria. Ak je na synodálnom zhromaždení prítomný pápež s rozhodujúcim hlasom, v súlade s kánonom 343 Kódexu kánonického práva sa stáva súčasťou pápežského riadneho magistéria vtedy, keď je záverečný dokument ratifikovaný a promulgovaný nástupcom sv. Petra.

V takom prípade záverečný dokument musí byť zverejnený s podpisom Svätého otca a členov synody. Spĺňa „oficiálna prezentácia“ dokumentu Amazon Synod uvedená v bode 3 exhortácie „Querida Amazonia“ tieto kritériá?

Hovorca Vatikánu povedal, že nie, pričom tajomne dodal, že „celý záverečný dokument treba čítať cez prizmu exhortácie“.

Avšak už o hodinu neskôr kardinál Schönborn, spomínaný blízky spolupracovník pápeža Františka, zdôraznil dôležitosť „oficiálnej prezentácie“ synodálneho dokumentu v exhortácii. Podľa jeho názoru je najnovšia exhortácia „zásadným „áno“ výsledkom amazonskej synody bez toho, aby sa tieto výsledky okamžite premietli do konkrétnych krokov. Tento záverečný dokument má pre pápeža Františka veľký význam, aký doteraz nemali iné synodálne dokumenty.“ Rakúsky hierarchia hovorí priamo: „V súvislosti s prípadným rozšírením výnimiek z celibátu Amazonská synoda otvorila dvere, ale pápež ich zjavne nezatvoril a v každom prípade František neponúka jednoduché riešenia.“

Podľa kardinála „synodálna skúsenosť tiež ukázala, aké je to múdre, že pápež neprijíma čiernobiele rozhodnutia.“ Taktiež pripustil, že vie, že určité skupiny tento dokument sklame, ale podľa hierarchu budú ním rovnako rozčarovaní tí, ktorí v otázke výnimky z celibátu očakávali jasné „áno“, ako aj tí, ktorí požadovali jasné „nie“. Stanovisko kardinála Schönborna možno chápať buď ako zdôraznenie paramagisteriálnej dôležitosti záverečného dokumentu synody, alebo ako jednoducho zmätočné.

Jedna vec je však istá – progresisti budú môcť interpretovať tieto ustanovenia exhortácie po svojom. Po jej uverejnení však neskrývali svoju spokojnosť, hoci tá môže byť súčasťou stratégie pretvarovať sa, aj keď sa im hra nedarí. Keďže však predstavitelia nemeckej cirkvi môžu ísť vlastnou „synodálnou cestou“ a Vatikán ich nijakým spôsobom za to netrestá (ani keď hlásajú učenie, ktoré jasne odporuje katolíckej morálke, napr. pri posudzovaní homosexuálnych aktov!), je naozaj také ťažké si predstaviť amazónskeho (alebo nemeckého!) biskupa, ktorý začne svätiť viri probati, pretože prišiel k záveru, že keď pápež nepovedal „nie“ a synodálny dokument hovorí „áno“, znamená to, že je to povolené?

© Všetky práva vyhradené

Autor je šéfredaktorom časopisu „Polonia Christiana“.

DoRzerczy 8/361

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024