Pápež František v Iraku: Ďalšie Babylonské zmätenie?

Michal Semín
12. marca 2021
  Cirkev

Za predchádzajúcich pontifikátov bolo zvykom vnímať apoštolské cesty pápežov do zahraničia ako misijné: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu! Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16, 15-20) Práve zavŕšená cesta pápeža Františka do Iraku však mala celkom iné vyznenie. Na jej pravý cieľ poukázal samotný František už predtým, než nastúpil do lietadla smer Bagdad. Z videoposolstva pre obyvateľov Iraku, zverejneného 4. marca, je totiž zrejmé, že do tejto ťažko skúšanej, islamom a zahraničným zasahovaním rozvrátenej krajiny, neprišiel primárne preto, aby jeho ľud priviedol ku Kristovi, ale aby priniesol mier.

Prichádzam ako pútnik mieru hľadajúci bratstvo, vedený túžbou spoločne sa modliť a kráčať spoločne, aj s bratmi a sestrami iných náboženských tradícií, v znamení otca Abraháma, ktorý spája moslimov, židov a kresťanov v jedinej rodine.“ V tejto vete je obsiahnuté všetko podstatné, čím sa táto „púť“ líši od misií novozákonných apoštolov, v ktorých stopách by mal František kráčať.

Dôrazom, kladeným na bratstvo medzi ľuďmi rôznych „náboženských tradícií“ (už týmto slovným spojením kladie kresťanstvo svojou pravdivostnou hodnotou na rovnakú úroveň s falošnými kultmi) nenapĺňa Kristov misijný príkaz, ale program, obsiahnutý v jeho nedávnej encyklike Fratelli tutti:

Je mojím veľkým prianím, aby sme mohli prispieť k znovuzrodeniu všeobecnej snahy o bratstvo. Bratstvo medzi všetkými mužmi a ženami … Snívame o jedinej ľudskej rodine, ako kolegovia pútnici, ktorí zdieľajú rovnaké ľudské telo, ako deti tej istej krajiny, ktorá je naším spoločným domovom, kedy každý z nás prináša bohatstvo svojej vlastnej viery a presvedčenia, každý svojím vlastným hlasom , všetci bratia a sestry.“ (§ 8) Choďte do celého sveta a veďte dialóg – mohli by znieť „reformované“ verše z evanjelia…

Nie je táto výhrada voči Františkovmu poňatiu misie nespravodlivá? Možno snáď namietať niečo proti tomu, že si pápež želá mier medzi národmi a hľadá cesty, ako umožniť pokojné spolunažívanie medzi stúpencami odlišných vyznaní? Že volá po ukončení nepriateľstva a vyzýva k odpusteniu a zahojeniu vzájomne spôsobených rán?

Zamyslime sa najprv nad tým, ako pápež František chápe pojem bratstvo, keď o ňom „sníva“. Tvrdenie, že ním len poukazuje na existenciu spoločného Stvoriteľa, neobstojí. Prečo snívať o niečom, čo už existuje? Sníva snáď Igor Matovič o tom, že sa stane slovenským premiérom? Táto „jediná ľudská rodina“, ako hovorí Fratelli tutti, tu teda nie je chápaná čisto antropologicky, ale teologicky – ako ľudstvo, zjednotene vo viere, ktorého základnou dogmou je dobro plurality vyznania a presvedčenia. Rozpor? Iste, ale ten dnes, v ére ušľachtilého subjektivizmu (každý máme tú svoju pravdu, hlavne sa majme radi), už skoro nikoho nepohoršuje…

V Iraku sa, „pútnik mieru, hľadajúci bratstvo“, sústredil na tri početné skupiny obyvateľov našej planéty – kresťanov, židov a moslimov. Nielen František, ale aj moderná religionistika, označuje tieto tri náboženstvá za „abrahámovské“, ich stúpencov má František potom za „Abrahámových synov a dcéry“. Je však toto označenie legitímne? V istom zmysle – totiž genealogickom – áno. Od Abraháma pochádzajú dve línie – Izákova a Izmaelova. Izákovo potomstvo utvorilo starozákonný Izrael, zatiaľ čo väčšina potomkov Izmaela sú Arabi, ktorí sa v 7. storočí stali moslimami. Je však toto pokrvné príbuzenstvo z náboženského hľadiska niečím významné? Nie je. Veď pokiaľ ide napríklad o židov, odmietajúcich Krista, hovorí Ježiš celkom jasne: „Ak ste dietky Abraháma, skutky Abraháma čiňte … vaším otcom je však diabol.“ Veľmi ekumenicky to neznie, asi preto, že Pán Ježiš nepoznal koncilový dokument Nostra aetate… V predkoncilovom zmysle sú teda „deťmi Abraháma“ iba tí, ktorí uverili v mesiášske poslanie Ježiša Krista, ktorého bol Abrahám predobrazom. Bratstvo v náboženskom zmysle teda nie je záležitosťou DNA, ale milosti posväcujúcej, transcendujúcej hranice etník.

V sobotu 6. marca sa odohralo na stretnutí na pozadí pohanského chrámu sa zikkuratom zasvätenému bohu Mesiaca Nanarovi (Nanna), neďaleko archeologického náleziska „Abrahámovho domu“? Zazneli na ňom úryvky z prvej knihy Mojžišovej aj Koránu a potom trojica svedectiev, na ktoré pápež František nadviazal svoju kázňou, čerpajúcou inšpiráciu z Božieho stimulu Abrahámovi: „Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš!“ (Gn 15, 5 ) „Jasný svit hviezd umocňuje skutočnosť, že žiaria spoločne“, podotkol František, a pokračoval: „Nebo nás tak obdarúva posolstvom jednoty. Najvyšší nad nami nás pozýva, aby sme sa nikdy neoddelili od brata po našom boku. Ak si však chceme uchovať bratstvo, nesmieme pustiť nebo zo zreteľa. Ako potomkovia Abraháma a predstavitelia rôznych náboženstiev vnímame, že našou prednostnou úlohou je pomáhať bratom a sestrám, aby pozdvihli zrak k nebu.“

Pápež si teda želá, aby rovnako ako hviezdy na nočnej oblohe, tak aj ľudia rôznych vyznaní svietili ľuďom na cestu za ich spoločným cieľom. Takáto vízia však úplne odhliada od toho, že rôzne náboženstvá majú v mnohom odlišné, niekedy dokonca protikladné vieroučné obsahy. Ako nám teda môžu svietiť na rovnakú cestu k rovnakému cieľu? Hoci sa pápež dovoláva spoločného Abrahámovho otcovstva, historickú aj náboženskú úlohu Izáka a Izmaela chápu kresťania, židia a moslimovia inak.

Sv. Pavol v liste Galaťanom píše: „Povedzte mi vy, čo chcete byť pod zákonom: nepočujete zákon? Veď je napísané, že Abrahám mal dvoch synov: jedného z otrokyne, druhého zo slobodnej. Ten z otrokyne sa narodil podľa tela, ale ten zo slobodnej podľa prisľúbenia. To je povedané obrazne. Tamtie sú dve zmluvy: jedna z vrchu Sinaj, ktorá rodí pre otroctvo, a to je Agar. Agar je vrch Sinaj v Arábii a zodpovedá terajšiemu Jeruzalemu, lebo žije so svojimi deťmi v otroctve. Ale Jeruzalem, ktorý je hore, to je tá slobodná, ktorá je našou matkou. Veď je napísané: „Raduj sa, neplodná, ty, čo nerodíš, zajasaj a vykríkni, ty, čo nepoznáš pôrodné bolesti, lebo opustená má veľa detí, viac ako tá, ktorá má muža.“ Vy, bratia, ste deťmi prisľúbenia ako Izák. Ale ako vtedy ten, čo sa narodil podľa tela, prenasledoval toho, čo sa narodil podľa ducha, tak aj teraz. Čo však hovorí Písmo? „Vyžeň otrokyňu i jej syna, lebo syn otrokyne nebude dedičom so synom slobodnej.“ A tak, bratia, nie sme deťmi otrokyne, ale slobodnej.“ (Gal 4,21-30)

Tento úryvok z epištoly by na medzináboženskom stretnutí s moslimami mohol asi ťažko zaznieť, pretože úloha Abrahámových synov je v Koráne presne opačná – synom, ktorý mal byť zmiernou obeťou, nie je Izák, ale Izmael! Možno aj preto Izákovo meno na stretnutí vôbec nezaznelo. O mene Spasiteľovom, v ktorom ako jedinom je spása, ani nehovoriac…

Hoci sa v oficiálnom komuniké Svätej stolice píše o tom, že sa stretnutia zúčastnia aj židia a jezídovia, zástupcovia týchto komunít nakoniec nedorazili. Prítomnosť jezídov si vraj nepriali moslimovia (považujú ich za uctievačov diabla), o dôvode absencie predstaviteľov židovskej obce môžeme len špekulovať. Každopádne nerozborné bratstvo medzi „deťmi Abraháma“ nadobudlo prvé trhliny ešte skôr, než bolo v patriarchovom rodisku slávnostne ohlásené svetu.

Nič na tom nemení ani „Modlitba Abrahámových potomkov“, ktorou bolo medzináboženské stretnutie ukončené. Modlitba začína týmito slovami: „Všemohúci Bože, náš Stvoriteľ, ktorý dávaš lásku ľudskej rodine a všetkému, čo Tvoje ruky urobili, my, synovia a dcéry Abraháma, patriaci k židovstvu, kresťanstvu a islamu, spolu s ostatnými veriacimi a všetkými ľuďmi dobrej vôle, ďakujeme Ti, že si nám za spoločného otca vo viere daroval Abraháma, vynikajúceho syna tejto šľachetnej a milej krajiny.“

Tu je výslovne potvrdené, že otcovstvo Abraháma nie je Františkom chápané len geneticky, ale predovšetkým nábožensky – „spoločný otec vo viere“. Je teda isté, že pojem viera tu nie je totožný s pojmom kresťanská viera. Tým sa však dostávame úplne mimo rámca pravej viery, na pôdu náboženského relativizmu a synkretizmu.

Preto je oprávnená pochybnosť, či cestou rezignácie na pravdu možno dôjsť k pokojnému spolužitiu medzi ľuďmi. Pápež vo svojom príhovore na stretnutí v meste Ur hovorí: „Odkiaľ začína cesta mieru? Od toho, že sa vzdáme nepriateľstva. Človek, ktorý s odvahou hľadí na hviezdy a verí v Boha, nemá žiadnych nepriateľov.“ Ak je to naozaj tak, prečo nás Pán Ježiš nabáda k tomu, aby sme sa modlili za svojich nepriateľov? Nie je Františkova vízia utopická? Súčasťou tejto vízie je aj predstava, že kresťanské a islamské poňatie mieru je totožné. Každý znalec islamského učenia aj jeho dejinnej praxe ľahko dosvedčí, že mier nastane až vtedy, keď bude celý svet v područí islamu. Dovtedy je tá časť sveta, hviezdou s polmesiacom nekontrolovaná, domom vojny (Dar al-Harb).

Napokon ani katolíci predtým neprepadali naivným predstavám, že ak v dialógu s inovercami programovo pomlčíme o Kristovi ako jedinom prostredníkovi spásy, vybudujeme svet, v ktorom zavládne všeobecná harmónia. Je ťažké si predstaviť, ako sa synkretistickú modlitbu z Uru modlí pápež Pius XI., ktorý vo svojej encyklike o spoločenskom kráľovstve Ježiša Krista Quas Primas (1925) pripomína učenie svojho predchodcu Leva XIII., a s ním aj celú katolíckou tradíciu: „Ó, aké požehnanie by zavládlo na svete, keby sa všetci jednotliví ľudia, rodiny i štáty nechali opanovať Kristom! Potom konečne, aby Sme použili slová, ktoré predniesol náš nezabudnuteľný predchodca Lev XIII. pred 25 rokmi k Ich Excelenciám biskupom: bude možné zahojiť toľko rán; až vtedy sa právo bude znova tešiť svojej niekdajšej vážnosti, obnoví sa mier v plnej svojej kráse, zasunú sa meče do pošiev a zložia sa zbrane, keď všetci ochotne príjmu zvrchované panstvo Kristovo a budú mu poslušní, a keď každý jazyk bude vyznávať, že Pán Ježiš Kristus je v sláve Boha Otca.“

Vízia mierového sveta, v ktorom budú stúpenci rôznych náboženstiev bok po boku uskutočňovať „raj na zemi“, nie je vlastná len Františkovi. „Schôdzovanie“ v Ure nadväzuje na dnes už legendárne medzináboženské modlitebné stretnutie v Assisi v roku 1986 a v rokoch nasledujúcich. Cez všetky tieto iniciatívy je vo svete stále viac rozbrojov a vojen a ani súčasná medzinárodno-politická situácia nevypovedá o tom, že by sa schyľovalo k zmene. Islam nie je o nič menej výbojný a násilný, práve naopak. A o sekularizovaných ideológiách to platí dvojnásobne.

Preto skôr ako hľadať falošnú nádej v iniciatívach medzináboženských aktivistov, bude užitočnejšie sa vrátiť k nekompromisne jasnému katolíckemu učeniu, ako ho pregnantne sformuloval Pius XI.:

Nebude žiadnej nádeje na trvalý mier medzi národmi, kým každý jeden jednotlivec i celé štáty budú odmietať poddať sa panstvu nášho Spasiteľa 3. A že je potrebné hľadať mier Kristov v Kráľovstve Kristovom; a sľúbili sme preto urobiť všetko, čo bude v Našich silách. A prehlásili sme, že v Kráľovstve Kristovom nemôže byť mier účinnejšie obnovený, ani dohovorený na trvalejšom základe inak, než skrze obnovenie zvrchovaného panstva nášho Pána.“


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!