Pamätaj na smrť, Európa
Maria Gloria Riva
12. decembra 2019
Kultúra
V katedrále Santa Maria di Segovia španielsky umelec druhej polovice 16. storočia – Ignacio de Ries – zanechal obraz, ktorý vyzerá, ako by bol namaľovaný pre našu dobu, v ktorej najstrašnejšie tragédie sprevádza bezstarostnosť, hýrenie a znepokojujúca ľahkovážnosť.
Kedysi na uliciach, freskách, v kostoloch a na verejných i súkromných miestach, boli bežne vystavované obrazy známe ako memento mori. S veľkým uspokojením sme sa ich však zbavili, pretože podľa nášho názoru obrazy pripomínajúce každému z nás blízkosť konca sú nevhodné ba morbídne. Tieto diela však mali svoj zmysel a svoju hodnotu.
V katedrále Santa Maria di Segovia španielsky umelec druhej polovice 16. storočia – Ignacio de Ries – zanechal obraz, ktorý vyzerá, ako keby bol namaľovaný pre našu dobu, v ktorej najstrašnejšie tragédie sprevádza bezstarostnosť, hýrenie a znepokojujúca ľahkovážnosť. Obraz sa nazýva strom života a zobrazuje krásny strom zaberajúci celé plátno. Jeho koruna je taká široká a plochá, že pohodlne pojme bohatú lukulskú hostinu, čo by bolo potešujúce nebyť toho, že do kmeňa stromu udiera smrť kosou a postupne ho nebezpečne podlamuje.
Túto delikátnu operáciu stínania riadi diabol malý ako škrečok: zatiaľ čo smrť je človeku evidentná, o diablovi sa hovorí buď primálo alebo priveľa, čo mu veľmi vyhovuje. Dnes, a evidentne nielen dnes (a dobrý de Ries o tom svedčí) sa na jednej strane démon spomína vhod i nevhod, na druhej strane sa popiera jeho existencia. Faktom je, že existuje a neúnavne pracuje na tom, aby priviedol človeka k definitívnej smrti.
Napravo od stromu Kristus oblečený do fialovej farby, farby konverzie, sa chystá zazvoniť na zvon. Nemôžeme nespomenúť ani veľkého Hemingwaya, ktorý spopularizoval úslovie, ktoré sa už vytrácalo z nášho jazyka: Komu zvonia do hrobu? Áno, zvonia mne, tebe, všetkým. Hoci mnohé funkcie dedinského zvonu zanikli, jednou z mála, ktoré zostali, je ohlasovanie úmrtia.
Kristus oznamuje bezprostredný koniec, svojím znepokojeným a starostlivým pohľadom varuje bezstarostné ľudstvo, že treba myslieť aj na iné veci: Vidíš, že musíš zomrieť a nevieš kedy! Pozor, Boh sa na teba díva a sleduje ťa! uvádzajú dva hore umiestnené nápisy. Stručne povedané: potrebovali by sme diela, ktoré by boli konzistentnejšie, ktoré by mali príchuť večnosti a poslúžili by v poslednej hodine.
Ako nemyslieť na súčasný obraz našej politiky? V našej krajine, ale aj všeobecne v Európe? Európa je ustarostená o ekonomickú rovnováhu a stabilitu svojej meny, má problémy s vypúšťaním svojho odpadu (organického i neorganického, často i ľudského) pričom si vôbec nie je vedomá, že sekera je na koreni a zvon bije. Áno, milí vládcovia, aj vám zvoní do hrobu. A vtedy veci stratia všetok svoj jas a nezostane výhovorky, aby si človek zachoval svoju tvár, ale skutky vykonané pre spásu mužov a ich rodín.
Možno roľník v Segovii bol šťastnejší ako my: keď vstúpil do kostola, hoci možno len raz za rok, keď zdvihol oči a pozrel hore, mohol obdivovať to opovrhované memento mori, ktoré ho varovalo o konci všetkých vecí a o naliehavej potrebe urobiť niečo nielen pre seba, ale i pre druhých.