OTO 2020: na ceste k otvorenému konfliktu? Hra s ohňom môže spôsobiť popáleniny

Branislav Michalka
9. septembra 2020   Kultúra

S jedlom rastie chuť. Táto pravda sa však netýka len jedla. Ľudské vášne, najmä tie negatívne, pokiaľ nie sú regulované a potláčané, si pýtajú stále väčší prísun potravy. Rovnako je to aj drzosťou, arogantnosťou, pocitom moci a víťazstva. Najmä u primitívnejšej časti populácie, ktorá postráda určitú morálnu korekciu a dostatok vkusu.

Drzosť a arogancia, ktoré predviedli predstavitelia liberálneho zábavného priemyslu počas odovzdávania ocenení OTO 2020, prekročili nielen hranice vkusu, ale čo je horšie urazili všetkých veriacich kresťanov a čo je najhoršie: urazili Boha.

Jediná účastníčka odovzdávania cien, ktorá vyjadrila nespokojnosť a odpor k tomuto druhu blasfemického humoru, bola Sima Martausová. Zrejme znechutená takýmto evidentným urážaním Božieho majestátu sa pri prevzatí ceny vyjadrila k „humorným“ scénkam nasledovne:

„A nechcem zabudnúť poďakovať tomu najdôležitejšiemu pre mňa – Pánu Bohu, ktorý je teda pre mňa trochu iný ako ten z tých dokrútok. Teda dosť iný, vlastne úplne iný. Takže Pánu Bohu ďakujem hlavne, pretože on mi dal ten dar, že sa o svoje piesne môžem s ľuďmi deliť. A preto sa nikdy nebudem zaňho hanbiť, ani si z neho robiť srandu.“

Tento odvážny postoj je treba oceniť. Tlak zábavného priemyslu na presadzovanie protikresťanských princípov je obrovský.

Suvisiaci článok

Prečo zlyhala pop-kultúra v Cirkvi?

Zaslepenosť, ktorú prináša arogancia efemérnych víťazstiev, je nebezpečná. Nie pre Boha, ktorý s umeleckými figúrkami možno čoskoro povymetá všetky kúty ich gýčových životov a na Poslednom Súde im premietne záznam ich trápností, ale je nebezpečná pre tých, ktorí sa domnievajú, že sú vo svojej moci neohrození. Naťahovanie struny, podobne ako rúbanie dreva na chrbte dobráka, sa totiž nemusí vždy skončiť veselým smiechom komunálnych humoristov, ale konfliktom, pri ktorom im zamrzne úsmev na perách.

Na príslovečnú ústupčivosť a dobrotu kresťanov sa dnes spoliehajú všetci. Ľavicoví a liberálni politici, moslimské komandá, perverzní umelci, vyzlečené feministky behajúce po kostoloch, hinduisti aj čínski komunisti. Navonok síce neustále vyťahujú stokrát omleté historky o „miliardách“ ľudí, ktorých údajne mali počas dejín povraždiť zlí katolíci, ale v kútiku duše sa tešia, že si môžu kopnúť do niekoho, komu Boh prikazuje aby nastavil druhú tvár. Pri pohľade na dnešných kresťanov vidia zakríknuté ovce, ktoré sú neustále obviňované z dvoch tisícročí údajných zločinov a kľačia za trest v kúte modernej svetovej dediny. Pri pohľade na Cirkev vidia úspešne spacifikovanú organizáciu, ktorá sa len zriedka pokúša odporovať svetským útokom a hľadá dôvody na kompromisy mikroskopom, len aby nejaké našla.

To však nemusí trvať večne. Kresťania síce nevyvraždili celé etniká, ako hlása náboženstvo pokroku a slobody od 18. storočia, ale dokázali kedysi celkom dobre a úspešne bojovať. Pocítili to napríklad moslimovia v Španielsku aj v Uhorsku. Nie je totiž povinnosťou kresťanov pozerať sa ospalo na to, ako ide niekto vraždiť ich bratov a brať ženy a deti do otroctva. Rovnako nie je ich povinnosťou donekonečna znášať ako niekto uráža Všemohúceho Boha. Jedného dňa sa môže struna pretrhnúť a dlho potláčaný hnev vytryskne na povrch ako gejzír, ktorého intenzita bude úmerná dobe potláčania.

Španielska občianska vojna môže slúžiť ako typický príklad toho, ako vyznávači náboženstva pokroku precenili svoje sily a pripíjali veľmi arogantne a sebaisto na víťazstvo, ktoré sa nakoniec nedostavilo. Všetko vyzeralo pre milovníkov „slobody“ vynikajúco: pálili kostoly, vraždili kňazov, mníšky, ženy aj deti, hanobili kresťanskú vieru a kult kde sa len dalo a ako sa len dalo. Jedného dňa však struna praskla a strhla sa mela. Traumu z tohto debaklu si dodnes liečia liberáli prepisovaním a falšovaním španielskych dejín, demontážou pamätníkov a presúvaním hrobov.

A opäť sú na koni. V Španielsku, na celom svete, aj u nás. Zaslepení svojim pocitom moci sa rozhodli ponižovať a urážať kresťanov tak, ako by si to v záujme zachovanie dobrého zdravia, nedovolili k žiadnemu inému náboženstvu. Pocit beztrestnosti im dáva krídla. Čas ukáže dokedy. 

Je tu však ešte jeden aspekt tejto mediálnej žumpy, ktorý vzbudzuje oprávnené pohoršenie kresťanov. Médium, v ktorom sa inkriminované veselie odohralo, bolo médium verejnoprávne – RTVS. Médium, ktoré ak už nerešpektuje, že drvivá väčšina obyvateľov Slovenska sa hlási ku kresťanskej viere, tak by mala rešpektovať jednak princíp neutrálnosti a potom predovšetkým dobrého vkusu.

Princíp neutrálnosti sa dá rešpektovať dvojakým spôsobom. Buď dovolím urážať rovnako všetkých a teda nielen kresťanov, ale aj židov, moslimov, homosexuálov či feministky, alebo nedovolím urážať nikoho. Používať dvojaký meter, ako to predvádza RTVS nakoniec stále, nielen na poli náboženskom a ideologickom ale aj na poli politickom, je drzosťou voči daňovým poplatníkom, ktorí musia nedobrovoľne financovať túto nikomu nechýbajúcu inštitúciu. Jej umelecká produkcia a kultúrna osveta, v porovnaní s tým, na čo sme boli navyknutí u verejnoprávnej televízie pred rokom 1989, klesla dnes na úplne dno a jej zmiznutie z povrchu zemského by pravdepodobne registrovali najmä jej zamestnanci.

Zaujímavé, že práve tí, ktorí tak hlasne volajú po odluke Cirkvi od štátu, nepociťujú záchvevy trápnosti, keď si nechávajú platiť od katolíkov za to, že ich potom ponižujú a zosmiešňujú. Oni, ktorých je menšina, však nemienia platiť zo svojich daní nič katolícke.

Možno by nebolo zlé vypočítať koľko prispievajú katolíci na rôzne verejnoprávne gebuziny a porovnať to s tým, koľko vlastne prispievajú liberáli na Cirkev. Nakoniec by sa mohlo ukázať, viac ako pravdepodobne, že katolíci vysoko preplácajú tie neustále vzlykajúce a sťažujúce sa menšiny.

Nech je to však s peniazmi akokoľvek, o tie nejde (v prvom rade). Ide o to, či bude definitívne porušené prímerie, ktoré je vždy krehké, pretože prímerie nie je mier, ale len odklad definitívneho stretu. Kto sa hrá s ohňom, môže sa popáliť.

PDF (formát pre tlač)