Odvrátená tvár zrodenia USA. Boj za slobodu alebo proti pápežencom?

Branislav Michalka
7. mája 2021
  História

John Trumbull (1756 – 1843), Vyhlásenie nezávislosti, 4. júl 1776
zdroj: Flickr

pokračovanie I. časti

Boj za slobodu?

Videli sme, že vzbura proti Spojenému kráľovstvu bola motivovaná v značnej miere podozrením, že kráľovskí ministri, anglikánski krypto-pápeženci si pestujú katolícku piatu kolónu na boj proti dobrým protestantom. To posúva verziu o čisto ekonomicko-politickej motivácii Americkej revolúcie výrazne do polohy náboženskej vzbury. Autori výzvy dodávali, že len čo budú Američania donútení prijať katolicizmus, budú zaradení do obrovskej pápežskej armády na zotročenie anglických protestantov.

Pokiaľ sa dnes, po vyše dvesto rokoch americkej protestantskej propagandy, umocnenej výsadným postavením USA po II. svetovej vojne, zdá neuveriteľné, žeby bola vojna kolonistov proti protestantskému kráľovi Jurajovi III. motivovaná vo výraznej miere bojom proti katolicizmu, v čase jej konania to pre Britov nepredstavovalo žiadnu záhadu. Generál Thomas Gage, ktorý ako zlomový okamih vzbury označil práve Quebecký zákon, krútil celý čas hlavou práve nad tým, ako boli kolonisti presvedčení, že Británia odstráni ich náboženskú slobodu kvôli katolíkom.

Prisudzoval teda práve tejto obave hlavnú motiváciu pri protibritskej vzbure. Konštatuje, že keď ich nikto nedokázal presvedčiť, „aby uverili opaku, … plameň rebélie vybuchol na všetkých frontoch“. Ambrose Serle, ktorý v rokoch 1776 – 1778 slúžil ako tajomník admirála lorda Richarda Howea, oznámil svojim nadriadeným, že „vojna v Bostone je do veľkej miery náboženskou vojnou.“ Dobová znalosť príčin americkej vzbury viedla niektorých Britov k tomu, že tvrdenia Američanov o tom, ako bola revolúcia inšpirovaná „vznešenými koncepciami slobody“, ich nesmierne rozčuľovali.

Americký historik Steven Waldman, autor do značnej miery prelomovej knihy o antikatolicizme počas Americkej revolúcie s názvom Founding Faith (Zakladajúca viera) a z ktorého informácií vychádza v mnohom aj tento článok, píše, že „počas revolúcie povstalci, ktorí sa snažili vyvolať nenávisť voči Británii, bežne stotožňovali praktiky Anglikánskej cirkvi s praktikami katolíckej Cirkvi.“ Evidentne teda vedeli, čo môže motivovať povstalcov do boja proti Británii. Bol to mýtus o jej krypto-pápeženectve, motivovaný primárnou averziou ku katolíkom. Boj za slobodu bol pre kolonistov bojom za protestantskú superioritu.

V roku 1912 anglický kardinál Gasquet jednoznačne vyhlásil, že „americká revolúcia nebola hnutím za občiansku a náboženskú slobodu, ale jej hlavnou príčinou bolo bigotné zúrenie amerických puritánskych a presbyteriánskych ministrov na ústupok úplnej náboženskej slobody a rovnosti pre katolíkov frankofónnej Kanady.“ A dodal: „Áno, ľudí znepokojovalo zdaňovanie, ale to by sa dalo vyriešiť, nebyť puritánskych búrok a fanatizmu.“

Ak však jedným z podstatných motívov Americkej revolúcie bol protikatolícky resentiment, ako vysvetliť výsledok tejto vzbury proti panovníkovi, ktorý nakoniec neviedol k eliminácii výskytu katolíkov v USA, ale k ich tichej tolerancii?

Keď je realita silnejšia ako nenávisť

Život sám je niekedy silnejší, než najlepšie zosnované revolučné plány. Veliteľ vzbúrencov George Washington, slobodomurár vysokého zasvätenia, ktorému boli náboženské spory ľahostajné, aj keď určite považoval katolicizmus za najväčšie zlo a nebezpečenstvo pre lóžu, pochopil, že zo strategického hľadiska sa bez katolíkov neobíde. V konečnom dôsledku by sa dokonca dalo špekulovať o tom, že určité revolučné sily šikovne využili protikatolícku nenávisť, vyburcovali vášne do vzbury, aby nakoniec nechali protestantských radikálov stáť s otvorenými ústami, pretože tí po skončení vojny zistili, že katolíci sú v novej republike možno ešte voľnejší, než to sľuboval Quebecký zákon.

Niežeby to bolo úmyslom revolucionárov, ale inak to zrejme za daných okolností nešlo zariadiť. Vojna, do ktorej sa dostali s kráľom, ich vtlačila do novej strategickej situácie, v ktorej išlo o všetko a nakoniec v nej boli donútení spoliehať sa na pomoc tých, kvôli ktorým vlastne protibritskú vzburu rozpútali. Washington, ako veliteľ povstaleckej armády vedel, že pokiaľ nedokáže neutralizovať Kanadu, nemôže chrániť Nové Anglicko a New York pred britskou inváziou zo severu. Dúfal, že dokáže odrezať tento britský severný front zhromaždením kanadského obyvateľstva, paradoxne najmä francúzskych katolíckych Kanaďanov žijúcich v Québecu, do celokoloniálnej republikánskej revolty proti britskej korune. Preto zahájil inváziu do Kanady pod velením plukovníka Benedicta Arnolda.

Americká karikatúra zobrazujúca katolíckych biskupov ako nebezpečných krokodílov
zdroj: wikimedia commons

Armádne jednotky však medzi katolíckymi Kanaďanmi príliš veľké sympatie nevzbudili. Inváziu brali ako protestantskú misiu a protestantskí vojenskí kapláni šírili ideu zničenia katolicizmu na severe. Jeden z nich si do denníka vzrušene napísal, že vojaci „prežívali radostné vzrušenie zo šírenia evanjelia v rozľahlej krajine, ktorá bola už dlhé roky pod vládou satana a Antikrista.“ Washington už tak nadšený nebol, pretože vedel, aké dôležité je získať severných katolíkov. Preto pristúpil k okamžitým opatreniam.

14. septembra 1775 zakázal prax osláv každoročného Protipápeženského dňa a pálenie pápežových podobizní, čo len potvrdzuje, že takáto prax bola bežná, aj to, že teraz bola zrušená len z pragmatických dôvodov. Pre väčšinu protestantov to musel byť šok, ale taký už je osud tých, ktorí sa dajú zlákať na revolúcie.

Navyše povedal Arnoldovi, že jednotky nepostúpia ďalej, pokiaľ neudržia svoj protestantský fanatizmus v tajnosti. Musia presvedčiť katolíkov, že budú v novej únii vítaní a budú prosperovať z novej americkej náboženskej slobody. 5. novembra 1775 verejne pokarhal vojakov za oslavu Protipápeženského dňa a označil ho za „smiešny a detinský zvyk“.

Washington navyše dobre vedel, že vojaci idúci na pomoc Bostonu sú aj katolíci z Marylandu a Pensylvánie. Zatlačil aj na noviny a – stal sa zázrak: články s protikatolíckou tematikou odrazu zmizli. Ďalší predobraz praxe v USA, kde je sloboda médií v teórii nekonečná, v praxi však podľa okolností limitovaná.

Sekať dobrotu začal aj Kongres, ktorý ešte krátko predtým vydal vyhlásenie v súvislosti s Quebeckým zákonom o ohavných katolíckych pápežencoch. Teraz písal citlivý list francúzskym Kanaďanom, aby sa k nim pripojili v otázke slobody. V liste dokonca nabádali Kanaďanov k tomu, aby nedôverovali britskému parlamentu ohľadom Quebeckého zákona a náboženskej slobody: „Čo vám môže ponúknuť zosnulý parlament? Slobodu svedomia ohľadom vyznávania vášho náboženstva? Tú vám dal predsa Boh.“

Tomu sa hovorí salto mortale. Ten istý Kongres, ktorý ešte nedávno považoval Quebecký zákon za vrchol pápežensko-britskej konšpirácie, teraz píše, že onen zákon je slabý a nabáda kanadských katolíkov, aby sa naň a na podvodnú britskú vládu nespoliehali, lebo tá to s ich slobodou nemyslela úprimne, zato Kongres a americkí protestanti áno! Kongres, ako píše Waldman, „prepchatý až po strop poslancami, ktorí nenávideli katolicizmus“, formuloval v liste: „Vnímame, že osudy protestantských a katolíckych kolónií sú navzájom pevne spojené.“ Kanaďania sa uškŕňali a príliš Kongresu neverili.

Aby vzbudili revolucionári v katolíkoch väčšiu dôveru, vyslal Kongres v roku 1776 delegáciu zloženú z troch významných predstaviteľov: Benjamina Franklina, Samuela Chaseho a katolíka Charlesa Carrolla, poslanca z Marylandu. Carroll presvedčil dokonca svojho brata, ktorý bol kňazom, aby sa pripojil ku skupine. Ale katolícki kňazi, s ktorými sa stretli v Montreale, im otvorene povedali, že nemajú dôvod stavať sa proti Britom, pretože tí skutočne rešpektovali Quebecký zákon a správali sa k nim dobre a oveľa lepšie ako protestanti v amerických protestantských kolóniách. Zároveň uviedli, že nemôžu tak ľahko zabudnúť alebo ignorovať nepriateľské vášne protestantov, prezentované voči katolíkom v kolóniách, po schválení Quebeckého zákona.

Otcovia zakladatelia sklamaní po návrate pochopili, že sa budú musieť snažiť ešte viac, čo stavalo celú pôvodnú ideu vzbury proti korune na hlavu. Nedalo sa nič robiť, pretože prevažná časť Marylandskej domobrany sa skladala z katolíkov, na pomoc Bostonu sa ponáhľal so svojimi dobrovoľníkmi katolík Stephen Moylan, ktorý sa postupne prepracoval až na brigádneho generála a osobného tajomníka Georgea Washingtona.

Pragmatické pokrytectvo slávilo svoj najväčší triumf, keď Spojené štáty uzavreli spojenectvo proti Britom s francúzskym katolíckym kráľovstvom. Chameleónsky Kongres vydal oslavné vyhlásenie o Francúzskom kráľovstve (!) a ďalší z otcov zakladateľov John Adams, neskorší prezident USA, ktorý predtým pravidelne dostával záchvaty protikatolíckej hystérie a pochádzal z urputnej puritánskej rodiny, sa ako diplomat v službách Spojených štátov zúčastnil na katolíckej omši a dospel k náhlemu záveru, že bol „unáhlený a nerozumný, keď preklínal katolíckych kňazov a brutálnu nevedomosť katolíkov“. Taká je sila nevyhnutnosti.

Guvernér Green z Rhode Islandu išiel vo svojej náhlej servilnosti ešte ďalej a vyhlásil Deň modlitieb za Francúzske kráľovstvo. Štát Massachusetts ho s nadšením nasledoval. Keď francúzski úradníci pozvali členov Kongresu, aby sa zúčastnili katolíckych bohoslužieb v novom katolíckom kostole vo Filadelfii, viacerí neodolali a splnili si túto nepríjemnú povinnosť. Nakoniec vrchol všetkému nasadil Washington, keď v roku 1778 vyhlásil, že spojenectvo s Francúzskom je Božie dielo.

Takto končievajú revolúcie. Hlupákom, ktorých využili, zostane množstvo materiálu na premýšľanie, chytrákom moc a peniaze a katolíkom ako vždy vedomie, že Boh ich neopustí, nech sa deje čokoľvek.


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!