Odsun Slovákov do sovietskych koncentračných táborov v roku 1945
Vladimír Bystrov
21. apríla 2020
Cirkev
Komunizmus na Slovensku
S postupom sovietskej armády do vnútra československého územia sa činnosť Smerš (sovietska komunistická kontrarozviedka – Smerť špionam!; pozn. red.) a ďalších orgánov NKVD (sovietska tajná polícia; pozn. red.) preniesla na Slovensko. Sovietske bezpečnostné orgány úplne ignorovali väčšinou všade okamžite fungujúcu československú verejnú správu a najmä na východe a severe krajiny rozpútali skutočný teror. Popri stíhaní aktivistov slovenských fašistických organizácii (autor má zrejme na mysli členov HSĽS; pozn. red.) a najrôznejších predstaviteľov „kontrarevolúcie“ boli násilne vyvezené na nútené práce do Sovietskeho zväzu celé skupiny politicky a sociálne indiferentného obyvateľstva, predovšetkým z malých miest a vidieka.
Z listu Mikuláša Dema Sekcii odvlečených do ZSSR pri okresnom výbore Konfederácie politických väzňov v Prešove:
„(…) Ja, Mikuláš Demo, narodený dňa 29. 10. 1925, bytom v Somotare – Novej Vieske, patrím medzi tie tisíce, ktoré boli po prechode fronty v roku 1944 odvlečené na nútené práce v ZSSR.
Dňa 15. novembra 1944 som odišiel (a ešte 17 chlapov) ako civilný občan na tzv. „maleňkuju rabotu“. Odišli sme z domu dobrovoľne, pretože sme chceli pomôcť dať do poriadku rozbombardované mosty (na Tise), ale po príchode do Kráľovského Chlmca, kde nás obklopili sovietski vojaci, sme už tušili, že naverbovanie na krátkodobú robotu je lož, ale už nebola cesta späť, pretože nás prísne strážili.
Odtiaľ sme pochodovali do Sambora, kde bolo zhromaždených dvetisíc ľudí. Odtiaľ transport v nákladných vlakoch smeroval do Donbasu. Po príjazde na miesto nás ubudlo (zomreli vysilením a hladom) asi 10 % (…). Z našej obce (malá obec, vtedy asi 200 obyvateľov) sa z osemnástich chlapov vrátilo desať a z nich dvaja krátko po návrate zomreli. (…)“
V rovnakej dobe v Malom Horeši neďaleko Kráľovského Chlmca boli po príchode sovietskej armády všetci muži od 16 – 60 rokov vyzvaní, aby nastúpili na opravu vojnou zničených mostov, ale potom boli obkľúčení jednotkou NKVD a odvezení zvláštnym konvojom do pracovných táborov vo vnútrozemí ZSSR. Bolo ich celkom 168.
Z rozprávania učiteľa Andreja Kravca:
„V dobe, keď sovietske vojská vstúpili na územie Slovenska, som žil v trebišovskom okrese, v obci Zemplínske Hradište. Samozrejme sme sa radovali z toho, že konečne prichádzajú osloboditelia, že po tých štyroch rokoch vojnových útrap a strádania sme sa konečne dočkali Červenej armády.
Uplynulo niekoľko týždňov a jedného dňa, bolo to 7. januára 1945, za mnou prišiel sovietsky vojak s odkazom, že jeho veliteľ chce so mnou hovoriť. Hneď som sa začal obliekať, ale vojak povedal, že to nie je treba, pretože sa za pár minút vrátim domov. Bolo sychravo a preto som ho neposlúchol a predsa len som sa poriadne obliekol. Sadli sme do auta a išli do Trebišova, to boli asi tri kilometre, zastali sme pred veliteľstvom a vošli dovnútra. Lenže miesto po schodoch nahor ma začali strkať dole, do pivnice. Tam som našiel ďalších Trebišovčanov, všetci boli tak v mojom veku, mne bolo vtedy 32 rokov, ale boli medzi nami aj 17-roční aj 50-roční. Tam nás nechali asi dva týždne, pokiaľ neboli oslobodené Košice, potom nás previezli tam a zavreli do budovy krajského súdu.“
Rovnako počas januára 1945 bolo odvlečených 670 mužov z obce Veľký Blh v Rimavskom okrese. V Petrovanoch, obec Prešovského kraja, odvliekli všetkých mužov, ktorí boli zrovna v domoch na pravej strane ulice uprostred obce a tých, čo boli na strane oproti alebo neboli doma, nechali bez povšimnutia. Zo Šolcovej továrne v Matejoviciach neďaleko Krompách odviedli jednotky NKVD šestnásť ľudí. V Levoči usporiadali orgány mestskej správy sovietskym vojakom slávnostné uvítanie, pilo sa a hodovalo, všetci sa svorne veselili, ale keď bolo dopité a dojedené, vydal sovietsky veliteľ rozkaz a celé mestské predstavenstvo skončilo v transporte mieriacom do Sovietskeho zväzu.“
Začiatkom februára 1945 odvliekli orgány sovietskej bezpečnosti 44 mužov z obce Nižný Medzev v okrese Moldava nad Bebravou. Najstarší bol 50-ročný a najmladší 19-ročný. 18. februára 1945 bolo odvlečených 12 občanov obce Dovalov z okresu Liptovský Sv. Mikuláš.
Údaje o počte odvlečených Slovákov kolíšu od niekoľkých tisíc až po viac než 100 000. V roku 1990 vznikla Sekcia odvlečených do ZSSR pri okresnom výbore Konfederácie politických väzňov v Prešove. Spočiatku vychádzala z odhadu okolo 6000 odvlečených, predovšetkým z východného Slovenska. Záplava prichádzajúcich informácii si však vyžiadala vybudovanie ďalších troch desiatok pobočiek Sekcie po celom Slovensku a v roku 1991 už zhromaždil okresný výbor Konfederácie politických väzňov v Prešove údaje o takmer 40 000 odvlečených, najme Slovákov a na Slovensku žijúcich Maďarov.
Neskôr v deväťdesiatych rokoch sa dokumentovaním sovietskych represii na Slovensku, okrem prešovského okresného výboru Konfederácie politických väzňov, začali zaoberať ďalšie slovenské organizácie, ale bohužiaľ sa zrejme doteraz nedospelo k žiadnemu overenému súhrnnému počtu odvlečených. Celkový počet odvlečených zo Slovenska do Sovietskeho zväzu je však odhadovaný na 60 000 alebo dokonca až 120 000.
Z rozprávania učiteľa Andreja Kravca:
„Nastrkali nás do maličkých komôrok po dvadsať, ani stáť, ani ležať sme poriadne nemohli, ani dýchať a tak sme zostali asi do 3. marca 1945. V tej dobe prišiel do Košíc prezident Beneš. Čakali sme, že si nás konečne niekto všimne a bude za nás intervenovať, mysleli sme si, že nás budú chcieť poslať kopať zákopy a išli by sme celkom radi, alebo že budeme opravovať mosty či zničené železnice, ale stále sa nič nedialo. Namiesto toho jedného dňa ráno, ešte za tmy, nás naložili na nákladné autá, odkryté a samozrejme špinavé, nesmeli sme sa otáčať, nesmeli sme hovoriť a tak nás odviezli do Humenného. Tam nás umiestnili do kasární a my sme s hrôzou zistili, že už je tam niekoľko tisíc takých väzňov, ako sme boli aj my. Tých „pár minút“, na ktoré ma odviedli z domu, sa nakoniec pretiahlo na tri roky.“
Činnosť sovietskych bezpečnostných orgánov na Slovensku vyvolala medzi obyvateľstvom vlnu nespokojnosti. Rodiny a rad miestnych a okresných národných výborov a miestnych správnych komisií požadovali zamedzenie deportácií a navrátenie odvlečených mužov. Žiadosti miestnych úradov boli často podporené miestnymi alebo okresnými organizáciami KSS.
Protesty miestnych organizácií zaskočili vedúcich predstaviteľov KSS, ktorí sa pokúsili upozorniť sovietske vedenie, že únosy a deportácie slovenského obyvateľstva do ZSSR, by mohli vážne ohroziť sovietske politické záujmy v ČSR.
Znepokojení obyvatelia sa obracali so žiadosťami o pomoc na všetky dostupné orgány obnovenej československej moci. Po príchode do Košíc zrejme ešte neobklopoval novovymenovanú československú vládu a prezidenta republiky príliš veľký úradnícky aparát, a preto niektorí žiadatelia boli dokonca prijatí osobne prezidentom.
Manželke statkára Artuša Černíka, odvlečeného 15. decembra 1944 zo Žibjaného, prezident sľúbil, že „vo veci zakročí.“ Prezidentova kancelária vzápätí na to poslala jej žiadosť predsedníctvu vlády. Tam bola uložená bez vybavenia. Zástupcovia obce Dovalov z okresu Liptovský Sv. Mikuláš odovzdali prezidentovi žiadosť, podpísanú 62 obyvateľmi, aby pomohol oslobodiť dvanásť občanov, ktorí boli 18. februára 1945 „zaistení NKVD a zaradení do zajateckého tábora t. č. na neznámom mieste.“ Išlo o vojakov bývalej Slovenskej republiky, ktorí počas SNP od augusta do októbra 1944 bojovali v povstaleckých jednotkách československej armády a po jeho potlačení prešli do aktívnej partizánskej vojny proti Nemcom.
„Slovenská národná rada v Košiciach a veliteľstvo československej brigády“ údajne obdobnej žiadosti nevyhoveli. „Delegácia býv. podzemných pracovníkov“ odovzdala prezidentovi žiadosť o pomoc pri oslobodení desiatich antifašistov z Prešova, ktorí boli 25. apríla zaistení „ruskými voj. úradmi.“
Akékoľvek pokusy československých predstaviteľov však boli márne.
Helena Jakimovačová odovzdala prezidentovi list so žiadosťou o navrátenie syna, ktorý bol počas vojny ako študent nasadený v nemeckom pracovnom tábore, po príchode sovietskych jednotiek poslúchol výzvu a prihlásil sa do československej armády, ale bol „zaistený NKVD a dopravený do tábora v Sanoku“ (Poľsko).
Úryvok z knihy Vladimíra Bystrova: Únosy československých občanů do Sovětského svazu v letech 1945 – 1955
