Odovzdanosť dôverujúca Prozreteľnosti

P. Réginald Garragou-Lagrange O.P.
26. apríla 2021   Cirkev

Učenie o odovzdanosti do božskej Prozreteľnosti, zrejme založené na evanjeliu, narušili kvietisti, ktorí sa začali oddávať duchovnej nečinnosti, viacej alebo menej ustúpili z boja, nevyhnutného pre dokonalosť, a povážlivo zmenšili hodnotu a potrebnosť nádeje, hoci ozajstná odovzdanosť je akýsi vyšší tvar dôvery alebo nádeje v Boha.

Ale v tejto veci sa možno odchyľovať od evanjeliového učenia aj pochybením, protiľahlým pochybeniu kvietistov; a toto pochybenie, protiľahlé ich nečinnému pokoju, je márny nepokoj a rozruch.

Tu, ako všade, pravda je vrcholný bod, uprostred týchto bludov a nad týmito dvoma výstrednými bludmi, stojacimi proti sebe. Preto je veľmi dôležité dobre určiť zmysel a dosah pravého učenia o odovzdanosti do Božej vôle, aby sme vyhli sofizmom, ktoré majú iba klamlivé zdanie kresťanskej dokonalosti.

Uvidíme najsamprv prečo, potom v č o m sa máme odovzdať Prozreteľnosti. Neskôr uvidíme, a k o sa jej máme odovzdať a čo Prozreteľnosť robí s tými, ktorí sa jej celkom odovzdávajú.

Prečo sa máme odovzdať božskej Prozreteľnosti?

Každý kresťan odpovie: Pre jej múdrosť a dobrotu. Áno, je to pravda; ale, aby sme to dobre rozumeli a vyhli sa kvietistickému bludu, ktorý sa viac alebo menej zrieka nádeje a boja, nevyhnutného na spasenie, a aby sme vyhli aj druhej výstrednosti, tzn. nepokoju, unáhleniu a horúčkovému a jalovému rozruchu, musíme dať štyri zásady, už akosi prirodzenému rozumu prístupné a jasne Božím zjavením vyjadrené vo svätom Písme. To sú aj zásady pravého učenia o odovzdanosti; ukazujú nám jej predmet.

Prvá zásada je táto: Nič sa nestáva, čo Boh od večnosti nepredvídal a čo nechcel alebo aspoň nedopustil.

Nič sa nestáva, či už v hmotnom svete alebo vo svete duchovnom, čo Boh nepredvídal od večnosti, keďže neprechádza z nevedomosti ku poznaniu ako my, a udalosti ho nemôžu poučiť o niečom novom. Boh nielen predvídal všetko, čo sa stáva a čo sa stane, ale aj c h c e l to, čo je vo veciach ozajstné a dobré, a čo je zlé, mravne nesúladné, to len dopustil. Sväté Písmo je v tejto veci jasné, nedovoľuje nijako pochybovať, ako to prehlásili cirkevné snemy.

Druhá zásada je, že Boh môže niečo chcieť a dopustiť len pre cieľ, ktorý si stvorením určil, to znamená, aby ukázal svoju dobrotu, svoje nekonečné dokonalosti a aby oslávil Bohočloveka Ježiša Krista, svojho jediného Syna. Ako vraví svätý Pavol: Všetko je vaše, vy však ste Kristovi, a Kristus Boží.

K týmto dvom zásadám sa pripojuje tá, ktorú už svätý Pavol vyslovil: Vieme, že tým, ktorí milujú Boha, všetko dopomáha k dobrému, tým, ktorí sú povolaní podľa jeho večného určenia; a ktorí ostávajú v jeho láske. Boh nepoužíva k ich duchovnému dobru len milosti, ktoré im udeľuje, a prirodzené vlastnosti, ktoré im dal, ale aj choroby, protivenstvá, nezdar, ba, ako vraví svätý Augustín, aj ich hriechy, ktoré len preto dopúšťa, aby ich priviedol k ozajstnejšej pokore a tým k čistejšej láske, ako dopustil trojnásobné zapretie svätého Petra, aby ho urobil pokornejším a menej dôverujúcim sebe, a tým mocnejším, viacej dôverujúcim v božské Milosrdenstvo.

Teda tieto tri prvé zásady takto môžeme zhrnúť: Nič sa nestáva, čo Boh nepredvídal a nechcel alebo aspoň nedopustil; niečo chce a dopúšťa len preto, aby ukázal svoju dobrotu a svoje nekonečné dokonalosti, aby oslávil svojho Syna a pre dobro tých, ktorí ho milujú. Tieto tri zásady nám ukazujú, že naša dôvera v Prozreteľnosť nemohla by byť dosť synovská, dosť pevná; ba môžeme povedať, že má byť slepá ako viera, ktorá sa týka nezrejmých, nevidených tajomstiev, f i d e s est de non v i s i s. A predsa sme si napred istí, že božská Prozreteľnosť všetko neomylne zameriava k dobrému, a istejší sme si o správnosti jej zámerov, ako o poctivosti svojich najlepších úmyslov. Keď sa teda odovzdáme Bohu, ničoho sa nemusíme báť, okrem toho, že nie sme mu dosť poddaní.

Ale tieto posledné slová nás nútia vysloviť proti kvietizmu štvrtú zásadu, nie menej istú ako predchádzajúce: Táto odovzdanosť nás istotne neoslobodzuje robiť to, čo môžeme, aby sme vyplnili Božiu vôľu, prejavujúcu sa prikázaniami, radami, príhodami; ale keď sme sa ju usilovali zo dňa na deň verne vyplniť, môžeme a máme sa už len odovzdať zaľúbeniu Božej vôle, čo by bola aj veľmi tajomná, a vyhnúť sa márnemu nepokoju a rozruchu.

Túto štvrtú zásadu rovnocenne vyslovil Tridentský snem, keď povedal, že všetci máme veľmi pevne dúfať v Božiu pomoc a spoliehať sa na ňu, ale pritom bedlivo plniť Božie príkazy. Aj obecné príslovie vraví: Rob, čo môžeš, Boh ti pomôže.

Všetci teológovia vysvetľujú, čo je Božia vôľa prejavená skrze príkazy, skrze ducha rád a skrze príhody. Dodávajú, že keď sa prispôsobujeme tejto prejavenej vôli, musíme sa odovzdať príkazom Božej vôle, už akokoľvek utajenej, lebo napred sme si istí, že všetko čo chce je sväté alebo dopúšťa len pre dobro.

Tu musíme zvlášť uviesť to, čo sa hovorí v evanjeliu svätého Lukáša: Kto je verný v maličkosti, aj vo väčšom je verný. Ak každodenne robíme, čo môžeme, aby sme boli verní Pánovi vo všedných veciach života, dôverujme, že nám dá milosť, aby sme mu boli verní v ťažkých okolnostiach, ak dopustí, aby sme sa do nich dostali; dôverujme, že nám dá milosť, aby sme radšej hrdinsky zomreli, ako sa za neho hanbili a zradili ho, ak azda raz budeme pre neho trpieť.

To sú zásady učenia o dôverujúcej odovzdanosti. Tieto zásady, prijaté od všetkých teológov, sú v tejto veci akoby výraz kresťanskej viery. Tak máme rovnováhu nad dvoma bludmi, o ktorých sme hovorili na začiatku tohto článku. Vernosťou k povinnosti každej chvíle sa vyhneme klamlivému a nečinnému pokoju kvietistov, a zasa dôverujúcou odovzdanosťou unikneme márnemu nepokoju a jalovému rozruchu. Táto odovzdanosť by bola nečinnosťou, keby nepredpokladala každodennú vernosť, ktorá je ako mostík na isté vyšvihnutie sa do neznáma. Táto každodenná vernosť ku prejavenej Božej vôli dáva akoby právo celkom sa odovzdať pre budúcnosť do zaľúbenia ešte neprejavenej Božej vôle.

Verná duša si často pripomína slová Pána Ježiša: Môj pokrm je robiť vôľu môjho Otca. Sama sa ustavične kŕmi prejavenou Božou vôľou a odovzdáva sa ešte neprejavenej Božej vôli, trocha ako plavec, opierajúci sa o vlnu, ktorá prechádza, zveruje sa vlne, ktorá prichádza, oceánu, ktorý by ho mohol pohltiť, ale ktorý ho naozaj unáša. Tak duša má postupovať k hlbokému moru, k nekonečnému oceánu bytia, ako povedal sv. Ján Damascénsky; má sa opierať, spoliehať na Božiu vôľu, prejavenú v prítomnej chvíli, aby sa odovzdala Božej vôli, od ktorej závisia nasledujúce chvíle a celá budúcnosť.

Budúcnosť náleží Bohu; príhody sú v jeho ruke: keby kupci, ktorí kúpili Jozefa, od bratov predaného, išli o hodinu prv, Jozef by nebol býval v Egypte a celý jeho život by sa bol zmenil; aj náš život závisí od určitých príhod, ktorých pánom je Boh. Každodenná vernosť a dôverujúca odovzdanosť dáva tak duchovnému životu jeho rovnováhu, ustálenosť, súlad. Človek tak žije v sústredení, skoro ustavičnom, a v postupujúcom odriekaní; to sú pravidelné podmienky kontemplácie a zjednotenia s Bohom. Preto máme žiť v odovzdanosti do Božej vôle ešte nepoznanej a z hodiny na hodinu kŕmiť sa tou, čo sa už prejavila.

Toto spojenie vernosti a odovzdanosti nám dáva tušiť, aké má byť spojenie asketiky (vedy o askéze), ktorá zdôrazňuje vernosť alebo prispôsobenie sa Božej vôli, a mystiky, ktorá zasa zdôrazňuje odovzdanosť.

PDF (formát pre tlač)