Odkiaľ sa vzali názvy nábytku?

Lucia Laudoniu
17. septembra 2021
  Kultúra

Poznáte to. Keď nás zachváti upratovacia horúčka, zívajúce šuplíky kričia: Aj ja som tu! Komody, skrine, stoly, postele. Sú tu odpradávna. Alebo nie? Kedy vlastne „vznikol“ nábytok a kde sa vzali slová, ktoré používame každý deň?

Za existenciu niektorých častí nábytku môžeme vďačiť aj usilovným rukám mníchov zo stredovekých kláštorov.

Termín nábytok v slovenčine pravdepodobne súvisí so slovesom nadobudnúť, získať (v češtine nabýt). Výraz mobiliár, ktorý v taliančine poznáme v podobe mobile, prípadne beni mobili, má pôvod v latinskom mobilis, prenosný (od slovesa movere, hýbať sa). Nábytok bol majetkom, ktorý bolo možné prenášať a variabilne usporiadať, na rozdiel od domu, ktorý mal pevne zapustené korene – ako strom.

Pre zámožnejších bol mobiliár prostriedkom sebaprezentácie, ale nie tak, ako hovorili starí Rimania: Saepe divitiarum copia superbiae causa erit (Nadbytok bohatstva často býva príčinou pýchy).

Elementárnymi kusmi zariadenia domácností najširších vrstiev boli truhlica, lavica a lôžko, ktoré zvyčajne tvoril slamník alebo kožušiny na jednoduchej drevenej konštrukcii. Slovo truhlica pochádza z hornonemeckého Truhe, čiže drevený uzamykateľný box. Truhlice sa v prípade nebezpečenstva dali ľahko prenášať, boli preto univerzálnym úložným priestorom. Ich pôvod je starý ako ľudstvo samo, no v starovekých kultúrach, napríklad u Egypťanov, plnili tiež funkciu trezoru.

Na nábytok narážame na každom kroku. Vieme, prečo je stôl stolom a stolička stoličkou?
Zdroj: pxhere.com

Francúzske trésor, ktoré prešlo aj do slovenčiny vo význame zabezpečená schránka na cennosti, píše svoj príbeh vďaka latinskému thesaurus a gréckemu θησαυρός, pokladnica. Truhlice boli „pokladnicami“, v ktorých si ľudia uchovávali to najcennejšie, čo mali spomedzi materiálnych statkov – potraviny a odevy.

Z tržníc a námestí sa ozývala hlasná vrava peňazomencov. Sedávali na laviciach, ktorým sa v Taliansku hovorilo banco. Bola to práve obchodná lavica, ktorá pod Apeninským nebom dala meno finančným domom, bankám. Keď stredovekí obchodníci skrachovali, prejavovali svoju insolventnosť vskutku búrlivým spôsobom – rozbili lavicu, ktorá bola každodennou spoločníčkou ich finančných operácií. Talianska fráza banco rotto, čiže zlomená lavica, sa v európskych jazykoch stala synonymom ekonomického dna – bankrotu.

Aj finančníci s deravými vreckami túžili po ružových snoch, a tie mohli nájsť – kde inde – než v posteli. Noc mala vždy svoju moc a voňavá posteľ mala chrániť hosťa pred zraniteľnosťou. Orientálne národy, medzi nimi Asýrčania a Peržania, jej pripisovali magický význam a Homérov Odysseus videl v posteli z olivovníka symbol manželskej vernosti. V posteli život začínal (svadobné lôžko, kolíska) i končil (smrteľná posteľ).

Lôžko, symbol intimity, poznáme od praveku, kedy nahradilo hromadu trávy alebo rastlinných ratolestí, ktoré počas nočného odpočinku zamedzovali pôsobeniu chladu z pôdy. Aby bolo teplučko, bolo treba postlať. Slovenské slovo posteľ tak označuje miesto, ktoré je postlané mäkučkým matracom.

Spánok je aktom dôvery v nové požehnané ráno. Nad posteľami našich predkov bdeli sväté obrázky. Posteľ bola akýmsi nočným oltárom, na ktorom sa ľudské telo zamykalo Božím kľúčom pokoja.
Zdroj: pxfuel.com

Čuš a spi!“ hovorievame občas malým deťom, keď náš pohár trpezlivosti pretečie. Pejoratívny výraz čuš, prípadne kuš, skutočne súvisí s posteľou. Francúzske couche (čítaj „kuš“) je prézentom slovesa coucher, ľahnúť si (odtiaľto pochádza i podstatné meno gauč). Couche, ergo ľahni, zalez do postele, nie je príliš zdvorilé slovko. Pôvodne to bol povel pre psy.

A teraz trochu faktov. Najstaršie typy lôžok pochádzajú približne z roku 3 600 pred Kristom a boli objavené v pieskovcovom jaskynnom komplexe Sibudu Cave v južnej Afrike. V antickom latinskom svete sa rozlišovalo medzi nábytkom na spanie (lectus cubicularis) a jedálenským lôžkom (lectus triclinaris alebo discubitorius). V Ríme sa jedávalo poležiačky na ľavom boku, jedálňam preto prischol názov triclinium – miesto s troma posteľami. Tento tvar doputoval do latinského jazyka zo starej gréčtiny, v ktorej κλίνω znamenalo jednoducho „skloniť chrbát“ – ľahnúť si. Starí Heléni hovorili posteli κλίνη (čítaj „kliné“) a z krajov od Egejského mora pochádza aj „slovenské“ substantívum poliklinika. Poliklinika je z etymologického hľadiska miestom, kde je veľa postelí.

Gauč, diván, sofa, kanapa, otoman, alebo moderne – sedacia súprava. Reťaz slov vzbudzuje dojem, akoby všetok čalúnený nábytok bol „na jedno kopyto“, z jedného jazykového cesta. História je aj v tomto prípade kľukatá ako serpentína (mimochodom, serpentína vznikla z latinského serpens, had).

Schúliť sa ako hady môžeme na diván alebo sofu – obe tieto slová majú pôvod v perzštine a v arabčine. V Osmanskej ríši si na veľkých ozdobných vankúšoch, sofách, hoveli kalifovia, ministri a štátni radcovia, ktorí po sediačky riadili osud východnej Európy, hrajúc pri tom svoj diplomatický šach.

Diván a sofa nie sú až také staré, ako sa nám zdá. Sú importom z Orientu, ctitelia Alaha však nachádzali svoje umelecké vzory v kresťanskej Východorímskej ríši. Historický nábytok z rumunského paláca Cotroceni dýcha byzantskou ornamentikou.
Zdroj: commons.wikimedia.org / Joe Mabel

Vedeli ste, že slovo diván pôvodne označovalo úradné písomnosti? Toto substantívum sa do arabčiny zatúlalo pravdepodobne z perzštiny a pod vplyvom kontaktov Európanov s blízkovýchodným svetom získalo význam vládneho aparátu. Z obchodných vzťahov medzi Talianmi a moslimskými Arabmi sa v modernej taliančine „narodil“ aj výraz dogana, colnica.

Za panovania rozšafného Ľudovíta XV. zachvátila francúzske dvory móda neoklasicizmu. Arabské komodity boli v kurze a kráľovi sa zapáčilo kopírovať životný štýl kolegov z Orientu. Arabská pohovka privezená do krajiny galského kohúta dostala názov divan, pretože bola miestom pracovného pohodlia tureckej vlády. Príbuznosť medzi slovami diván a starorímskym divinus (božský) však jazykovedci nepotvrdili.

Inak je to v prípade slova kanapa. Vedeli ste, že malý diván, ktorý preslávil anglický výrobca rokokového nábytku Thomas Chippendale, súvisí s komármi? Latinské conopeum bolo sedadlo so sieťkou proti (otravnému) hmyzu.

Naše staré matere si ešte pamätajú slovo otoman. Toto archaické pomenovanie pre menšiu pohovku pramení vo francúzskom adjektíve ottoman, turecký, a podobne ako diván alebo sofa, in silentio loquitur, rozpráva v tichu o krajine svojho pôvodu.

Nesmieme však zabúdať, že tureckí nábytkári sa utiekali k byzantskému inšpiračnému prameňu, a ten zasa vyvieral z grécko-rímskej antiky. Orientálny nábytok je esenciálne, vo svojej podstate východokresťanský a pochádza z čias, keď si sultán cum violentia, násilne prisvojil vyšívaný trónny vankúš byzantského cisára…

Či už ležíme na kanape, alebo si povystierame kosti na elegantnej sofe, ľahko si všimneme ich spoločného menovateľa. Je to čalúnenie. Slovo čalúnik má geografický nádych. Francúzske mesto Châlons-en-Champagne (čítaj „šalon an šampaň“) bolo v minulosti typické produkciou látok, ktoré sa používali na poťahy sedacieho nábytku. Je nad Slnko jasnejšie, že sedačky a šampanské k nám prišli z krajiny Asterixa a Obelixa.

Talianska skriňa na sakrálne objekty zo 17. storočia.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Skriňa je priestor, kam „skrývame“ šaty či iné vecičky, s hrou na skrývačku však nemá nič spoločné. Pôvod slova skriňa v slovenskom jazyku opäť poukazuje na blízkosť Nemecka. Slovenčina si tento výraz požičala z nemeckého Schrein, svätyňa, schránka, ktoré sa v nemčine udomácnilo vďaka latinskému scrinium, ergo krabica na dokumenty. „Dcérskymi“ slovami latinského tvaru sú talianske scrigno, maďarské szekrény, ba aj anglické shrine.

Znám jednu dívku, ta má dukáty… kus pole má, i novou almaru!“ chvastá sa dohadzovač Kecal v komickej opere Bedřicha Smetanu Predaná nevesta. Predať takú almaru znamenalo prilepšiť si o poriadny mešec, pretože vysoká a masívna skriňa bola (nielen) v stredoveku súčasťou inventáru kostolných sakristií, v ktorých boli deponované liturgické predmety a rúcha.

Skrine s drevenou intarziou sa dočkali najväčšieho rozmachu v renesančnom 14. storočí, kedy sa ex umbra, z tieňa kláštorov, natrvalo presťahovali do šľachtických domov.

Monastiere, ktoré ako Božia pokladnica chránili patrimonium antiky, mali dôležitý vplyv aj na rozvoj kultúry bývania. Almary, mníšske sellae, sedadlá či byzantský štvornohý stolček tetrapodion – dôstojnosť sakrálneho mobiliára bola svetlom aj pre laické sídla.

V dobách antického Ríma odpočívali v tieni skríň rôzne druhy náradia i zbrane na nevyhnutnú obranu. Klasický názov armarium má spoločný koreň s latinským plurálom arma, zbrane. Keď elegantnú latinčinu zomlel tvrdý mlynček slovanských úst, dala slovenčine a češtine (skomolené) slovo almara, s ktorým by Cicero určite nebol spokojný…

Meno kredenca pochádza z latinského slova pre dôveru, vieru a sľub.
Zdroj: commons.wikimedia.org / Janez Novak

Nielen po zuby ozbrojení sprisahanci ohrozovali barbarské tróny, ktoré po páde Západorímskeho impéria rástli ako huby po daždi. Najväčším nepriateľom stredovekého feudála bol – jed. Nobilita si „pre istotu“ najímala komorníkov povinných kontrolovať jedlo pred tým, než skončilo na urodzenom tanieri. Potraviny, ktoré mali prejsť kontrolou, či nie sú otrávené, sa od 15. storočia servírovali na špeciálnom stolčeku zvanom credenza, čo znamená dôvera. Taliansky tvar je derivátom latinského credentia. Pripomína vám to kredenc? Správne! Ale súčasťou domáceho vokabulára sa kredenc stal až na začiatku 20. storočia, keď v našich príbytkoch vládla secesia či art déco.

Kredence tak, ako ich poznáme dnes, má na svedomí americká Hoosierova manufaktúra, ktorá nimi od roku 1920 zásobovala vari každý dom v Zámorí. Podľa inej teórie sa kuchynské kredence vyvinuli z renesančných príborníkov či z nábytku v stredovekých sakristiách a do Ameriky sa dostali francúzskymi a britskými koloniálnymi cestami.

Jazyk bývalej Galie nám dal aj slovo bufet, ktorým označujeme bistro aj typ jedálenského nábytku určený na úschovu liehovín. V slove bufet znie echo francúzskeho fête, sviatok (z neskorolatinského festa) a bœuf, vôl. Fašiangy a karnevaly (z talianskeho carne vale – zbohom, mäso) sa v stredoveku nezaobišli bez bujarých zábav, ktoré organizovali najmä študenti. Na fête du bœuf, pouličné študentské sviatky opekaných volov, sa takmer zabudlo, ale slovo bufet žije ďalej ako ekvivalent rýchleho (a nie veru zdravého) občerstvenia.

Najesť sa rýchlo a lacno je pohodlné. Adjektívum pohodlný, po latinsky commodus, svieti v názve menšej, spravidla šuplíkovej skrinky – komody. V Danteho reči sa komodám hovorí cassettone – malý domček (od ľudového latinského casa, chyža, chalupa).

Komody k nám zrejme prišli z Francúzska, cudzie však neboli ani v talianskych krajoch.
Zdroj: publicdomainpictures.net

Neprekvapí nás, že rodiskom komôd je Francúzsko, kde je názov commode doložený už v roku 1708. Commodus znamená tiež užitočný. Šikovné skrinky s barokovými krivkami rýchlo nahradili nepraktické a objemné skrine a truhlice zapečatené ťažkými zámkami.

Píše sa rok 1865. Podnikateľský nos vynálezcu ohýbaného nábytku, po ktorom prahla každá viedenská kaviareň, vyňuchal bohatú zásobu dreva práve v slovenských bukových lesoch. Nábytkársky génius Michael Thonet expandoval do Veľkých Uheriec pri Partizánskom. Miestna fabrika s ohybárňou mala všetky predpoklady, aby od roku 1866 zásobovala budúcimi thonetkami celú Európu. Nábytku z Veľkých Uheriec odzvonilo v roku Pucciniho smrti 1924. Nuž, hlavný flux v nábytkárskom priemysle neobišiel ani Slovensko.

Nielen Thonetova slávna stolička „štrnástka“ spravila dieru do sveta. História stoličiek a kresiel štartuje v starom Egypte a v Ninive, ktoré poznáme zo Svätého písma.

Trón v podobe imperiálnej orlice. Zvieracie motívy boli typickým znakom antického nábytku.
Zdroj: pxhere.com

Stolica, trón, rímska sella curulis alebo pápežská sedia gestatoria sa v dejinách nábytku „vezú“ na jednej „frekvencii“. Jej meno je moc. Už najstaršie národy verili v posvätnosť trónu, ktorého štyri nohy symbolizovali štvoricu svetových strán, akoby ten, komu patrí privilégium vlády, mal v moci všetky „kúty“ orbis terrarum.

Archaický človek hľadal v štyroch nohách stoličky štyri živly. Pre nás kresťanov sú štyri nohy (respektíve strany) biskupského trónu (cathedra v byzantskom obrade) spomienkou na učenie štyroch evanjelistov. Bez vernosti tomuto učeniu sa každý biskupský trón rúca ako stolička so zlomenými nohami!

Inak to nie je ani so stolom, ktorý je geometrickým základom oltára. Mesiacu sa podobal polkruhovitý rímsky stôl mensa lunata, ale stredovek dal prednosť rektangulárnej tabuli. Áno, pôvodný význam latinského substantíva tabula, ktoré angličtina pozná v podobe table, je doska na písanie.

Výrazy stôl a stolička priplávali do slovenčiny z nemeckých vôd. Slovenský stôl akoby z oka vypadol starogermánskemu stuol. A z neho zasa vyrástlo nemecké Stuhl, stolička. Ide o deverbatíva odvodené od slovesa stare s indoeurópskym jazykovým substrátom.

Nihil novi sub sole. Nábytok zo starého Ríma nás dodnes inšpiruje praktickosťou spojenou s krásou, symfóniu účelnosti a estetična však dokonale rozvíja až kresťanský chrámový mobiliár.
Zdroj: flickr.com

Čo stojí, to sa nehýbe. Vedeli to už starí Latinovia, ktorí nazvali sochu statua, od statuo – stojím, fixujem. Aj obydliu sa hovorilo stabulum. A sme znova na začiatku. Nábytok sa hýbe a mení, vezme ho oheň, voda alebo čas, ale pocit domova nám nevezme nikto.

Zdroj titulného obrázka – www.hippopx.com/church-wood-old-architecture-bank-church-pews-religion

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!