asPrehlásenie učiteľského úradu Cirkvi
Apoštolské ani nicejsko – carihradské vyznanie viery
neobsahujú zmienku o očistci. Vyznanie viery (ako bolo behom histórie
Cirkvi formulované a dopĺňané) prehlasuje okrem základných právd
predovšetkým to, čo bolo treba v danej dobe zdôrazniť proti bludárom.
Innocent III. v liste Eius exemplo z roku 1208
stanovuje vyznanie viery pre prijatie obrátených z valdénskej herézy do
Cirkvi a v ňom uvádza: „Veríme, že zomrelým môžu byť na prospech
almužny, obeť a ostatné dobré skutky.“
Innocent IV.
píše v liste biskupovi z Tuskulum z roku 1254: „Pravda uisťuje
v evanjeliu: „Ak sa niekto bude rúhať Duchu svätému, nebude mu odpustené
ani v tomto veku, ani v budúcom“ (Mt 12, 32), tým je dané, že určité
hriechy na tomto svete, iné však v budúcom veku, budú odpustené. Apoštol
hovorí: „Dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a
oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa
však zachráni, ale tak ako cez oheň.“ (1 Kor 3, 13.15). O samotných
Grékoch sa hovorí, že neochvejne veria a tvrdia: Duše tých, ktorí na seba
berú pokánie bez toho, že by ho dokončili, alebo tých, ktorí síce bez ťažkých,
ale s ľahkými a malými hriechmi obťažení odchádzajú, sú po smrti
očisťované a môžu sa tešiť z príhovorov Cirkvi. Pretože ale hovoria,
že miesto takého očisťovania nie je medzi ich učiteľmi isté a vlastným
menom označené, stanovujeme: Ako sa toto miesto podľa tradície a učenia
svätých otcov u nás nazýva očistec, tak má byť aj naďalej toto miesto
týmto menom nazývané. Lebo v onom prechodnom ohni sú síce hriechy
zahladené, ale žiadne zločiny alebo hlavné hriechy, ktoré predtým neboli
odpustené pokáním, ale len malé a nepatrné, ktoré ešte ťažia po smrti, aj
keď za života boli odpustené.“
Benedikt XII. v konštitúcii Benedictus Deus
z roku 1336 uvádza, že duše tých, ktorí zomreli po krste a v ktorých
po smrti nebolo čo k očisťovaniu, alebo ktorí po smrti boli očistení, keď
v nich niečo bolo k očisťovaniu, sú v nebi hneď po svojej smrti
alebo po očisťovaní, a síce tiež pred prijatím svojich tiel a pred
všeobecným súdom.
Klement VI.
v liste Super quibusdam z roku 1351 píše: „Budeme sa pýtať, či si
veril a veríš, že existuje očistec, kam zostupujú duše umierajúcich
v milosti, ktoré doposiaľ úplným pokáním nezadosťučinili za svoje hriechy.
Rovnako či si veril a veríš, že sú ohňom trápené len dočasne, že hneď
potom, čo sú očistené, tiež už pred dňom súdu, prichádzajú k pravej
a večnej blaženosti, ktorá spočíva v nazeraní na Boha tvárou
v tvár a v jeho milovaní.“
Sixtus IV.
v bulle In favorem ecclesia S. Petri Xanctonensis z roku 1476 umožňuje
odpustky v prospech duší v očistci, ktoré sú vystavené ohňu pre
odpykanie trestov zaslúžených podľa božskej spravodlivosti.
Tridentský koncil v roku 1547 odsúdil blud: „Ak niekto
hovorí, že po prijatej milosti ospravedlnenia je každému kajúcemu hriešnikovi
vina tak odpustená a spôsobený večný trest odpustený, že nezostáva žiadny
časný trest ku splácaniu, buď v tomto veku alebo budúcom v očistci
skôr, než môže byť otvorený prístup do nebeského kráľovstva, anathema sit.“
V roku 1562 na svojom 22. zasadaní,
keď pojednáva o obete svätej omše, učí: „Preto je právom podľa tradície
apoštolov obetovaná nie iba za hriechy, tresty, zadosťučinenia a iné
potreby žijúcich veriacich, alebo tiež za doposiaľ nie úplne očistených
zomrelých v Kristovi.“ V nasledujúcom kánone 3 je potom odsúdený, kto
by povedal, že svätá omša „nesmie byť prinášaná za živých a mŕtvych, za
hriechy, tresty, zadosťučinenia a iné potreby.“
Piux IV.
v bulle Iniunctum nobis z roku 1564, ktorá predstavuje vyznanie viery
tridentského koncilu, predkladá okrem iného: „Vyznávam, že v omši je Bohu
obetovaná pravá, vlastná a zmierna obeť za živých i mŕtvych“
a tiež „Pevne prijímam, že existuje očistec a že tam dušiam, ktoré sú
v ňom, pomáhajú skutky veriacich.“
Sv. Pius X.
v liste Ex quo z roku 1910 o vážnych omyloch orientálnych cirkví
zmieňuje, že „pochybujú, či dogmy o očistci a nepoškvrnenom počatí
blahoslavenej Panny Márie boli uznávané svätými mužmi predchádzajúcich
storočí.“
Pavol VI.
v encyklike Mysterium fidei z roku 1965, bod 30, cituje
z katechézy sv. Cyrila Jeruzalemského o tom, že obetujeme Bohu naše
modlitby za mŕtvych a že prinášame zmiernu nekrvavú obeť za našich
zomrelých predchodcov, biskupov a všetkých, ktorí žili medzi nami,
a že sme hlboko presvedčení, že to veľmi prospieva tým dušiam, za ktoré sú
obetované modlitby pri tejto svätej obete. Inde píše: „Keď ale veriaci obracajú
odpustky v prospech zomrelých, prejavujú vynikajúcim spôsobom lásku.“
Rímsky katechizmus vydaný na rozkaz tridentského koncilu pri
výklade piateho článku viery o tom, že Kristus zostúpil do pekiel, vysvetľuje,
že je viac miest, kde boli držané duše, ktoré nedosiahli nebeskú blaženosť,
a tieto sa nazývajú peklami. „Tieto miesta nie sú jedného druhu, medzi
nimi je najhoršie temné väzenie, kde duše zatratených vo večnom
a neuhasiteľnom ohni s nečistými duchmi sú trápené, a to miesto
večný oheň alebo priepasť alebo vlastným názvom peklo sa volá. Mimo neho je iné
miesto očisťovania a to sa nazýva očistec.“
Ďalšie úvahy
Sväté písmo ukazuje, že do Neba nemôže
vojsť nič nečisté. Iz 35, 8: „Bude tam diaľnica a cesta a tá sa bude
nazývať svätou cestou. Nebude sa po nej uberať nečistý, bude len pre Boží ľud.
Kto pôjde po tejto ceste, nezablúdi, aj keby bol blázon.“
Múd 7, 24 - 25: „Lebo Múdrosť je
pohyblivejšia ako všetok pohyb, svojou čistotou všetko preniká. Je to totiž
výronom Božej moci, úplne čistým vyžarovaním slávy Všemohúceho, preto do nej
nevnikne nič nečisté.“
Do svätého mesta Jeruzalem nevstúpi
podľa Zjv 21, 27 „nič nesvätého, ani ten, kto sa rúha a klame, ale len tí,
ktorí sú zapísaní v Baránkovej knihe života.“ Z toho vyplýva, že pred
vstupom do neba sa potrebujeme dokonale očistiť od hriechu a všetkých
nezriadených náklonností. Vieme, že tu na zemi sa toho dostane len málokomu.
Preto sa ponúka myšlienka na očisťovanie po smrti.
Aj tí, ktorí sa snažia žiť podľa
Božích prikázaní, upadajú do rôznych nedokonalostí a hriechov, ktoré ich
síce od Boha neodlučujú, avšak zraňujú ich, poškodzujú ich lásku k Bohu
a poškvrňujú ich dušu. Títo Boží služobníci nemôžu síce ihneď po smrti
vojsť do neba, ale odporovalo by Božej spravodlivosti, keby na veky mali byť od
neho odlúčení v pekle. Preto sú pred vstupom do neba očisťovaní
a nachádzajú sa v očistci.
Sv. Tomáš Akvinský uvádza: „Musí sa povedať, že tak, ako je v telesách
tiaž alebo ľahkosť, ktorou tiahnu k miestu, ktorý je cieľom ich pohybu, tak
tiež je v dušiach zásluha alebo vina, ktorými idú duše k odmene alebo
trestu, ktoré sú cieľom ich činností. Pretože, ako je teleso hneď nesené na
svoje miesto, ak nie je nejakej prekážky, tak duše, zbavené putami tela,
ktorými boli držané v putujúcom stave, hneď dosahujú odmenu alebo trest,
ak nie je nejakej prekážky. Niekedy prekáža k dosiahnutiu odmeny všedný hriech,
ktorý musí byť najprv očistený, z čoho vyplýva, že odmena sa odkladá. Miesto
sa dušiam určuje hneď podľa zásluh odmenou alebo trestom. Hneď, akonáhle je
duša oslobodená od tela, buď je ponorená do pekla, alebo vzlieta do neba, ak
neprekáža nejaká vina a je nutné vzlet odložiť, aby bola duša najprv
očistená.“
Duša v očistci trpí tým, že jej veľká túžba vojsť do neba
a pozerať na Božiu tvár sa ešte nenaplnila, a rôznymi ďalšími
utrpeniami, ktoré zodpovedajú Božej spravodlivosti. Očistcové tresty nie sú
rovnako veľké, lebo sa líši veľkosť už odpustených ťažkých a ľahkých
hriechov aj veľkosť a počet ľahkých hriechov, ktoré neboli v živote
odpustené. Duše v očistci však vedia, že sú zachránené od záhuby a že
sa dočkajú neba, a v tom je ich útecha. To, že vedia o svojej
spáse, vyplýva z toho, že hneď po smrti prešli už svojím osobným súdom. Na
rozdiel od duší v pekle teda nezúfajú, pretože vedia, že ich tresty sú iba
dočasné. Najväčším trestom je to, že zatiaľ nemôžu pozerať na Boha, ktorého
milujú a s ktorým túžia byť. Tradícia a učenie Cirkvi hovorí
tiež o očistci ohňom, ale nie je jasné, akej povahy je tento oheň trápiaci
nehmotné duše, ani aké ďalšie utrpenie ich postihuje.
Duše v očistci si musia odpykať
nielen zostávajúce tresty za svoje hriechy, ale musia sa tiež očistiť. Ich
čistotu duše si nemôžeme predstavovať čisto mechanicky, ale sú k tomu
nutné aj úkony duše, veď tá sa nachádza v milosti Božej, aj keď si už nič
nemôže zaslúžiť. Dá sa domnievať, že utrpenie duší v očistci je obvykle ťažšie než utrpenie
tu na zemi.
Modernejší teológovia však, vzhľadom
na to, že duše v očistci milujú Boha a patria k Cirkvi, sú
presvedčení, že ony prosia za náš živých, a že je možné duše
v očistci prosiť o príhovor. Pápež Lev XIII. v roku 1889
schválil modlitbu s mocou odpustkov obracajúcu sa na duše v očistci
s žiadosťou o príhovor u Boha. V každom prípade však
vzývanie duší v očistci nemôže byť stavané na úroveň vzývania svätých
a nesmie obsahovať také uctievanie duší v očistci, aké náleží svätým,
pretože tieto duše sú ešte v stave trestu. Duše v očistci sú určite
vďačné za príhovory, ktorým sa im dostáva a po svojom oslobodení
v nebi prosia za svojich dobrodincov.
Duše v očistci sú u Boha
a patria k Cirkvi. Sme s nimi v spoločenstve
v Kristovi. Pomáhať dušiam v očistci a modliť sa za nich je
skutok a povinnosť lásky, a to ako všeobecne, tak hlavne voči tým,
s ktorými nás spájalo nejaké puto (napr. príbuzenské alebo dobrodenie).
Hlavne svätá omša, pretože úžitok z nej je aplikáciou zásluh Kristovej krvavej
obety na kríži, im pomáha. Vo svätej omši prosíme vždy za všetky duše
špeciálne. Tým sa potom dostáva zvláštny úžitok z obety svätej omše. Za
podmienok stanovených Cirkvou môžeme tiež privlastniť dušiam v očistci
odpustky, ktoré čerpajú svoju silu z pokladu zásluh Kristových
a svätých, ktorí bol zverení Cirkvi.
Sv. Tomáš Akvinský pojednáva o tom, či mŕtvi môžu byť
podporovaní zo skutkov živých (Suma teologická, q. 71, a. 2). Cituje sv.
Augustína, že v „prosbách kňaza, ktoré sa Pánu Bohu od jeho oltára vysielajú,
má svoje miesto aj odporúčanie mŕtvych“, a sv. Jána Damaského, že
„poznajúc tajomstvo, učeníci Spasiteľovi a svätí apoštoli nariadili
v úžasných a životodarných tajomstvách konať spomienku na tých, ktorí
zosnuli vo viere. Vysvetľuje potom, že „láska, ktorá je putom zjednocujúcim údy
Cirkvi, nielen na živých sa vzťahuje, ale tiež na mŕtvych, ktorí v láske
odchádzajú. Láska totiž, ako je životom duše, ako duša je životom tela, nemá
konca. Láska nikdy nezanikne.“ Podobne tiež mŕtvi žijú v spomienkach
žijúcich ľudí. A preto sa k nim môžu smerovať úmysly živých.
A tak príhovory živých mŕtvym dvojako prospievajú, rovnako aj živým: aj
pre jednotu láskou, aj pre úmysel k nim smerujúci. Nedá sa však veriť, že
im príhovory živých menia biedny stav na šťastie alebo obrátene, ale fungujú na
zmenšenie trestu alebo niečo také, čo stav mŕtveho nepremieňa.“
Ďalej vysvetľuje a zdôvodňuje, že
príhovory, ktoré živí konajú za mŕtvych, sú prospešné živým. Cituje žalm 35, 13:
„Ale moja modlitba sa mi navráti.“ „Skutok príhovoru, ktorý sa koná za druhého,
môžeme zvažovať dvojako: Jedným spôsobom ako odčiňujúci trest na spôsob akejsi
náhrady, na ktorú sa dbá pri zadosťučinení, a druhým spôsobom je skutok
príhovoru, ktorý sa pričíta tomu, za koho sa koná, a tým ho zbavuje povinného
trestu.
