Duše v očistci trpia, pokiaľ nebudú očistené

Michal Kretschmer
23. novembra 2019
  Téma mesiaca  

Prehlásenie učiteľského úradu Cirkvi

Apoštolské ani nicejsko – carihradské vyznanie viery neobsahujú zmienku o očistci. Vyznanie viery (ako bolo behom histórie Cirkvi formulované a dopĺňané) prehlasuje okrem základných právd predovšetkým to, čo bolo treba v danej dobe zdôrazniť proti bludárom. 

Innocent III. v liste Eius exemplo z roku 1208 stanovuje vyznanie viery pre prijatie obrátených z valdénskej herézy do Cirkvi a v ňom uvádza: „Veríme, že zomrelým môžu byť na prospech almužny, obeť a ostatné dobré skutky.“

Innocent IV. píše v liste biskupovi z Tuskulum z roku 1254: „Pravda uisťuje v evanjeliu: „Ak sa niekto bude rúhať Duchu svätému, nebude mu odpustené ani v tomto veku, ani v budúcom“ (Mt 12, 32), tým je dané, že určité hriechy na tomto svete, iné však v budúcom veku, budú odpustené. Apoštol hovorí: „Dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“ (1 Kor 3, 13.15). O samotných Grékoch sa hovorí, že neochvejne veria a tvrdia: Duše tých, ktorí na seba berú pokánie bez toho, že by ho dokončili, alebo tých, ktorí síce bez ťažkých, ale s ľahkými a malými hriechmi obťažení odchádzajú, sú po smrti očisťované a môžu sa tešiť z príhovorov Cirkvi. Pretože ale hovoria, že miesto takého očisťovania nie je medzi ich učiteľmi isté a vlastným menom označené, stanovujeme: Ako sa toto miesto podľa tradície a učenia svätých otcov u nás nazýva očistec, tak má byť aj naďalej toto miesto týmto menom nazývané. Lebo v onom prechodnom ohni sú síce hriechy zahladené, ale žiadne zločiny alebo hlavné hriechy, ktoré predtým neboli odpustené pokáním, ale len malé a nepatrné, ktoré ešte ťažia po smrti, aj keď za života boli odpustené.“

Benedikt XII. v konštitúcii Benedictus Deus z roku 1336 uvádza, že duše tých, ktorí zomreli po krste a v ktorých po smrti nebolo čo k očisťovaniu, alebo ktorí po smrti boli očistení, keď v nich niečo bolo k očisťovaniu, sú v nebi hneď po svojej smrti alebo po očisťovaní, a síce tiež pred prijatím svojich tiel a pred všeobecným súdom.

Klement VI. v liste Super quibusdam z roku 1351 píše: „Budeme sa pýtať, či si veril a veríš, že existuje očistec, kam zostupujú duše umierajúcich v milosti, ktoré doposiaľ úplným pokáním nezadosťučinili za svoje hriechy. Rovnako či si veril a veríš, že sú ohňom trápené len dočasne, že hneď potom, čo sú očistené, tiež už pred dňom súdu, prichádzajú k pravej a večnej blaženosti, ktorá spočíva v nazeraní na Boha tvárou v tvár a v jeho milovaní.“

Sixtus IV. v bulle In favorem ecclesia S. Petri Xanctonensis z roku 1476 umožňuje odpustky v prospech duší v očistci, ktoré sú vystavené ohňu pre odpykanie trestov zaslúžených podľa božskej spravodlivosti.

Tridentský koncil v roku 1547 odsúdil blud: „Ak niekto hovorí, že po prijatej milosti ospravedlnenia je každému kajúcemu hriešnikovi vina tak odpustená a spôsobený večný trest odpustený, že nezostáva žiadny časný trest ku splácaniu, buď v tomto veku alebo budúcom v očistci skôr, než môže byť otvorený prístup do nebeského kráľovstva, anathema sit.“

V roku 1562 na svojom 22. zasadaní, keď pojednáva o obete svätej omše, učí: „Preto je právom podľa tradície apoštolov obetovaná nie iba za hriechy, tresty, zadosťučinenia a iné potreby žijúcich veriacich, alebo tiež za doposiaľ nie úplne očistených zomrelých v Kristovi.“ V nasledujúcom kánone 3 je potom odsúdený, kto by povedal, že svätá omša „nesmie byť prinášaná za živých a mŕtvych, za hriechy, tresty, zadosťučinenia a iné potreby.“

Piux IV. v bulle Iniunctum nobis z roku 1564, ktorá predstavuje vyznanie viery tridentského koncilu, predkladá okrem iného: „Vyznávam, že v omši je Bohu obetovaná pravá, vlastná a zmierna obeť za živých i mŕtvych“ a tiež „Pevne prijímam, že existuje očistec a že tam dušiam, ktoré sú v ňom, pomáhajú skutky veriacich.“

Sv. Pius X. v liste Ex quo z roku 1910 o vážnych omyloch orientálnych cirkví zmieňuje, že „pochybujú, či dogmy o očistci a nepoškvrnenom počatí blahoslavenej Panny Márie boli uznávané svätými mužmi predchádzajúcich storočí.“

Pavol VI. v encyklike Mysterium fidei z roku 1965, bod 30, cituje z katechézy sv. Cyrila Jeruzalemského o tom, že obetujeme Bohu naše modlitby za mŕtvych a že prinášame zmiernu nekrvavú obeť za našich zomrelých predchodcov, biskupov a všetkých, ktorí žili medzi nami, a že sme hlboko presvedčení, že to veľmi prospieva tým dušiam, za ktoré sú obetované modlitby pri tejto svätej obete. Inde píše: „Keď ale veriaci obracajú odpustky v prospech zomrelých, prejavujú vynikajúcim spôsobom lásku.“

Rímsky katechizmus vydaný na rozkaz tridentského koncilu pri výklade piateho článku viery o tom, že Kristus zostúpil do pekiel, vysvetľuje, že je viac miest, kde boli držané duše, ktoré nedosiahli nebeskú blaženosť, a tieto sa nazývajú peklami. „Tieto miesta nie sú jedného druhu, medzi nimi je najhoršie temné väzenie, kde duše zatratených vo večnom a neuhasiteľnom ohni s nečistými duchmi sú trápené, a to miesto večný oheň alebo priepasť alebo vlastným názvom peklo sa volá. Mimo neho je iné miesto očisťovania a to sa nazýva očistec.“

Ďalšie úvahy

Sväté písmo ukazuje, že do Neba nemôže vojsť nič nečisté. Iz 35, 8: „Bude tam diaľnica a cesta a tá sa bude nazývať svätou cestou. Nebude sa po nej uberať nečistý, bude len pre Boží ľud. Kto pôjde po tejto ceste, nezablúdi, aj keby bol blázon.“

Múd 7, 24 – 25: „Lebo Múdrosť je pohyblivejšia ako všetok pohyb, svojou čistotou všetko preniká. Je to totiž výronom Božej moci, úplne čistým vyžarovaním slávy Všemohúceho, preto do nej nevnikne nič nečisté.“

Do svätého mesta Jeruzalem nevstúpi podľa Zjv 21, 27 „nič nesvätého, ani ten, kto sa rúha a klame, ale len tí, ktorí sú zapísaní v Baránkovej knihe života.“ Z toho vyplýva, že pred vstupom do neba sa potrebujeme dokonale očistiť od hriechu a všetkých nezriadených náklonností. Vieme, že tu na zemi sa toho dostane len málokomu. Preto sa ponúka myšlienka na očisťovanie po smrti.

Aj tí, ktorí sa snažia žiť podľa Božích prikázaní, upadajú do rôznych nedokonalostí a hriechov, ktoré ich síce od Boha neodlučujú, avšak zraňujú ich, poškodzujú ich lásku k Bohu a poškvrňujú ich dušu. Títo Boží služobníci nemôžu síce ihneď po smrti vojsť do neba, ale odporovalo by Božej spravodlivosti, keby na veky mali byť od neho odlúčení v pekle. Preto sú pred vstupom do neba očisťovaní a nachádzajú sa v očistci.

Sv. Tomáš Akvinský uvádza: „Musí sa povedať, že tak, ako je v telesách tiaž alebo ľahkosť, ktorou tiahnu k miestu, ktorý je cieľom ich pohybu, tak tiež je v dušiach zásluha alebo vina, ktorými idú duše k odmene alebo trestu, ktoré sú cieľom ich činností. Pretože, ako je teleso hneď nesené na svoje miesto, ak nie je nejakej prekážky, tak duše, zbavené putami tela, ktorými boli držané v putujúcom stave, hneď dosahujú odmenu alebo trest, ak nie je nejakej prekážky. Niekedy prekáža k dosiahnutiu odmeny všedný hriech, ktorý musí byť najprv očistený, z čoho vyplýva, že odmena sa odkladá. Miesto sa dušiam určuje hneď podľa zásluh odmenou alebo trestom. Hneď, akonáhle je duša oslobodená od tela, buď je ponorená do pekla, alebo vzlieta do neba, ak neprekáža nejaká vina a je nutné vzlet odložiť, aby bola duša najprv očistená.“

Duša v očistci trpí tým, že jej veľká túžba vojsť do neba a pozerať na Božiu tvár sa ešte nenaplnila, a rôznymi ďalšími utrpeniami, ktoré zodpovedajú Božej spravodlivosti. Očistcové tresty nie sú rovnako veľké, lebo sa líši veľkosť už odpustených ťažkých a ľahkých hriechov aj veľkosť a počet ľahkých hriechov, ktoré neboli v živote odpustené. Duše v očistci však vedia, že sú zachránené od záhuby a že sa dočkajú neba, a v tom je ich útecha. To, že vedia o svojej spáse, vyplýva z toho, že hneď po smrti prešli už svojím osobným súdom. Na rozdiel od duší v pekle teda nezúfajú, pretože vedia, že ich tresty sú iba dočasné. Najväčším trestom je to, že zatiaľ nemôžu pozerať na Boha, ktorého milujú a s ktorým túžia byť. Tradícia a učenie Cirkvi hovorí tiež o očistci ohňom, ale nie je jasné, akej povahy je tento oheň trápiaci nehmotné duše, ani aké ďalšie utrpenie ich postihuje.

Duše v očistci si musia odpykať nielen zostávajúce tresty za svoje hriechy, ale musia sa tiež očistiť. Ich čistotu duše si nemôžeme predstavovať čisto mechanicky, ale sú k tomu nutné aj úkony duše, veď tá sa nachádza v milosti Božej, aj keď si už nič nemôže zaslúžiť. Dá sa domnievať, že utrpenie duší  v očistci je obvykle ťažšie než utrpenie tu na zemi.

Modernejší teológovia však, vzhľadom na to, že duše v očistci milujú Boha a patria k Cirkvi, sú presvedčení, že ony prosia za náš živých, a že je možné duše v očistci prosiť o príhovor. Pápež Lev XIII. v roku 1889 schválil modlitbu s mocou odpustkov obracajúcu sa na duše v očistci s žiadosťou o príhovor u Boha. V každom prípade však vzývanie duší v očistci nemôže byť stavané na úroveň vzývania svätých a nesmie obsahovať také uctievanie duší v očistci, aké náleží svätým, pretože tieto duše sú ešte v stave trestu. Duše v očistci sú určite vďačné za príhovory, ktorým sa im dostáva a po svojom oslobodení v nebi prosia za svojich dobrodincov.

Duše v očistci sú u Boha a patria k Cirkvi. Sme s nimi v spoločenstve v Kristovi. Pomáhať dušiam v očistci a modliť sa za nich je skutok a povinnosť lásky, a to ako všeobecne, tak hlavne voči tým, s ktorými nás spájalo nejaké puto (napr. príbuzenské alebo dobrodenie). Hlavne svätá omša, pretože úžitok z nej je aplikáciou zásluh Kristovej krvavej obety na kríži, im pomáha. Vo svätej omši prosíme vždy za všetky duše špeciálne. Tým sa potom dostáva zvláštny úžitok z obety svätej omše. Za podmienok stanovených Cirkvou môžeme tiež privlastniť dušiam v očistci odpustky, ktoré čerpajú svoju silu z pokladu zásluh Kristových a svätých, ktorí bol zverení Cirkvi.

Sv. Tomáš Akvinský pojednáva o tom, či mŕtvi môžu byť podporovaní zo skutkov živých (Suma teologická, q. 71, a. 2). Cituje sv. Augustína, že v „prosbách kňaza, ktoré sa Pánu Bohu od jeho oltára vysielajú, má svoje miesto aj odporúčanie mŕtvych“, a sv. Jána Damaského, že „poznajúc tajomstvo, učeníci Spasiteľovi a svätí apoštoli nariadili v úžasných a životodarných tajomstvách konať spomienku na tých, ktorí zosnuli vo viere. Vysvetľuje potom, že „láska, ktorá je putom zjednocujúcim údy Cirkvi, nielen na živých sa vzťahuje, ale tiež na mŕtvych, ktorí v láske odchádzajú. Láska totiž, ako je životom duše, ako duša je životom tela, nemá konca. Láska nikdy nezanikne.“ Podobne tiež mŕtvi žijú v spomienkach žijúcich ľudí. A preto sa k nim môžu smerovať úmysly živých. A tak príhovory živých mŕtvym dvojako prospievajú, rovnako aj živým: aj pre jednotu láskou, aj pre úmysel k nim smerujúci. Nedá sa však veriť, že im príhovory živých menia biedny stav na šťastie alebo obrátene, ale fungujú na zmenšenie trestu alebo niečo také, čo stav mŕtveho nepremieňa.“

Ďalej vysvetľuje a zdôvodňuje, že príhovory, ktoré živí konajú za mŕtvych, sú prospešné živým. Cituje žalm 35, 13: „Ale moja modlitba sa mi navráti.“ „Skutok príhovoru, ktorý sa koná za druhého, môžeme zvažovať dvojako: Jedným spôsobom ako odčiňujúci trest na spôsob akejsi náhrady, na ktorú sa dbá pri zadosťučinení, a druhým spôsobom je skutok príhovoru, ktorý sa pričíta tomu, za koho sa koná, a tým ho zbavuje povinného trestu.