Obnažený klimatizmus – strašenie globálnym otepľovaním -

Obnažený klimatizmus – strašenie globálnym otepľovaním

Łukasz Warzecha
21. mája 2021
  Spoločnosť

Zdroj: Pixabay

Strašenie globálnym otepľovaním sa niektorým ľuďom vypláca, iní v to úprimne veria.Pritom je to súbor mýtov, a každý možno ľahko vyvrátiť.

Minulý apríl bol mimoriadne chladný. V našej krajine – najchladnejší za posledných 24 rokov, sme stále na tom boli lepšie než v Nemecku, kde chladnejšie počasie nezažili už štyridsať rokov, a vo Veľkej Británii – sto rokov. Čo z toho vyplýva? Vlastne nič, len to, že „všetci toho majú dosť“, lenže nie pokiaľ ide o epidémiu, ale jar, ktorá sa podobá skôr na koniec zimy. Netreba si však, samozrejme, zamieňať podnebie s počasím. Počasie je momentálna situácia, kým podnebie je priemerom za desaťročia. Tu si však treba uvedomiť dve zákonitosti: Keď je zima nezvyčajne teplá – ako tá predchádzajúca – alebo leto extrémne horúce, klimatológovia okamžite začnú upozorňovať, že je to hmatateľný dôkaz globálneho otepľovania. A keď chladné mesiace trvajú nekonečne dlho, ako tomu bolo tento rok, klimatológovia mlčia, alebo, čo je ešte zaujímavejšie, tvrdia, že aj to je dôkazom otepľovania klímy. Inými slovami, ak je teplo, je to dôkaz otepľovania podnebia spôsobeného človekom a ak je extrémne chladno, aj to je dôkaz… otepľovania podnebia spôsobeného človekom (AGW – antropogénne globálne otepľovanie). Chytré, že?

Cynici, „zelení konzervatívci“ a fanatici

Kto sú klimatológovia? V prvom rade to nie sú vedci. Je to dôležité, pretože šermujú argumentom „vedeckosti“. Vedci však – bez ohľadu na to, ako hodnotíme ich spoľahlivosť a schopnosť odolať politickým tlakom – vo všeobecnosti nevytvárajú politické naratívy, čo sa o klimatológoch nedá povedať. Klimatológov možno zhruba rozdeliť do troch kategórií.

Prvými sú cynici žijúci z klimatického naratívu, ktorých vo svojom filme „Planéta ľudí zobrazil dokumentarista Jeff Gibbs. Zaujímavosťou je, že producentom filmu bol ľavicový filmár Michael Moore, za čo ho klimatológovia hneď odsúdili. Na druhej strane samotný Gibbs nie je v žiadnom prípade predstaviteľom liberálnej ekonomickej pravice, ale zástancom neomaltuziánskej kontroly populácie, ktorého trápi stav zelenej planéty. Preto ho len ťažko možno obviňovať z ideologických predsudkov.

Gibbs sa vo filme zameral okrem iného na tzv. zelených kapitalistov. Sledoval napríklad väzby medzi medzinárodnou iniciatívou 350.org venujúcou sa zníženiu emisií CO2 a popularizácii alternatívnych zdrojov energie. Medzi jej aktivity patrí aj Klimatický štrajk, ktorého ikonou je Greta Thunbergová. Dokumentarista prichádza k znepokojujúcim záverom a poukazuje na sieť prepojení s veľkým biznisom v oblasti obnoviteľných zdrojov energie. Obzvlášť pôsobivý je fragment rozhovoru, ktorý viedla Karyn Stricklerová – ekologická aktivistka, ktorá niekoľko rokov vedie kanál Climate Challenge s Billom McKibbenom, zakladateľom a prezidentom 350.org. Keď sa Stricklerová spýtala McKibbena, kto financuje jeho organizáciu, zrazu stratil pamäť. Napokon z neho vyliezlo, že donorov je mnoho, z ktorých najväčší je švédska nadácia Rasmussen. Až pri ďalšej otázke si spomenul, že áno, 350.org dostala peniaze okrem iného aj od Rockefellerovej nadácie. Tu treba objasniť, že pre ideologických ľavicových ekológov sú vzťahy s veľkým biznisom –, ktorý reprezentuje práve Rockefellerova nadácia – vážnou záťažou.

Ďalším príkladom „zeleného kapitalistu“ je bývalý americký viceprezident Al Gore, ktorý je sám odvážnym guruom pre boj proti globálnemu otepľovaniu. Na otázku v roku 2013, prečo predal svoju televíznu stanicu Al-Džazíre financovanej Saudmi, ktorí postavili svoju moc na rope, Gore iba vykoktal : „Prijímam kritiku.

Napokon tu máme Billa Gatesa a jeho investície do „rastlinného mäsa“ spojené s kampaňou zameranou na ukončenie chovu jatočných zvierat, ktoré údajne prispievajú ku globálnemu otepľovaniu.

Druhou kategóriou klimatológov sú ľudia, ktorí sa prezentujú ako „zelení konzervatívci“. Hoci sa hlásia ku konzervatívnym hodnotám, v skutočnosti kopírujú fanatických klimatológov (tretia kategória), vrátane požiadavky vylúčiť pochybovačov z diskusie.

Treťou skupinou klimatológov sú fanatici, pre ktorých sa boj za klímu stal novým náboženstvom. Medzi nich patria obdivovatelia už nie takej malej Gréty, či členovia organizácie Extinction Rebellion, ktorí v mene boja za klímu blokujú rušné ulice, čo zvyšuje zápchy a prispieva tak k nárastu výfukových emisií. Organizácia už bola obvinená z aktivít balansujúcich na hranici terorizmu. Jej členovia sú presvedčení o blížiacej sa globálnej katastrofe, ktorá vyzerá ako nová, nenáboženská inkarnácia milenarizmu – prúdu, ktorého nasledovníci očakávali bezprostredný príchod Božieho kráľovstva. Extinction Rebellion má niektoré znaky sekty.

Všetky tieto skupiny šíria viaceré mýty.

Prvý mýtus: Globálne otepľovanie spôsobené človekom je fakt a o faktoch sa nediskutuje.

Za týmto mýtom –, ktorý reprodukuje aj webová stránka Climate Science – stojí zámerná zámena základných pojmov. Veda tieto dve kategórie zreteľne oddeľuje. Jednou z nich sú výstupné merateľné údaje; druhým sú závery, ktoré sa z nich vyvodzujú, vrátane hypotéz, ktoré vysvetľujú, prečo tvrdé dáta vyzerajú tak, ako vyzerajú a či medzi nimi existujú vzťahy príčin a následkov. V niektorých prípadoch sa hypotéza zmení na teóriu, ale iba za predpokladu, že hypotézu možno opakovane experimentálne overovať. Ak by sa dôsledne uplatňovali pojmy hypotézy a teórie, bolo by nesprávne hovoriť „evolučnej teórii“, ale iba o hypotéze evolúcie (čo by samo o sebe nemuselo automaticky znamenať, že hypotéza je nesprávna).

V prípade údajného antropologického otepľovania podnebia, samozrejme, neexistuje možnosť experimentálneho overenia. Testovanie, pokiaľ sa vykonáva, sa týka matematických modelov, pri ktorých aj minimálna zmena počiatočných podmienok často vedie k radikálne odlišným výsledkom. Napriek tomu aj umiernenejší klimatológovia trvajú na tom, že tu nemáme do činenia s hypotézou, ale s teóriou. Umiernenejší i radikálnejší hovoria priamo o „fakte“, čím sa dopúšťajú veľkého omylu. Faktom môže byť iba to, čo môžeme bez akýchkoľvek pochybností tvrdiť – napríklad, že Zem má tvar gule. Spôsob, akým sa vyformovala do tejto podoby, je však už oblasťou výlučne hypotéz.

Niektorí tvrdia, že klimatológia je tá najkomplexnejšia veda, pretože v sebe spája fyziku, chémiu, geografiu, geológiu a teoretickú matematiku. Máme obrovské množstvo údajov, ale podnebie je tak nesmierne zložitý mechanizmus, že v nijakom prípade nemôžeme tvrdiť, že sme vypracovali teóriu, ktorá jednoznačne vysvetľuje príčiny a smerovanie jeho zmien.

Problém nespočíva v tom, že existuje hypotéza o zmenách podnebia. Na to však hypotéza nie je potrebná, pretože podnebie sa v priebehu tisícročí menilo a nie je na tom nič neobvyklé. To je evidentné. Problémom nie je to, že existuje hypotéza, podľa ktorej tieto zmeny smerujú k otepľovaniu alebo dokonca, že ich spôsobuje človek. Táto hypotéza môže byť dokonca pravdivá. Stále je to však iba hypotéza – jedna z viacerých. Problém spočíva v tom, že sa to považuje za fakt, na základe ktorého prijímajú politici rozhodnutia, ktoré zaťažujú celé generácie ľudí – hlavne v Európe – nepredstaviteľnými nákladmi.

Druhý mýtus: Existuje 97-percentný „vedecký konsenzus“ v tom, že človek spôsobuje globálne otepľovanie, ako aj o jeho dopadoch a o čase, ktorý nám ešte ostáva na to, aby sme zmenili smer.

Pravda sa nestanovuje na základe konsenzu. Pojem „vedecký konsenzus“, ktorý je v dnešnej dobe veľmi módny a ktorého účelom je v mnohých otázkach zavrieť ústa skeptikom, je v skutočnosti nevedecký. Nejde len o to, že presviedča verejnosť, že o pravde rozhoduje akési hlasovanie, ale vytvára aj istý tlak na tých vedcov, ktorí by v tom chceli hľadať nedostatky – čo je napokon podstatou vedy a čo opakovane viedlo k objavom dovtedy neprebádaných oblastí. Hoci by iba tri percentá vedcov nesúhlasilo, ich argumenty by bolo treba skúmať s osobitnou pozornosťou a ich názory by mali byť východiskom pre diskusiu. Klimatológovia sa však správajú anti-vedecky, keď požadujú vylúčenie týchto ľudí z diskusie.

V prípade hypotézy o globálnom otepľovaní spôsobenom človekom má pojem vedecký konsenzus ešte menší zmysel, pretože nemôžeme hovoriť o opakovaní určitého experimentu určitým počtom vedcov. Túto hypotézu nie je možné experimentálne otestovať (pozri: prvý mýtus).

Ďalšou manipuláciou súvisiacou s týmto mýtom je tvrdenie, že sa vedci zhodli na jednej konkrétnej verzii klimatologického naratívu, čiže akoby takmer všetci tvrdili, že vplyv človeka na klímu má určitú váhu a že rovnakú váhu má aj čas, ktorý nám ešte ostáva. To je absurdné. Dokonca aj medzi vedcami, ktorí súhlasia s tézou o AGW, existujú rozdiely v názore na závažnosť vplyvu, na tempo zmien a ešte viac v názore na to, ako a za aký čas možno týmto zmenám čeliť.

Odkiaľ sa však vzal mýtus o „97-percentnom vedeckom konsenze“? Inicioval ho článok prof. Naomi Oreskesovej, historičky vedy, ktorá uviedla, že analyzovala 928 vedeckých textov obsahujúcich slová „globálna zmena podnebia“ a žiaden z nich vraj neodporoval antropogénnej povahe globálneho otepľovania. Z rozsiahlejšej diskusie, ktorú publikovala Oreskesová v roku 2007, sa však dozvedáme, že z týchto viac ako 900 textov iba 25 % výslovne podporilo tézu antropogénneho globálneho otepľovania, zatiaľ čo ďalších 50 % diskutovalo o dôsledkoch tejto hypotézy, na základe čoho sa Oreskesová domnievala, že s ňou súhlasia. Sotva tu možno hovoriť o 97 % konsenze.

Väčší rozruch vyvolal text z roku 2013, ktorý podpísalo deväť autorov vrátane Johna Cooka, o ktorom dnes vieme, že okrem webovej stránky Skeptical Science vedie aj Consensus Project (Projekt konsenzus). V analýze bola použitá veľmi pochybná metodika, pri ktorej sa posudzovalo 11 944 fragmentov z článkov o zmene klímy uverejnených v rokoch 1991 až 2011. Zistilo sa, že až 66,4 % z nich k AGW nezaujalo nijaké stanovisko, 32,6 % hypotézu AGW schvaľovalo, 0,7 % ju odmietalo a 0,3 % si nebolo istých. Autori na základe toho vyvodili záver, že 97,1 % textov s pasážami o zmene klímy podporuje hypotézu AGW. Toto číslo prevzali médiá a urobili z neho „97-percentný konsenzus“.

Al Gore dokonca bezostyšne klamal, tvrdiac, že hypotézu AGW podporuje „97 percent odborne lektorovaných (peer-reviewed) klimatických štúdií“.

Cookov článok bol podrobený zničujúcej kritike, pretože predmetné pasáže pochádzali prevažne z textov neklimatológov. Mohli to byť rovnako dobre texty odborníkov na humanitné vedy – jediným kritériom bolo, že sa v akejkoľvek súvislosti týkajú klimatických zmien.

Tretí mýtus: Na zmeny máme čas iba do roku 2030, inak dôjde ku klimatickej apokalypse.

Rovnako ako v prípade mýtu o 97-percentnom vedeckom konsenze, aj tu máme do činenia s akýmsi hluchým telefónom. Neexistuje nijaká magická hranica roku 2030 ani iného roku. V podstate by sme si mohli takpovediac „od konca“ vybrať ľubovoľný dátum a potom požiadať vedcov, aby do tohto dátumu zvolili úroveň zníženia emisií CO2, ktorá by po tomto termíne už nebola možná. Magická hranica roku 2030 je jednoducho úplne nerealistický predpoklad dosiahnutia určitej úrovne zníženia emisií.

Vo svojej knihe Falošný poplach to vysvetľuje dánsky ekonóm Bjorn Lomborg, ktorý sa už roky zaoberá kritickou ekonomickou analýzou klimatickej politiky. Píše: „Táto časová hranica vyplynula zo žiadosti politikov, ktorí vedcom položili veľmi konkrétnu hypotetickú otázku:Čo konkrétne by bolo potrebné urobiť, aby sa klimatické zmeny udržali pod takmer nedosiahnuteľnou hranicou? Nie je prekvapujúce, že vedci odpovedali, že je to takmer nemožné a že aj priblíženie sa k tomuto cieľu by si vyžadovalo obrovské zmeny v celej spoločnosti do roku 2030.

Lomborg, ktorý je mimochodom zástancom hypotézy o antropogénnych príčinách klimatických zmien, namiesto emotívnych a hysterických tónov pracuje s konkrétnymi číslami. Tvrdí, že ak s klimatickými zmenami nebudeme nič robiť, do konca storočia nás to bude stáť 3,6 % svetového HDP, čo sa premietne do rastu miezd „iba“ o 434 % a nie o 450 %. Ako vidno, ťažko tu možno hovoriť o nejakom armagedone.

Samotný Medzivládny panel pre zmenu klímy, ktorý je orákulom klimatológov, vo svojej správe z roku 2014 napísal, že „pre väčšinu odvetví hospodárstva budevplyv zmeny klímy malý v porovnaní s vplyvom iných faktorov, ako sú demografia a životný štýl.

Thunbergová v jednom zo svojich vyhlásení v čase, keď bola považovaná takmer za prorokyňu, úprimne priznala, že chce, aby sme sa báli. A práve na to slúži vytyčovanie takýchto hraničných dátumov ako je rok 2030. Koľko ich už bolo? V roku 1982 OSN predpovedala, že planéta bude prakticky zničená v dôsledku zmien podnebia a zničenia ozónovej vrstvy do roku 2000. V roku 2006 Al Gore oznámil, že ak sa do desiatich rokov neprijmú radikálne opatrenia na boj proti zmene podnebia, dosiahneme „bod, odkiaľ niet návratu“. Pred piatimi rokmi sme ho prekročili. V roku 2009 princ Charles, britský následník trónu a horlivý ochranca klímy, oznámil, že vypočítal, že „nám ostáva 96 mesiacov na záchranu sveta“. Tých 96 mesiacov uplynulo v roku 2017.

A treba pripomenúť, že v 70. rokoch boli ľudia strašení presne opačným javom: globálnym ochladením. V roku 1974 bol v časopise Time publikovaný vysoko panikársky text a o rok neskôr Science News na obálke zobrazil ľadovce pokrývajúce newyorské mrakodrapy.

Štvrtý mýtus: Proti klimatickej zmene bojujú cynici na výplatnej páske ropných spoločností, kým za klímu bojujú šľachetní idealisti.

Prechod na obnoviteľné alebo v každom prípade nefosílne zdroje energie (jadrová alebo vodíková energia) znamená postupný ústup od fosílnych zdrojov, predovšetkým uhlia a ropy. Pravda je aj to, že tieto ťažobné odvetvia budú upadať, ako sme toho svedkami v Poľsku, kde vláda stále bojuje s problémom odstavenia ťažby uhlia, hoci krajina má stále veľké zásoby. Krajiny žijúce z exportu tejto suroviny, predovšetkým členovia OPEC, prídu o príjmy kvôli postupnému opúšťaniu ropy pre pohon automobilov (hoci má aj ďalšie priemyselné využitie). To je však iba jedna strana mince.

Aj na druhej strane sú teraz rovnako silné záujmy, najmä keď sa spoja.

Po prvé, otázka klimatických zmien sa stala politickým prostriedkom pre mnohých politikov – predovšetkým v Európe, ale nielen tam, stačí poukázať na volebné víťazstvo Joea Bidena. Na Západe už funguje mechanizmus siete médií, aktivistov, záujmových skupín a politikov. Kto chce urobiť politickú kariéru, téma záchrany klímy je povinnou jazdou.

Po druhé, máme médiá, ktoré žijú aj z tejto témy a ktoré zložité témy radi zjednodušujú (pozri druhý mýtus o konsenze alebo tretí mýtus o roku 2030).

Po tretie, za bojom proti zmene klímy stoja konkrétne, silné finančné záujmy. Napríklad tržby giganta v oblasti veternej energie, dánskej spoločnosti Vestas už roky neustále rastú a v minulom roku dosiahli 14 miliárd eur – a to je len jedna spoločnosť. V tom čase spoločnosť Vestas inštalovala elektrárne s celkovým výkonom viac ako 16 000 MW. Pre porovnanie, kapacita elektrárne v Belchatowe je necelých 5,3-tis. MW.

Výrobcovia automobilov profitujú z protitrhových opatrení, ktoré zavádza jedna krajina za druhou. Vďaka dotáciám a zľavám sú schopné predávať autá na batérie, ktoré by na voľnom trhu vyplnili jeden trhový segment. Z ich pohľadu nie je ústup od spaľovacieho motora ničím hrozným – práve naopak. Politika krajín EÚ donúti občanov kupovať si elektromobily, ktoré napokon nebudú lacnejšie ako tie súčasné, pritom ich výroba je oveľa menej komplikovaná, takže zisk z každého takého automobilu bude oveľa vyšší. To nie je všetko: Na rozdiel od automobilov so spaľovacím motorom vzhľadom na konštrukciu a cenu batérií v prípade takýchto vozidiel môže aj menšia porucha znamenať nerentabilnosť opravy, a teda potrebu kúpy nového vozidla – na rozdiel od vozidiel so spaľovacím motorom. Opäť zisk pre výrobcov.

Ak k tomu pridáme ťažobný priemysel vzácnych kovov potrebný na výrobu batérií, ktorý zostáva v tieni a sústreďuje sa na Rusko a Afriku, alebo záujmy výrobcov solárnych panelov, získame silné politické, mediálne a obchodné spojenectvo, ktorého sila je pravdepodobne väčšia ako sila producentov fosílnych palív.

Piaty mýtus: Každý z nás môže zachrániť planétu, ak si osvojí „zelený životný štýl“.

Absurdnosť tohto mýtu najlepšie ilustruje príklad elektromobility, ktorá sa, žiaľ, stala dogmou v mnohých krajinách. Rozprávky o „čistej doprave“ vozidiel na batérie (autá na vodíkový pohon sú iný príbeh) neberú do úvahy obrovské znečistenie spojené s výrobou batérií, problémy s ich likvidáciou, kratšiu životnosť vozidiel, ktoré sú oveľa zraniteľnejšie ako vozidlá so spaľovacími motormi, a zdroj energie pre ne. To vidno najmä v krajinách, ako je Čína, ktorá sa stala najväčším svetovým trhom elektromobilov, čo však paradoxne znamená zvýšené znečistenie, keďže viac ako 62 % elektrickej energie v Ríši stredu pochádza z uhlia.

Podľa odhadov Medzinárodnej energetickej agentúry by do roku 2030 mohlo byť na svete 130 miliónov elektromobilov – vďaka obrovskej propagande a nepredstaviteľne vysokým výdavkom v podobe dotácií a daňových úľav z našich vreciek. Dosiahnutie tohto cieľa by znamenalo zníženie globálnych emisií – pozor! – o 0,4 %.

Zoznam mýtov nie je úplný. Dal by sa rozšíriť o ďalšie body –, napríklad o tvrdenie, že prechod na „zelenú ekonomiku“ nikomu neublíži a nebudeme kvôli nemu chudobnejší, alebo že fosílne palivá nám už dochádzajú. Najdôležitejšie je však uvedomiť si a vyvodiť závery zo skutočnosti, že Západ – najmä EÚ – sa vydal cestou radikálnej zelenej revolúcie na základe fragmentovaných, neistých, v mnohých bodoch pochybných predpokladov vybičovaných mediálnou hystériou a pochybnými nejasnými politickými a hospodárskymi záujmami.

Ak dnes priaznivci zelenej dohody tvrdia, že je potrebné podporiť ju z obavy o naše deti, odpovedám: ak zvíťazia zástancovia zelenej dohody, naše deti budú väčšinou žiť vo svete zelenej brutality a biedy. Ešte máme na výber.

© Všetky práva vyhradené – prevzaté z poľského týždenníka DoRzeczy.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT

Alarmujúce výsledky prieskumu medzi Slovákmi: Väčšina potraty akceptuje, polovica aj registrované partnerstvá, rovnako eutanáziu! Aj tzv. konzervatívci!!!