Obavy o stav katolíckej Cirkvi v Nemecku sú namieste. Prečo by nás to malo zaujímať? -

Obavy o stav katolíckej Cirkvi v Nemecku sú namieste. Prečo by nás to malo zaujímať?

Vdp. Ľudovít Malý
15. novembra 2022
  Cirkev

V roku 2021 vystúpilo z katolíckej Cirkvi v Nemecku 359 338 katolíkov, tento údaj poskytla Nemecká biskupská konferencia. Toľko ľudí ešte nikdy v minulosti nemeckú katolícku cirkev v priebehu jedného roka neopustilo. V reakcii na túto situáciu predseda Nemeckej biskupskej konferencie biskup Georg Bätzing uviedol, že je hlboko otrasený extrémne vysokým počtom ľudí, ktorí opúšťajú Cirkev. Sám pripustil, že tento počet je prejavom hlbokej krízy, v ktorej sa katolícka Cirkev v Nemecku nachádza.

Ilustračný obrázok, zdroj: religionunplugged.com

Cirkev v Nemecku sa rozhodla kráčať vlastnou synodálnou cestou, na ktorej sa pokúša nájsť odpovede na aktuálne otázky. Priebeh synody však vzbudzuje nie malé otázniky v iných diecézach mimo Nemecka a tiež vo Vatikáne. Na vážnosť situácie poukazuje aj List pápeža Františka „putujúcemu Božiemu ľudu v Nemecku“, v ktorom apeluje na jednotu nemeckých biskupov s univerzálnou Cirkvou.

Nie malé obavy Vatikánu naznačujú aj okolnosti vzniku spomínaného listu a totiž, že o reakciu pápeža na situáciu v Nemecku požiadali významní kuriálni kardináli: L. Ladaria, M. Ouellet a P. Parolin. List v Nemecku prijali s uznaním, ako sa vyjadril kardinál Walter Kasper, zároveň však vyjadril údiv nad tým, ako niektorí nemeckí biskupi na spomínaný pápežov list reagovali: prijali ho s uznaním a naďalej si idú svojou cestou.

Okrem toho nemeckí biskupi odignorovali aj bratské korekcie z troch sesterských biskupských konferencií, ktoré im boli adresované. Kasperova reakcia, ktorý správne podotkol, že prvoradá je obnova viery, inak reformy štruktúr pôjdu do prázdna, je celkom v súlade s predstavou Františka o obnove, ktorej vzťažným bodom má byť evanjelizácia. Zdá sa však, akoby si tí, čo vedú synodálnu cestu v Nemecku neuvedomovali, že obnovu viery nemôžu podnietiť len reformy štruktúr.

Čo vlastne synoda v Nemecku považuje v tejto chvíli za dôležité?

Riešenie škandálov zneužívania a reformu Cirkvi. Témy k rokovaniu: Moc, účasť a oddelenie moci; Žiť úspešné vzťahy – žiť lásku v sexualite a partnerstve; Kňazská existencia dnes; Ženy v službách a úradoch Cirkvi. Určite nemožno tvrdiť, žeby Synodálna cesta v Nemecku neriešila aj dôležité otázky, avšak do očí bije hneď niekoľko skutočností.

Je veľmi zvláštne, že nemeckí biskupi nezaradili samostatnú tému o novej evanjelizácii. Súvisí to azda s tým, že novú evanjelizáciu nepovažujú za jeden z kľúčových faktorov, ako odpovedať na výzvy, ktorým čelia v Nemecku? Je možné sa domnievať, že nemecký episkopát vidí riešenie najmä v reforme štruktúr a že hlavným problémom podľa nich nie je odovzdávanie a prehlbovanie viery?

Pri pohľade na posledných pápežov je úplne evidentné, že práve táto téma bola nosnou počas pontifikátu sv. Jána Pavla II., bola kritériom brilantných teologických diel, homílií a katechéz Benedikta XVI. a je ťažiskom pontifikátu pápeža Františka.

Kde je potrebné hľadať odpoveď?

Nemecký kňaz Achim Buckenmaier, poradca Dikastéria pre náuku viery si myslí, že sú tu dve zásadné mylné predstavy, na ktorých je založená nemecká Synodálna cesta. V Nemecku silne rezonuje otázka sexuálnych škandálov v miestnych cirkvách. Pripisuje sa to najmä štruktúram Cirkvi a ostatné faktory sa neberú do úvahy. Tak sa stalo, že toto veľké zlo zneužívania sa používa ako prostriedok na presadenie niektorých „reformných návrhov“. Vyzerá to tak, že synodálna cesta pre nich znamená znova predkladať a presadiť návrhy, ktoré opakovanie roky v Nemecku zaznievajú: vysviacky žien, kontrola biskupov a znižovanie ich autority až po zrušenie celibátu a zásadné spochybňovanie sviatostnej služby kňazov v Cirkvi.

Nuž, človek nemusí mať precízne vedomosti z Katechizmu, aby prišiel k poznaniu, že hlavnou príčinou v otázke zneužívania je zlo, ktoré sa zakorenilo v ľudskom srdci. Rozvinieme tú myšlienku ďalej a zistíme, že primárne nie štruktúry Cirkvi, ale prebujnelé zlo v ľudskom srdci bráni životu viery a pôsobeniu Božej milosti v ľuďoch.

Veď predsa človek, ktorý má živú vieru, by sa nikdy nedopustil takých hrozných zločinov ako je zneužívanie detí. A ak sa ich opakovane dopúšťa, to je už patologická záležitosť pre odborníkov. Odpoveď treba hľadať najprv v ľudskom srdci a až potom si položiť otázku, nakoľko štruktúry v Cirkvi sú prekážkou a čo treba urobiť, aby boli nápomocné k tej skutočnej reforme.

Človek sa neubráni otázke, ako je možné, že nemeckí biskupi a kadejakí „reformátori“ nevedia, že otázka vysviacky žien je raz a navždy definitívne zodpovedaná magisteriálnym výrokom pápeža Jána Pavla II., ktorý jednoznačne učil, že Cirkev v otázke svätenia žien nemá od Krista žiadnu právomoc a že toto treba považovať za definitívne stanovisko. O tomto nevedia?

V Nemecku už v podstate zanikla sviatosť pokánia

Jednoduchá babička z dediny bez teologického vzdelania vie, že ani samotná Panna Mária, matka Božieho Syna, nedostala tento veľký dar, ktorý je vyhradený len mužom, dar kňazskej sviatostnej vysviacky. Je šokujúce, že nejaké „katolícke“ aktivistky chcú prijať kňazskú vysviacku, majúc tak ambície, ktoré ani Matka Božia nemala.

Určite by nebolo na škodu pre mnohých v Nemecku znova objaviť Katechizmus katolíckej Cirkvi (to samozrejme platí aj pre katolíkov u nás doma, lebo v tejto veci naozaj máme obrovský deficit na strane záujmu…). Zaujímavé, že toto chcú v Nemecku riešiť a závažnú krízu vo vzťahu ku sviatosti pokánia – spovedi, neriešia vôbec, o tom nič nepočuť.

Thomas Sternberg z Ústredného výboru nemeckých katolíkov (Zentralkomitee der deutschen Katholiken (ZdK))
zdroj: wikimedia commons

Thomas Sternberg z Ústredného výboru nemeckých katolíkov konštatuje: „… sviatosť pokánia v podstate zanikla, v Nemecku sa nespovedajú už ani tí najsilnejšie veriaci katolíci.“ Pri čítaní týchto slov si musí nejeden katolík pretrieť oči s otázkou: Čítam dobre? Majú k tomu aj svoje teologické zdôvodnenie, že Eucharistia nie je odkázaná na spoveď, pretože ona sama má silu odpúšťať hriechy…

Spomenutý pán v jednom z rozhovorov na otázku, či pozná niekoho z toho Ústredného výboru nemeckých katolíkov, ktorý by chodil na spoveď, odpovedal: nie, nikoho takého nepoznám. Až príliš zľahčujúco pôsobí aj jeho konštatovanie, aby sme situáciu v Nemecku nevideli príliš dramaticky.

Zaujímavý je aj pohľad tamojších laikov na realitu viery: nazývajú to ako akési „odparovanie viery“, ako keby už nebola hmatateľná. Z celkového počtu katolíkov je praktizujúcich približne desať percent. Zmenila sa veľmi aj účasť na sv. omšiach – radikálne poklesla. Zrejme to súvisí aj s presvedčením mnohých Nemcov: „Ničomu neverím, nič mi nechýba.“ Tieto slová nepotrebujú žiaden komentár…

Kristus založil Cirkev ako spoločenstvo s hierarchickou štruktúrou

Samozrejme, že laici sa majú spolupodieľať aj na spravovaní a rozhodovaní, ale podľa Kristovho učenia majú rozhodovať vysvätení služobníci, pastieri. „Kto vás počúva, mňa počúva…“ (Lk 10,16). Všetky komisie, rady nech fungujú, ale sú to poradné orgány, rozhodovacia právomoc je v rukách pastierov.

Buckenmaier vidí problém aj v tom, že o veciach v Cirkvi sa diskutuje v znamení moci v zmysle rozdelenia moci medzi duchovnými a laikmi. Na synode vraj mnohí toto prezentujú ako skvelé riešenie pre budúcnosť. Aj v tejto veci by malo byť jasno: všetku moc má predsa Kristus Pán a účasť na nej daroval vysväteným služobníkom pre službu; laici nemajú účasť na moci, ale na poslaní a to na základe krstu.

Samotný krstný obrad má krásne zakomponovanú skrze symboly práve túto skutočnosť, účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom poslaní. Ak sa chce reformovať štruktúra, úrad v Cirkvi, malo by sa začať pri správnom pohľade na to, čím úrad v Cirkvi má byť. Úrad nemožno chápať len ako rozhodovaciu právomoc. Ak ostane len takýto pohľad, nemožno sa čudovať, že laici chcú moc. Jednoducho chcú rozhodovať. Moc v úrade je však pre službu. A potom, nestačí len povedať správne veci, ale treba zmeniť kurz, žiť inak.

Ozývajú sa aj hlasy, že synoda v Nemecku je až príliš zabarikádovaná vo svojom pohľade na štruktúry a nevidí (alebo nechce vidieť?) bežných veriacich, ktorí svoju vieru žijú úprimne bez toho, aby boli na výplatných páskach diecéz a farností. Ne jednej strane veľký aparát, ktorý síce funguje, ale nie je efektívny a na strane druhej bežní veriaci mimo aparátu. Riešiť neefektívnosť aparátu je nutné, ale to nemôže byť predsa všetko, to hlavné je otázka viery, obrátenia, počúvania a služby.

Jedna protestantská cirkev v Nemecku stačí

Je tu aj otázka protestantizácie katolíckej Cirkvi. Dobre na to zareagoval pápež František, keď poznamenal, že jedna protestanská cirkev v Nemecku stačí… Nie snáď, žeby sme sa ako katolíci nemali v niečom inšpirovať. Vezmime si napríklad otázku nášho vzťahu k Božiemu slovu – Sv. písmu. V tomto nám protestanti inšpiráciou môžu byť.

Kardinál Marx vo vojom rezignačnom liste adresovanom pápežovi Františkovi napísal, že „Cirkev je v mŕtvom bode“. Čo tým presne myslel nevieme, ale vyjadrenie je to silné. To, akú nádej Marx vkladá do synodálnej cesty vidieť zas zo slov: „Dúfame, že výsledky formovania verejnej mienky v našej krajine budú nápomocné tiež všeobecnej Cirkvi a iným episkopátom.

Zdá sa, že niektorí v Nemecku majú pocit, že výsledky ich synodálnej cesty budú v každom prípade použiteľné ako inšpirácia pre ostatných, akoby si boli temer istí, že sa dopracujú k zaručene dobrým výsledkom. Lenže už zbežný pohľad zvonka na to, ako sa tam veci vyvíjajú, vzbudzuje obavy a údiv. Možno sa preto pýtať: Naozaj si nemeckí katolíci v tejto chvíli kladú tie správne otázky? Je podľa nich dobrým znakom synodálneho kráčania ignorovanie pápeža, korekcie iných miestnych cirkví a podstatných prvkov katolíckeho učenia?

Cirkvi v Nemecku sme my na Slovensku vďační za mnohé: za materiálnu pomoc počas totality a aj po nej, za špičkových teológov a mysliteľov, za svätcov, za pápeža Benedikta XVI. atď. Určite im želáme, aby ozdravný proces priniesol skutočné obrátenie a ovocie pôsobenia Ducha Svätého a za to sa mnohí aj modlíme.

Nevieme, ako skončí synodálne kráčanie v Nemecku. V tejto chvíli však vieme pomenovať, čo cítime, keď sledujeme tamojší vývoj: obavy, znepokojenie a smútok, no zároveň aj nádej, že aj napriek kurzu, ktorý si synodalisti vytýčili, jestvuje zdravé jadro viery prítomné v srdciach niektorých kňazov a hlavne bežných veriacich, ktorí prívlastok „katolícky“ nestratili a svoju vieru sa snažia žiť denne a nepotrebujú k tomu hlavne synodálne miestnosti.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024