O starozákonnom profétizme: Proroci v Starom zákone – dejinné pozadie a súvislosti

Dr. Rom. Mikuláš Stanislav
15. mája 2021
  Téma mesiaca  

Prorok Ezechiel
zdroj: wikimedia commons

Ako tajomstvom bujného života prírody v oáze, stratenej na nevľúdnej púšti je bohatý vodný prameň, ktorý zavlažuje palmy a iné rastliny – tak v histórii Izraela „živým prameňom vôd“ (Jer 2, 13), ktorým Jahve udržiaval svoj národ v stále obnovovanom vzraste ducha, bol profétizmus.

Prorok v Biblii je označovaný troma termínmi: roeh, chozeh a nabhi. Prvé dva sa nám zdajú byť celkom totožné, sú to particípia aktíva „vidiaci“ a „vediaci“ – taký, ktorý bol schopný zvedieť a predvídať tajné a ostatným smrteľníkom neprístupné veci, napr., kde sa stratili osly (1Sm 9, 6) alebo určiť príčinu istej choroby (1Kr 14, 2), poradiť spôsob uzdravenia (2Kr 5, 3, 8) atď. Medzi takýmito tajnými a neprístupnými vecami prvé miesto zaiste zaujímali predpovede a odkrytie vecí božích.

Tretie pomenovanie proroka – nabhi je etymologicky dosť neisté a zdá sa, že nie je ani hebrejského pôvodu. Sloveso tohto koreňa nemáme a niektoré formy sú určite odvodené od podstatného mena nabhi. Zdá sa, že nabhi je z asýrskeho nabu – „zavolať“ (volať, oznámiť); odtiaľ máme meno Nebo, Nabu –, ktorý bol bohom výrečnosti a tlmočníkom bohov. Do arabčiny prešla forma naba’a – niesť dopredu, priniesť (najmä keď išlo o reč alebo zvesť), etiópsky nababa – šomrať – hovoriť tajne.

Z 1Sm 9, 9 vysvitá, že meno Nabhi je už novším pomenovaním ako bolo ro’eh – vidiaci a chozeh, významom však je temer to isté. Nabhi – profét – „hovoriaci miesto iného“ sa celkom ujalo, ako to badať z Písma sv., až v časoch, keď Izraeliti boli v Kanaáne, keď pôvodný národ nomádov sa zmenil na usadlíkov a keď čistý jahvizmus púšte bol zmiešaný a napadnutý synkretizmom kanaánských náboženstiev – vtedy sa zmenil termín „vidiaci“ na novší termín „proroka“ nabhi – proféta.

Najnovšie bádania poukazujú na to, že už Kanaánčania – pred príchodom Abraháma do tejto krajiny – mali svojich prorokov – ako ich mali aj iní Semiti, napr. Edomiti, Moabiti, Amoniti a Feničania, čo konečne zaznačil už i Jeremiáš 27, 9: Veštci, snári, hádači, čarodejníci.

Treba však zdôrazniť, že kanaánsky profetizmus nie je totožný s bežnými formami semitského profétizmu a tým menej izraelského, ale je to skôr akýsi pseudoprofétizmus dovezený z Malej Ázie, a blízky je predovšetkým tomu, aký sa vyvinul v kulte bohyne Kybély.

I v Babylónii, a to už od čias Chammurapiho (1955 – 1913 pred Kristom) mali istých „baru“, tzn. „vidiacich“ – veštcov, ktorí sa zoskupovali v rôzne dedičné korporácie, v ktorých dar veštenia prechádzal z otca na syna. I stará Arábia mala svojich kahin, ktorí však nemajú nič spoločného s kohen – teda s hebrejským kňazom –, ale boli to len akísi hádači, ktorí predpovedali budúcnosť; vo všeobecnosti „videli“ ukryté veci. V týchto formách veštenia však nikdy nebadať dajaký extatický stav vidiaceho – tým menej stavy parozistické. Boli to iba remeselnícke výkony, vykonávané šikovnosťou, ovládaním svojej psyché a nie v malej miere i vplyvom, ktorý mali hádači na svoje okolie.

Okolo roku 1100 máme však – ako to dnešné dokumenty svedčia – po prvý raz dôkaz o mantickej extatike, a to u Feničanov v Byblose – v čase, keď trochu na sever boli v najväčšom rozkvete orgiastické kulty Kybély. Od tohto času mohli mať ázijské kulty istý vplyv aj na profétizmus fenicko-kanaánsky.

Epizóda o kolektívnom profétizme za Mojžiša nerobí veľkú ťažkosť – ba môže nám tu i pomôcť. Moderní autori to posudzujú ako premietnutie samozrejmých zjavov novších čias do čias Mojžišových. Proti tomuto tvrdeniu by sa tu dalo mnoho rozprávať. Ešte dodnes nevieme, kedy skutočne nastal a odkedy bol extatický profétizmus medzi Semitmi – nateraz sa treba len uspokojiť s tým, čo nám poskytujú dokumenty, ktoré sa o tom zachovali. Vplyv Malej Ázie na fenicko-kanaánsky profétizmus možno vždy posudzovať len ako druhoradý zásah, ktorý netvorí, nepodmieňuje vznik semitskej mantiky, ale len podnecuje jeho rozvoj. Konečne, sprvoti boli u Semitov takéto prejavy len ojedinelé a veľmi ťažko by bolo určiť, kedy to všetko nastalo. K manticizmu však sotva mal voľaktorý národ dajaké prirodzené vlohy, ako tomu bolo pri extatizme.

Prorok Eliáš
zdroj: wikimedia commons

Po včlenení rozličných prvkov ázijského extatizmu do fenicko-kanaánskej mantiky ako následky zbadáme už veľmi včas premenu ro’ehchozeh – v nabhi – teda „vidiaci“ sa mení v „proroka“. Išlo o to, aby ani meno nebolo spoločné. Bolo to zapríčinené v Izraeli ohlasom toho, čo sa dialo u blízkych národov – alebo, ešte lepšie, bola to akási ozvena v hraniciach legitimného jahvizmu na to, čo bolo udomácnené v kulte kanaánskom a v synkretizme kanaánsko-izraelskom. Táto ozvena však ešte neznačí súhlas alebo napodobnenie – môže značiť i protiváhu alebo odobrenie. Koncil tridentský bol istotne ozvenou na protestantskú reformáciu vo vnútri katolicizmu, ale iste nebol – ako to vieme – ani súhlasom ani napodobnením nových reforiem. Naopak!

V časoch monarchistických, keď Izraeliti mali akýsi princíp rozdeľovania moci politickej od náboženskej – „vidiaci“ z púšte sa začína ujímať oficiálneho a kolektívneho poslania: okrem „vidieť“ musí i „hovoriť“ za osobu a miesto Pána celému národu, ako to naznačuje aj grécke „pro – fémi“. Stáva sa hovoriacim v mene Jahveho – stáva sa tak „prorokom“. Inšpirácia tak u „vidiaceho“, ako i u proroka je tá istá, len vonkajšia forma prejavov je rozličná. „Vidiaci“ len vykladal, oznamoval – prorok je viac polemikom. „Vidiaci“ sa ohraničuje na jednotlivé fakty, rieši ojedinelý prípad bez toho, aby poukazoval na abstraktné príčiny, ako riešiť podobný prípad; prorok zastáva alebo odmieta generálne princípy, v náhodilom prípade vidí predovšetkým ideu a do praktického života prináša metafyzické normy. Typom „vidiaceho“ je Debora – klasickým typom proroka je zasa Jeremiáš.

Názov nabhi bol celkom správne preložený do gréčtiny slovom profétés miesto staršieho pomenovania „vidiaci“, lebo teraz dostal oficiálnu misiu hovoriť miesto Jahveho (profémi), ako jeho vyslanec s odkazom na celý národ. Ako muž boží rozpráva hlasno, aby ho všetci počuli (Jer 20, 8): „Občas, keď hovorím, krik dávam zo seba.“ V tomto možno vidieť, čím sa odlišuje poslanie proroka od úlohy vidiaceho. Prorok bol hlasom, bol strážou, čo oznamovala nebezpečenstvo pre celý tábor; nebezpečenstvo mohlo pozostávať v cudzích kráľoch, v spojoch s inými národmi, mohli to byť chyby a nevera vlastných kráľov a starších ľudu, vnútorná roztrieštenosť – nemravnosť atď. Všetko sú to už veci zväčša neznáme životu na púšti, kde hlavným bol vidiaci, ktorý len radil z predvídavosti.

I náboženský synkretizmus mal vplyv na zmenu, pri ktorej sa z „vidiaceho“ stal prorok. Keď Biblia hovorí o prorokoch, nechce nám ho vždy uviesť ako pravého proroka – ani vtedy, keď hovorí o pravom prorokovi, Biblia nehovorí, že všetky činy a prejavy proroka sú výslednicou jeho poslania; často len zaznačuje fakty, bez toho, aby ich bližšie posúdila. V časoch posledných sudcov, za Samuela, bolo možno vidieť, že v Izraeli vystupovali celé skupiny prorokov, ktorí spoločne prorokovali – ako tomu bolo za čias Mojžišových, vždy však vystupovali v akomsi entuziastickom stave, akoby v tranze, za sprievodu hudby a spevu. Možno povedať, že takýto entuziastický stav pôsobil chytľavým dojmom a prechádzal na prítomných zvedavcov, ktorí vôbec neboli ochotní mať na ňom činnú účasť – privádzal aj ich k neobvyklým skutkom, ako bolo napr. vyzliecť sa a naho pobehovať – a tento extatický stav sa ukončieval akýmsi vysilením a zrútením telesných i duševných síl. (1Sm 10, 59; 19, 20)

Neskoršie, za čias Eliáša a Elizeja, možno vidieť zasa celé korporácie prorokov (schola prophetarum). Boli to skutočne organizované spoločnosti, bývajúce poväčšine v blízkosti posvätných miest. Nosili meno „synovia prorokov“. Názov „synovia“ berieme v zmysle semitskom a tak značí člena istej družiny; ako boli synovia voňavkárov a synovia zlatníkov atď. Takéto družiny predstavujú novotu tak v národe Izraelskom, ako i vo vývine profétizmu. Od počiatku mali veľkú moc a predstavovali akúsi autonómnu jednotku v kráľovstve. Často rozhodovali o osude národa, dynastie a o náboženských zmenách.

Združovací charakter profétizmu mal v národe Izraelskom i iné príklady; tak s určitým náboženským zafarbením (za kráľa Jehu 842 – 15 Izr.) istý Jonadab ben Rechab nakázal svojmu kmeňu – tzv. Rechabitom –, aby nesadili révu, nepili víno, nesiali, nestavali domy, ale aby bývali pod stanmi.

Keď sa niekde zjavili členovia tohto kmeňa – „izraelských rehoľníkov“ – ako povedomí a oduševnení jahvisti, odporcovia akéhokoľvek synkretizmu, mohli len zdôrazňovať ideál púšte a života na nej ako spôsob života, ktorý je jedine osožný a podporuje jahvizmus.

Toto prirodzene malo tiež vplyv na vnútorný život rôznych prorockých družín, ktoré i v spôsobe života chceli byť príkladom pre ostatných.

Moc, ktorú korporácie prorokov dosiahli, mala za následok, že členov im čím ďalej tým viac pribúdalo, a z proroka sa pomaly stávalo zamestnanie, kariéra. To, čo ťahalo do týchto spoločností, bol sociálny vplyv, ktorému sa prorok tešil – a ak nemal príslušné vlastnosti, maskoval to všelijakými fígľami a úskokmi rozličného druhu. Podľa toho boli praví i nepraví proroci. Však hlavným kritériom pravého proroka bolo poslanie Božie.

Prorok Izaiáš
zdroj: wikimedia commons

Duch Svätý skutočne dával vnuknutia – kde chcel – a častokrát sa zniesol na toho, čo nikdy nečakal a ani nemyslel, že sa stane prorokom, ba ani sa mu len nesnívalo, aby vstúpil čo i len medzi „synov prorokov“. Lenže od tohto pravého povolania k prorockému úradu treba rozoznať, že pre mnohých bolo dôležitejším mať čo len vzhľad, zdať sa byť prorokom, ako ním skutočne byť. Byť pokladaným za proroka bolo výhodné – kým pravý prorok však bol ustavične trýznený; keď si toto uvážime, veľmi ľahko porozumieme napr. dišpute medzi Amáziom, kňazom z Bethelu a prorokom Amosom. Dišputa je živá, jej pozadie tvoria hmotné záujmy. Amáziaš radí Amosovi, aby šiel svoj prorocký úrad vykonávať do kráľovstva židovského, veď je jeho príslušníkom. Vyhadzuje mu na oči, prečo mu prišiel robiť konkurenciu do kráľovstva izraelského a odlákať klientov z Bethelu. Amos však hrdo odpovedá na túto výčitku: „Ja nie som ani prorok, ani syn prorokov – a pripomína, že sa stal mužom božím z prinútenia, bol len pastierom, opatroval svoje figovníky a ovce bez toho, žeby bol niekedy čo len sníval vstúpiť do korporácie prorokov, alebo vykonávať zo ziskuchtivosti ich poslanie. A Jahve si ho jednako – i keď nepripraveného – vybral za svojho vyslanca práve z takého prostredia, keď si žil tam pri svojich ovciach, kozách a sykomorách.

Z tohto však nemožno usudzovať, že všetci členovia takýchto korporácií by boli bývali akoby zárobkoví podvodníci – najmä nie v starších časoch, keď medzi nimi, alebo aspoň v akom-takom vzťahu s nimi boli i praví proroci, ako Eliáš a Elizej. Musíme byť obozretní i pri posudzovaní entuziastických prejavov, ktoré v takýchto korporáciách boli časté, ako i pri posúdení umelých prostriedkov – napr. hudby a jej vplyvu na extatický stav –, ktoré slúžili na to, aby tie entuziastické prejavy vyvolali. Toto je dosť spoločné aj podobným zjavom iných krajov a má interferencie i s históriou iných náboženstiev – počnúc od najjednoduchších až po kresťanské náboženstvo.

Posudzovať entuziastické prejavy, ako i umelé prostriedky používané na ich vyvolanie a chcieť postaviť do pravého svetla tak jedno ako i druhé je veľmi ťažko pre veľký rozdiel druhovosti našich a vtedajších čias. Vari vo všeobecnosti možno povedať, že globálne neslobodno odsúdiť ani samé nezvyčajné prejavy, ani umelé a umelecké sprievody používané pri nich. Veď i autentický prorok – Elizej – použil hudbu, aby sa vžil a dostal do osobného prorockého stavu (2Kr 3, 15); napokon, v prvých rokoch kresťanstva nachádzame tak isto charizmatické zjavy – ako glosoláliu, profétizmus atď. – všetko zjavy autentické a tiež sprevádzané veľmi zvláštnymi a pre nás až tajomnými prejavmi psychicko-fyzickými.

Vec si možno predstaviť asi takto: v lepších a pokojnejších časoch „synovia prorokov“ žili vo svojich družinách, očakávajúc, že sa stanú v jeden pekný deň subjektom fenoménu, vtedy tak rozšíreného, ako bolo prorocké poslanie. Zatiaľ sa pripravovali a cvičili tým, že napodobňovali a nasledovali niektorého z uznaných pravých prorokov. Však osobné povolanie mohlo sa i nedostaviť, veď inšpiráciu nebolo možno na seba nasilu strhnúť. V takomto prípade kandidát proroctva – keď bol čestný – musel sa uspokojiť s konštatovaním, že Duch dal prednosť napr. zberateľovi sykomor, svätojánskeho chlebíka alebo zabudnutému pastierovi; ak však šlo o ctižiadostivca a závistníka, nasilu stal sa „prorokom“ i bez volania a inšpirácie Ducha a tak sa pomaly utvorila kasta „pseudoprorokov“ – akýchsi remeselníkov, ktorí boli na veľkú ťarchu spoločnosti a najväčšou prekážkou toho, aby praví proroci mohli splniť svoje božské poverenie, lebo so všetkou silou protivili sa poslaniu autentických prorokov, predovšetkým Jeremiáša.

Autosugescia musela hrať hlavnú úlohu v psyché týchto pseudoprorokov – ostatné mohli i odpozorovať od všelijakých kanaánskych extaticko-frenetických výkonov. Zaiste, veľmi ľahko bolo možno poľakať, nachytať a ovplyvniť duše dychtiace po emocionálnosti a čudáctve – a tak ukazovať neuropatické fenomény, ktoré dnes poznáme pod menom „dervišizmus“. Preto pseudoproroci a ich výkony boli najvábnejším volaním k náboženskému synkretizmu.

dokončenie v II. časti

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!