Nový cirkevný slovník – rozlišujeme, sprevádzame, tolerujeme, netriumfujeme

Jozef Duháček
25. júna 2020
  Cirkev  

V smršti dramatických zmien, ktorými v posledných desaťročiach prechádza katolícka Cirkev, je nemožné nevšimnúť si obrovskú zmenu v spôsobe, akým sa Cirkev vyjadruje vo svojich oficiálnych dokumentoch. Táto zmena má počiatky v období dávno pred koncilom, ale Druhý vatikánsky koncil bol účinným katalyzátorom tejto zmeny a pomohol ju rozšíriť a upevniť po celom svete. Ak si človek porovná prísne a strohé vyjadrovanie Cirkvi v minulých storočiach, ktoré sa až s úzkostlivou dôkladnosťou usilovalo oddeliť dobré od zlého, pravdu od omylu, a varovalo sa zbytočných a nie úplne jednoznačných slov, pozorujeme dnes to, čo výstižne popisuje floskula, ktorou sa radi oháňajú moderní ľudia. Veci nie sú čiernobiele, nie sú len dobré, alebo len zlé, je tam celá škála odtieňov a stupňov a pre každého platí iné. Nominalisti víťazia nad realistami a Kant porazil Aristotela. 

Naše pojmy realitu nepopisujú ani nezachytávajú. Sú to len prázdne zvuky, flatus vocis. To však vôbec nie je taká zúfalá a beznádejná situácia, ako sa zdá. Šikovný sofista na tom môže pekne získať. Veď pokiaľ sú pojmy len umelé konštrukcie a ich obsah je ľubovoľný, prečo ich nepoužiť na pokútne presadenie svojej agendy? Kristus nás nabádal hovoriť áno, áno, alebo nie, nie a ostatné že je od diabla. Ale v takejto situácií je potrebné vyložiť karty a to je dosť nevýhodné. Ak sa ma niekto spýta, či platí tvrdenie, že mimo cirkvi niet spásy, tak tomu pristúpim podľa Kristovho príkladu a poviem že platí, alebo, že neplatí. Podľa toho, či akceptujem argumentáciu, dôkazy a odôvodnenie tejto tézy. Lenže to prináša vyhranenie pozícií, vyjasnenie postojov a prekáža to v úskočnej manipulácií s neobozretným oponentom. A tu sa otvára priestor pre arzenál, ktorý ponúka moderné náboženské vyjadrovanie. To najskôr príde s rozlišovaním.

zdroj: wikimedia commons

Rozlišovanie

Spomínaná téza platí, ale je treba starostlivo rozlišovať ako, kedy, pre koho a v akom rozsahu. Je treba rozlišovať, či spása o ktorej sa hovorí, je naozaj tá spása, ktorú kresťania hľadajú, či tá cirkev, spomínaná v tej téze je len Cirkev katolícka, treba rozlišovať, že aj v iných cirkvách a náboženstvách sú iskričky pravdy, treba rozlišovať všade prítomné prvky posväcovania a pod. A tak sa neobozretný recipient často nedozvie, či potrebuje pre spásu do Cirkvi vstúpiť, alebo nie. Jeho vnútorný inštinkt, cit, ktorý mu hovorí, že je rozdiel medzi áno a nie sa otupí a zatemní. Rozlišovanie sa dnes nepoužíva v zmysle scholastickej dištinkcie, ktorá hovorila áno/nie. Rozlišovanie sa používa, keď nie je dosť odvahy otvorene poprieť niečo, čo Cirkev vždy učila a zastávala, ale dnes to už nie je pohodlné. Rozlišovanie sa používa, keď sa blud má vydávať za pravdu, ale rozdiel je až príliš očividný na to, aby to nepozorovane prešlo. Pozorujte dnes mediálne preferovaných kňazov a chvíľu ich počúvajte. Najlepšie, ak dostanú uzavretú otázku – áno či nie. Budú sa krútiť ako hady, celá ich bytosť prahne otvorene odmietnuť nejakú tú práchnivú stredovekú dogmu, ale nie sú takí hlúpi, aby vyložili karty na stôl a dali priamu a úprimnú odpoveď. Tú budú hľadať v dialógu.

zdroj: wikimedia commons

Dialóg

Zlaté teľa. Kto nevyznáva dialóg, kto nepovažuje dialóg za ten najlepší spôsob ako komunikovať zjavené pravdy, ten je beznádejne skostnatený a zabetónovaný v stredoveku. Čo je ale dnešný dialóg? Neskúsený človek by povedal, že je to rozhovor, ktorým sa z dvoch kontradiktórnych tvrdení vyberie to pravdivé a zavrhne to falošné. No a na základe tohoto úkonu je potom pre obe strany záväzné prijať a osvojiť si to pravdivé tvrdenie. Lenže to by povedal len ten naivný a neskúsený. Moderný človek chápe dialóg inak. Je to v zásade neplodné blábolenie, v ktorom jeden hovorí A, druhý hovorí non A, ale ani jeden NESMIE, toho druhého presviedčať, dokazovať platnosť svojho, či nedajbože neplatnosť partnerovho tvrdenia. To by bol nátlak,  veď predsa len v dialógu sa rodí vzájomné poznávanie. Až do nástupu božského imperátora Dialógu sa viedli náboženské spory ostrou polemikou. Zástanca nejakej tézy bol presvedčený o jej pravdivosti a o mylnosti jej opaku.  Pravda neznesie omyl, pravda prahne po jeho vyvrátení, odstránení a zničení. Ak by mali pravda aj omyl rovnaké právo existovať, tak by sa navzájom zrušili, anihilovali by. Preto sa zástanca nejakej tézy usiloval so všetkou vervou a vehemenciou oponentovo tvrdenie vyvrátiť.  Neraz sa stalo, priznávam, že tento spor pravdy a bludu vystúpil z ideovej oblasti a prelial sa do oblasti fyzickej a prívrženci kontradiktórnych ideí si rozbíjali hlavy aj materiálne. To však len podčiarkuje vzájomnú neznesiteľnosť a nemožnosť koexistencie pravdy a bludu. Ale to moderný intelektuál nestrpí. On je na vyššej etickej úrovni. On priznáva právo na život aj bludu a dialóg je chrám, v ktorom sa klania i Bohu i Satanovi, pretože to prináša potrebnú jednotu a odstraňuje rozdelenie.

zdroj: Public Domain Pictures

Rozdelenie

Je dôsledkom existencie neznášanlivých, totalitne zmýšľajúcich a predovšetkým pyšných držiteľov pravdy, ktorí nedávajú priestor dialógu a rozlišovaniu. Tých, ktorí si myslia, že je len jedna jediná pravda, že je len jedno pravé náboženstvo, jeden platný morálny zákon. „Keby aj bol, nikto nemôže s istotou vedieť, či je to ten, alebo onen..“ Nikto nemôže poznať , že má pravdu. Preto akým právom chce niekto niečo rozdeľovať? Kristus síce čosi o rozdelení hovoril, ale to už dnes neplatí, bolo to dobovo podmienené, dnes by tak isto neformuloval a modlil sa aj za jednotu a tá je dôležitejšia. Palica rozdeľovania sa vyťahuje na každého, kto si dovolí nesúhlasiť a spochybňovať niečo, čo moderní katolíci, v úplnom protiklade s Tradíciou a zdravým rozumom, zavádzajú. Zavedieme nové, zakážeme staré. Kto nesúhlasí, je zdrojom rozdelenia. Zavedieme miništrantky, zrušíme ušnú spoveď, kto je proti, spôsobuje rozdelenie. To, že sú to úplné novoty rozdelenie nevyvoláva, to je iba cenená a vzácna rôznosť.

zdroj: Flickr

Rôznosť

Rôznosť je mimoriadne vzácna vec. Rôznosť nám umožňuje všetko zjednotiť. Nie sú dobrí a zlí, nie sú tí čo majú pravdu a tí čo sa mýlia, svätci a hriešnici. Sú len rôzni a tí sa navzájom obohacujú. Nie vždy sa to dá aplikovať na konkrétne konanie. Napríklad taká obľúbená homosexualita. Homosexuálne konanie je ešte stále odsúdené katechizmom a ani sv. Pavol si nedával pozor na ústa a upieral súložníkom mužov večné kráľovstvo. Ale dnes už vieme, že ľudia, ktorí tento ohavný hriech páchajú, nie sú zlí. Prinášajú do heterosexuálnej pustatiny toľko žiadanú rôznosť, prinášajú dary, potrebné obohatenie. Preto akékoľvek kritizovanie, zazeranie, či nedajbože odmietanie niečoho, ako odchýlky od prirodzenosti, normálu, či správnosti je len nedostatkom tolerancie.

zdroj: Pixabay

Tolerancia

Je jedna z najvyšších cností novej doby. Kresťan je dnes predovšetkým tolerantný. Kedysi mala tolerancia vysoko negatívnu konotáciu. Toleranciou sa mienilo, že ak máme medzi sebou nejaké zlo (bludárov, ateistov, pohanov, cudzoložníkov, zlodejov, komunistov, sodomitov ai.), tak by bolo dobré sa ho zbaviť, ale pokiaľ sa to nedá bez toho, aby to prinieslo ešte ďalšie zlo, tak to treba strpieť. Tolerovať. Rovnako, ako v predchádzajúcich prípadoch, je toto vonkoncom zaostalé chápanie. Tolerancia dnes znamená, že to zlo (po správnom rozlišovaní to už zlo nie je) ochotne podporím, vytvorím mu rovnako široký priestor pre existenciu a realizáciu, ako má aj jeho opak a hrdo sa nadúvam svojou morálnou superioritou. Tolerancia je čisto pozitívna vlastnosť, je to vítanie a radostná akceptácia kadejakého nezmyslu, nepravdy a zvrhlosti. Pokiaľ je cnosť tolerancie vykonávaná kňazmi, tak sa hovorí o sprevádzaní a pastoračnej citlivosti.

zdroj: Needpix

Pastoračná citlivosť

Eufemizmus pre často zbabelé zanedbávanie povinností, ktoré má kňaz voči Bohu a zvereným dušiam. Kňaz, ako najbližší predstaviteľ Cirkvi, má okrem iného povinnosť viesť zverené duše k Bohu. Pôvodne to robil tak, že vyučoval ľud pravej viere a mravnému zákonu. To si žiadalo rázne odsúdiť bludy a omyly v oblasti vieroučnej a karhať, napomínať  priestupky proti mravnému zákonu. To však už dnes kňazi nerobia radi. Alebo sú bojazliví a nemajú odvahu čeliť obvineniu z netolerancie a rozdeľovania. Alebo osobne zastávajú názory nezlučiteľné s pravou vierou a mravným zákonom a hriech a blud schvaľujú. Volajú to pastoračnou citlivosťou. Preto rozvedeným a v cudzoložstve žijúcim katolíkom nepovedia, že žijú v smrteľnom hriechu a ak s tým neprestanú, neobstoja pred Božím súdom. Pastoračne citlivo ich potľapkávajú po pleci, súcitne opakujú, že staré mravné maximy sú dnes nereálne, sú to možno ideály, ale dosiahnuť sa nedajú a Pán má rôzne cesty. Systematická aplikácia pastoračnej citlivosti na verejných hriešnikov sa označuje za sprevádzanie.

zdroj: FreeSVG

Sprevádzanie

Podľa prvoplánového a tiež dosť zjednodušeného chápania, by mohlo znamenať proces, ktorým človek znalý cesty k cieľu, vedie neznalého tak, aby k cieľu bezpečne doputoval. To si žiada jednak znalosť cieľa, znalosť cesty a tiež ochotu k tvrdosti a prísnosti, keď sprevádzaný z nejakého dôvodu zo správnej cesty úmyselne schádza. Vtedy je treba neraz zasiahnuť a často použiť aj drsnejší zákrok, aby sa predišlo nedobrému koncu. Lenže to je opäť praveká intepretácia. Dnes sa sprevádzaním mieni to, že sprievodca nechá svojho slepého zverenca, aby išiel kam chce a ako chce a namiesto napomínania a usmerňovania ho uisťuje, že všetko je v poriadku, že nemusí svoju cestu zmeniť, ale že je treba cestu, smer a cieľ prispôsobiť jeho rozmarom, aj keby ho to malo priviesť do záhuby… Toto je pastoračné sprevádzanie, ktorým človek nachádza v Cirkvi prijatie.

zdroj: tOrange

Prijatie

Je kľúčový pojem dnešnej katolíckej psychológie. Prijatie znamená, že som spokojný s tým, čím som, aký som a že si nespôsobujem nepohodu nespokojnosťou s vlastnými chybami a mizernými pokrokmi dosiahnutými v ich odstraňovaní. Svedomie je ale mrcha. Nedá sa vždy úplne umlčať, preto je potrebné ho prehlušiť. A k tomu slúži prijatie, teda vytrvalé uisťovanie, ktoré musí Cirkev hriešnikovi v hojnej miere dávať, že je vítaný, milovaný taký aký je, že sa nepotrebuje meniť, pokiaľ sám nechce, že sa nemusí zbavovať svojho hriechu. Prijatie je výsledkom novo chápanej kresťanskej lásky k hriešnikovi, ktorá je taká bezpodmienečná a veľkodušná, že v konečnom dôsledku miluje s hriešnikom aj hriech. A to si vyžaduje pokoru. Nie od hriešnika, božechráň, to si žiada „pokoru“ od Cirkvi i od Boha. Obaja sa musia skloniť, zabudnúť na svoju jedinečnosť, dôležitosť a veľkoleposť, lebo to sú známky nízkeho ducha, to sú známky ohavného triumfalizmu.

zdroj: wikimedia commons

Triumfalizmus

Kladivo na čarodejnice moderného katolíka. Triumfalisti sú tí, ktorí tvrdia, že Bohu treba dať najviac, to najlepšie a to najdokonalejšie čo máme. Že Boh a Cirkev, ktorú ustanovil, si vyžadujú posvätnú úctu, že je to niečo veľké, čo presahuje v každom smere a v nekonečnej miere každého človeka. A to je obzvlášť nebezpečné chápanie. Smrdí stredovekom. Veď je tu predsa človek a jeho dôstojnosť, ktorá zažila v poslednej dobe poriadnu hyperinfláciu. A každý, kto by sa pokúšal človeka vystrnadiť z jeho právom získaného trónu, (prečo si dnes kňazi stavajú svoje stoličky do stredu kostola, na miesto, kde býval kedysi oltár so svätostánkom?), je pyšný triumfalista, ktorý doma na dvore zhromažďuje drevo a mramor a čaká na príležitosť, aby všetko doviezol na námestie, kde postaví hranicu pre upaľovanie kacírov a mariánsky stĺp, ako symbol diktátu a krutovlády „tridentského“ katolicizmu.

Načrtol som tu len niekoľko slov, ktoré sa hojne vyskytujú i v oficiálnych cirkevných dokumentoch, i v knihách a článkoch prominentných exponentov moderného katolicizmu. Tieto pojmy sa naplnili iným obsahom a významom, aký by im priradil zdravý, sedliacky rozum. Je preto veľmi zradné a pre neskúseného a neopatrného človeka veľmi nebezpečné, ak bez prípravy číta a študuje tieto, mnohotvárnosťou a mnohovýznamovosťou zámerne naplnené knihy a dokumenty. Na jeden korektný katolícky výklad je možné nájsť desať nekatolíckych a bludných a všetky rovnako hladko a bez ťažkostí plynú z toho istého úskočného slovníka.