Novopohanstvo a národný socializmus

Branislav Michalka
7. marca 2019
  Politika Revolúcia  

A. Hitler na vrchole moci.
Foto: de.wikipedia.org

Medzi mnohými ľuďmi s liberálnymi a ľavicovými názormi pretrváva názor, podľa ktorého bol nemecký národný socializmus (ľudovo tiež nacizmus) akýmsi pokusom o obnovenie stredoveku. Nič však nemôže byť vzdialenejšie pravde. Usudzovať na základe toho keď niekto používa v politickej prezentácii rituály, jeho organizácie majú štruktúru upomínajúcu na rytierske rády, alebo nosí na opaskoch nápis Gott mit uns, že je zároveň aj duchovným dedičom stredoveku, by bolo nanajvýš unáhlené. Znamenalo by to kĺzať sa po povrchu, zamieňať podružné s podstatným a vzďaľovať sa od faktov. A faktom je, že podstatou stredoveku je kresťanstvo, práve tak ako je faktom, že podstatou národného socializmu je pohanstvo, respektíve jeho moderná verzia – novopohanstvo.

Vznik novopohanstva úzko súvisí s kultúrnym hnutím romantizmu zo začiatku 19. storočia ako aj so vznikom moderného nacionalizmu. Dve udalosti mali na toto hnutie zásadný vplyv: Francúzska revolúcia a napoleonske vojny. Kým francúzski revolucionári inklinovali ešte k pohanstvu osvieteneckého a klasicistického charakteru, pričom sa ho snažili na bodákoch rozniesť do celej Európy, tak ich odporcovia v napoleonskych vojnách hľadali na vzbudenie širšieho národného povedomia podnety v národných mýtických a legendárnych dobách. To sa týkalo predovšetkým nemecky hovoriacich národov, ktoré niesli dlhodobé bremeno francúzskej expanzie.

Romantici nadviazali na J. G. Herdera a jeho záľubu v starogermánskej poézii. Tento trend ďalej rozvíjali a vzbudili široký záujem o folklór, ľudovú poéziu a národnú mytológiu. Apológia národného svojrázu sa pod vplyvom protikresťanskej filozofie premenila na vyznanie. U týchto romantikov zostala zachovaná axióma o zlom kresťanstve prevzatá z osvieteneckej filozofie, avšak riešenie hľadali nie v humanistickom antropocentrizme ale v návrate k predkresťanskej mytológii.  Vo vypätej atmosfére národného uvedomenia pre nich predstavovalo pohanstvo, s väzbou na etnické božstvá nezávislé od nadnárodných kresťanských morálnych vzorcov, možnosť ako sa vyhnúť presadzovaniu kresťanskej morálky, nezávislej na etnickom prospechu.

Kult predkov. Foto: commons.wikimedia.org

Práve tento spôsob myslenia, ktorý nadraďuje prospech jedného etnika nad univerzálnu kresťanskú morálku, je typický pre nemecký národný socializmus. Z hľadiska logiky je daný postoj adekvátny. Pokiaľ každé etnikum má svoje božstvá a špecifické náboženstvo a bohovia medzi sebou bojujú, tak je samozrejmé, že v tomto pluralitnom svete večného boja „naši bohovia“ bojujú za nás proti nepriateľom. Z toho tiež v konečnom dôsledku vyplýva, že postaviť sa morálne proti vlastnému národnému spoločenstvu, znamená postaviť sa bohom. Tento spôsob myslenia prevedený do sekulárnej podoby, čo pri romantickej rozprávkovosti novopohanskej mytológie nie je také ťažké, hlása v podstate ono tak známe: nič než národ. Národ sa stáva kolektívnym božstvom sám osebe a treba ho uctievať, klaňať sa mu a prinášať obete, bez ohľadu na „uplakanú“ kresťanskú morálku.

V Nemecku sa počas 19. storočia rozbujnel práve tento iracionálny romanticko-mytologický spôsob uvažovania. Kým väčšina takýchto ultranacionalistov si udržiavala od aktívneho pohanstva odstup, pre jeho komickú teatrálnosť a ľahko prehliadnuteľnú filozofickú plytkosť, niektorí apologéti germánskeho pohanstva predstavovali „tvrdé jadro“, z ktorého sa potom vyvinulo hnutie národného socializmu v takej podobe ako ho poznáme. Reálne uctievanie pohanských božstiev, ktoré v porovnaní s kresťanskou teológiou pôsobili detinsky a príliš jednoducho, bolo záľubou len skutočných mytologických pedantov, aj v nacionalistických kruhoch považovaných za, mierne povedané, svojské figúrky.  

Kult nadčloveka. Foto: wikimedia.org

Jeden z prvých skutočne „zasvätených“ bol Felix Dahn, autor románu Ein Kampf um Rom z roku 1867. Kniha je oslavnou ódou na starých Germánov a odmietnutím kresťanstva. Ako už samotný názov napovedá, Rím, latinský a kresťanský, je stredobodom zla. Kým Dahn bol ešte historikom s erudíciou, tak jeho nasledovníci už inklinovali viac k romantickému vizionárstvu a okultizmu. Typickými predstaviteľmi týchto trendov boli napr. Guido von List považovaný za zakladateľa ariosofie, jeho nasledovník Jorg Lanz von Liebenfels alebo Rudolf von Sebottendorff, zakladateľ ezoterickej spoločnosti Thule. Vlastnoručné povýšenie do šľachtického stavu svojvoľným pridaním romantického „von“ k menu, patrilo k bežnému atribútu týchto vizionárov. Z týchto kruhov neskôr vyšli postavy ako Dietrich Eckart alebo Alfred Rosenberg, ktorí mali priamy vplyv na národno-socialistické hnutie.

V nemeckom novopohanskom hnutí môžeme vysledovať dva prúdy. Jeden striktne odmietajúci kresťanstvo ako náboženstvo slabosti a úpadku a druhý transformujúci kresťanský základ na paralelnú pohansko-kresťanskú mytológiu. Vzhľadom na sociálnu realitu Nemecka, v ktorom tvorili kresťania väčšinu populácie, bolo jasné ku ktorému prúdu sa pridá oficiálna národno-socialistická propaganda. Tento trik pohanstva s kresťanstvom je starý ako kresťanstvo samo. Vytvorí sa paralelné pojmoslovie, v rámci ktorého sa pod kresťanskými menami a pojmami uchováva stará pohanská mytológia. Juhoamerické kulty ako woodoo, hoodoo alebo macumba sú toho aj dnes dostatočným dokladom.

Keďže pre väčšinu Nemcov bolo komické klaňanie sa Wotanovi alebo Thorovi neprijateľné a okamžite boli schopní správne identifikovať za podobným počínaním diabla, rozhodli sa NS vládcovia, že zavedú tzv. „pozitívne kresťanstvo“. Malo to byť kresťanstvo národné, očistené od semitských prvkov a plne árijské. Keď hovorilo o Kristovi, mohlo mať na mysli aj Baldura, ako to radostne zvestoval Dietrich Eckart: „V Kristovi, stelesnení všetkej mužnosti, nachádzame všetko čo potrebujeme. A pokiaľ príležitostne hovoríme o Baldurovi, naše slová obsahujú radosť a potešenie, že naši pohanskí predkovia boli už natoľko kresťanskí a vkladali do jeho postavy náznaky Kristových ideálov.“ Takýmto spôsobom sa dá v Kristovi skutočne nájsť „všetko čo potrebujeme“, ako sme toho koniec koncov svedkami aj dnes.

Otvorené vyznávanie starovekých germánskych božstiev sa stalo okrajovou záležitosťou radikálov typu generála Ludendorffa, jeho ženy Mathildy, nordickej feministky a ich okruhu v Tannenbergskom spolku. Tam sa otvorene hovorilo o kresťanskom prenasledovaní nordickej rasy a o systematickom vyhladzovaní svetlovlasých žien, nositeliek najlepšieho genofondu, katolíckou Cirkvou.

„Pozitívne kresťanstvo“ pretavené do reality znamenalo v podstate sekularizované romantické germánske novopohanstvo, tak ako sme ho popísali vyššie. Pojmy a mená sa stali dokonale ambivalentnými a tak keď niekto hovoril Kristus, mohol tým myslieť aj Baldura, Panna Mária mohol myslieť aj bohyňu Freiu a pod. To všetko však bola len druhotná mytológia pretože prvotným a skutočným božstvom bol Národ, ktorý trónil nad bohmi ako staroveké Fátum. Tak ako aj olympskí bohovia podliehali všemocnému Osudu, tak aj figúrky národno-socialistickej mytológie slúžili Národu. To bolo to božstvo, ktorému sa všetci klaňali.

Verní až na smrť. Foto: en.wikipedia.org

Iné kritérium ako Národ nebolo. Čo bolo dobré pre Národ, to bolo dobré aj pre božstvo. Kresťanstvo, vypreparované a ochudobnené o univerzálny metafyzický rozmer, slúžiace úzkym etnickým záujmom sa stalo krycím pláštikom pre pohanstvo. Zásadný kresťanský pojem individuálnej spásy sa stal nepotrebným, pretože človek dosahoval svoje naplnenie v identifikácii s národným a rasovým kolektívom. Nemec bol vykúpený skrze národnú komunitu. Kresťanská morálka sa v takomto nacionálnom pseudonáboženstve stáva príťažou, ktorej je nutné sa zbaviť.  

Na mierne popohnanie kresťanov, ktorí sa nehodlali vzdať svojich prežitkov slúžili národno-rasoví náboženskí radikáli typu J. W. Hauera a jeho Nemeckého náboženského hnutia a Alfreda Rosenberga s jeho Mýtom 20. storočia. Tí vystupovali otvorene protikresťansky a navrhovali zavrhnúť kresťanstvo ako protinemecký  a protigermánsky import. Oficiálne kruhy s Hitlerom na čele sa tvárili, že podobné excesy odmietajú, ale zároveň si ich pestovali ako živú výstrahu pre tých, ktorí by sa odmietali klaňať Národu, s dovetkom: pozrite sa ako by to vyzeralo keby sa dostali k moci tamtí a nie my, rozumní a umiernení.

Avšak skutočným cieľom všetkých novopohanských, či už osvieteneckých, komunistických alebo národno socialistických snáh nebola umiernená koexistencia, ale bolo a stále je zničenie kresťanstva. Hnutie národného socializmu teda nemohlo byť žiadnym návratom do stredoveku, pretože v zásade popieralo podstatný prvok stredoveku, ktorým bolo práve kresťanstvo.

Príčinou úspechu pseudonáboženstva Národa, v ktorom je Boh nahradený uctievaním etnika alebo rasy je podobný ako pri iných prirodzených dobrách vymknuvších sa spod kontroly. Nikto nespochybňuje, že láska k vlastnému národu je oprávnená a dobrá. Avšak len vtedy, ak je podriadená Božím zákonom. Akonáhle sa vymkne spod tejto kontroly automaticky sa domáha uprázdneného miesta po Bohu. Vtedy sa stvorené stáva predmetom kultu namiesto nestvoreného, čiže Boha. Avšak všetko stvorené je narušené pádom prvého človeka Adama a jeho ženy Evy. Týmto narušením dochádza všetko ľudské k rozkladu, porušeniu, skaze, nestálosti, chaosu a smrti. Národ ako entita nie je vyňatý z tohto kola porušenosti bytia a preto prisudzovať mu božské vlastnosti znamená upadnúť do ohavného bludu. Boh nemôže byť zlý, ale národ áno. Byť kresťanom znamená priznať si, že národ, ku ktorému patrím môže konať zlo a v prípade ak ho koná, tak nemôžem byť lojálny voči konaniu tohto zla. Naopak – skutočnou lojalitou voči môjmu národu je snaha dosiahnuť spásu jeho príslušníkov a to aj za cenu odporu voči vlastnému národu, ako sme to videli aj u starozákonných prorokov.

Katolícky kresťan nemôže nasledovať svojich súkmeňovcov v blude. Lojalita k Národu by vtedy bola väčšia ako lojalita k Bohu a výsledkom takého postoja je zatratenie duše. Katolík je povinný slúžiť Viere a Cirkvi aj keby to bolo na úkor vlastného národa.

Predstavme si modelovú situáciu v extrémnej podobe (ktorá však nemusí byť až taká nepravdepodobná): väčšina členov národa odpadne od pravej katolíckej viery, dnes obľúbenou demokratickou cestou príjme protikresťanské zákony, s ktorými väčšina národa súhlasí. Každý kto napomáha Cirkvi je zadefinovaný ako zradca národnej komunity: udávanie tajných kňazov, kresťanov, hlásenie o knihách, devocionáliách a obradoch je vlasteneckou povinnosťou, masovo schvaľovanou celým národom. Ako by sa katolík mohol identifikovať s takýmto národom?

Aj prirodzené väzby a city majú svoje hranice. Pán Ježiš jasne povedal: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem: Nie pokoj som priniesol ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi.“ (Mt 10, 34-36)