Nová Čína – laboratórium totalitnej efektívnosti

Stanislav Trebatický
4. júla 2020
  Politika

pokračovanie I. časti

Obor precitol

Kombinácia totalitarizmu a efektívneho zákona trhu sa môže zdať na prvý pohľad rozporuplnou, ale len pre tých, ktorí na hodinách dejepisu nedávali pozor. Pri dôkladnejšom spoznaní antických dejín by zistili v podstate dve základné skutočnosti:

1) antické grécke štáty boli napriek používaniu rôznych politických štýlov medzi vládnucou menšinou (demokracia, oligarchia, tyrania, aristokracia) štátmi totalitnými, v ktorých bol všetok súkromný život stlačený na minimum a život občana alebo otroka bol naplnený stopercentnou službou pre štát či obec. Chlapci boli od detstva obcou prevzatí od rodičov a po zvyšok života sa venovali kolektívnemu životu. Manželky boli osoby na plodenie detí, separované od mužov (tí sa venovali pederastii). Obecný život napĺňal súkromný život občana totálne.

2) Tieto obce/štáty mali silne vyvinutý zmysel pre trh, obchod, vykorisťovanie, otrokárstvo, efektívnosť exploatácie a ekonomiku.

Preto teda môžeme konštatovať, že čínska kombinácia pohanského totalitného, dnes polo-otrokárskeho a zajtra možno úplne otrokárskeho režimu, umocneného technickými možnosťami, o akých sa v antike nikomu ani nesnívalo, ako aj tržného hospodárstva, nie je až taká neobvyklá a zarážajúca. Dokonca by sa mohlo ukázať, že táto kombinácia Bellocovho „otrockého štátu“ a „tržného hospodárstva“ je taká prirodzená ako máločo a len posledné nánosy kresťanstva na očiach ju zabraňovali vidieť.

V osemdesiatych rokoch 20. storočia sa Čína, za výdatnej pomoci amerických pôžičiek, vydala na cestu tejto pohanskej symbiózy. Z výrobcu ceruziek a basketbalových tenisiek sa, za pomoci nadnárodného kapitálu a korporácii, postupne Čína menila na ázijského ekonomického tigra. Dojímavá zhoda záujmov medzi totalitno-komunistickým štátom s tisícročiami konfucionistickej, mandarínskej a byrokratickej tradície a nadnárodnými monopolmi a oligarchami dáva tušiť, že otrokársky inštinkt pohanských spoločností je globálny a nezastaví sa len pri Číne. Naopak, zdá sa, že očarenie Čínskou efektivitou neustále narastá a jedinou prekážkou k osvojeniu si čínskeho modelu riadenia, kontrolovania, manipulácie a totálneho ovládnutia más pomocou techniky, sú kvázi komunistické mimikry čínskeho režimu, ktoré sú pre mnohých Európanov a Američanov nestráviteľné.

Na druhej strane sú tu zvyšky kresťanského kultúrneho nánosu, ktorý stvoril individualitu človeka, s určitou autonómiou voči štátu, a Cirkev, ktorá tvrdí, že existuje niečo také ako súkromie, rodina, cudnosť a Božie prikázania. Akonáhle sa podarí odbúrať tento balast, tak už nič nebude stáť v ceste tomu, aby všetko splynulo do jedného efektívneho tržno-totalitného režimu, kde bude trh dokonale fungovať – podobne ako v starom Grécku – vrátane trhu s otrokmi.

Situácia v súčasnej Číne, keď obyvatelia zbierajú kredity poslušnosti a lojality, sú monitorovaní cez družice a mobily a štát je dokonale informovaný o ich pohybe a aktivitách, vykazuje vzhľadom na riadenie spoločnosti veľkú efektivitu. Pracovný výkon robotníka, sen každého kapitalistu aj komunistu, je dosahovaný ľahko a s malými nákladmi. Ktorý oligarcha, šéf nadnárodnej korporácie, by nezatúžil po takej spoločnosti bez problémov?

Čínsky obor z Napoleonových temných predtúch precitol a jeho otrokársky a protikresťanský svet sa pravdepodobne spojí s dohasínajúcim protikresťanským liberalizmom, aby sa splnil sen všetkých humanistov, osvietencov a socialistov (nacionálnych či internacionálnych) o návrate antiky. Tej pravej antiky.

jezuitský preklad Konfucia
zdroj: wikipedia

Cirkev a prebudený čínsky spáč

Situácia Cirkvi sa na úsvite čínskeho znovuzrodenia v 90. rokoch minulého storočia javila ako zlepšujúca. Po ukončení kultúrnej revolúcie koncom 70. rokov boli biskupi, kňazi a laici prepustení z koncentračných pracovných  táborov, otvorili sa opäť niektoré kostoly. Represie voči pravoverným katolíkom sa stlmili a režim, usilujúci sa o punc prijateľnosti pre európskych kapitalistov starej školy, sa rozhodol na chvíľu poľaviť. V zálohe si ponechal „vlasteneckých katolíkov“, ktorí konali funkciu nátlakového orgánu proti Vatikánu. Ale nebol to len čínsky súdruh, kto popustil uzdu. Aj Cirkev sa v duchu pokoncilových reforiem rozhodla prestať tlačiť neustále na pílu a vytiahla obligátne frázy o tolerancii, zmierení a jednote.

Už v 80. rokoch sa rozhodol Ján Pavol II., že trošku ustúpi a dovolil pravoverným katolíkom prijímať sviatosti (v prípade nedostupnosti pravoverného kňaza) aj od schizmatických vlasteneckých kňazov, ktorí nie sú zjednotení s Rímom. Ako každý kompromis tohto druhu, aj tento mal ďalekosiahle následky. Pravoverní katolíci odrazu nevedeli, prečo vlastne celý čas odmietali vlasteneckých kňazov, keď na ich spovediach, krstoch, sobášoch či poslednom pomazaní odrazu nie je v princípe nič zlé? Zároveň sa kňazi lojálni voči režimu dožadovali plného potvrdenia Cirkvou.

V roku 2007 pápež Benedikt XVI. zverejnil list, v ktorom hovoril o novom smerovaní Cirkvi v Číne. Dokonca aj kardinál Zen, dnes nešťastný zo situácie v Číne, vtedy vítal pokusy o zjednotenie. Vatikánsky štátny sekretár Tarcisio Bertone to vtedy zhrnul v optimistickej vete: „Čína sa otvára slobode a evanjeliu tak, ako je otvorená slobodnému trhu.“ Všimnime si, že pojem „sloboda“ je zmieňovaný pred „evanjeliom“, ako sa na správneho liberála patrí a otvorenosť voľnému trhu je v duchu ekonomického liberalizmu vnímaná ako základ pozitívneho vývoja aj na poli cirkevnom. Pekinská vláda, s rozpačitým nič nehovoriacim úsmevom ázijského typu, povedala, že je ochotná stále zlepšovať bilaterálne vzťahy.

Prešlo 13 rokov a situácia vo svete je veľmi odlišná. Kríza z roku 2008, pomalý rozpad Európskej únie, nová kríza na obzore. Čínsky obor v plnej sile a pri chuti expanduje do celého sveta nielen ekonomicky, ale aj fyzicky. Ekonomicky kolonizuje štáty západnej Afriky, dováža tam vlastných robotníkov a domáha sa ešte väčšieho krajca zo svetového koláča. Na pápežskom stolci sedí pápež František, viac ekológ a sociálny pracovník než teológ, a práve on povolil uzdu čínskej cirkvi úplne. V roku 2018 uzavrel dohodu s Pekingom, ktorá vlastne vzdala boj Vatikánu o kontrolu nad výberom biskupov pre Čínu. Hneď nato schválil Vatikán sedem biskupov, ktorých vymenoval Peking. Tým vlastne urobil z podzemnej cirkvi a katolíkov, ktorí odporovali režimu, dokonalých hlupákov, lebo teraz vlastne nevedia, čo bolo na vlasteneckých biskupoch zlé, keď ich Vatikán schvaľuje. Vernosť bola odmenená.

Pritom zo strany Pekingu nevidno nijaké uvoľnenie. Režim cíti svoju silu a prijal nové zákony, ktoré zakazujú krsty pred dovŕšením 18. roku, stupňuje sa ateistická propaganda a kresťania sú naďalej vnímaní ako nespoľahlivé živly. Vatikán dokonca doviedol celú kauzu ad absurdum a donútil odstúpiť niektorých biskupov verných Rímu, pretože sa nepáčili komunistickému režimu. Kardinál Zen, nadšený v roku 2007 dnes hovorí o zrade čínskych katolíkov verných Rímu. No a posmelený čínsky prezident teraz dokonca hovorí, že cirkev sa musí „sinizovať“, čiže „počínštiť“. Vzhľadom na to, že pápež je bývalý jezuita, tak by jeho konanie malo určitú kontinuálnu jezuitskú logiku; v duchu jezuitov zo 17. storočia v Číne.  

Čínsky obor sa prebudil a nič nenasvedčuje tomu, že by sa chystal opäť do postele. Skôr to vyzerá tak, že svoj reinkarnovaný „elan vital“ bude exportovať do celého sveta spolu so svojou pohanskou otrokárskou formou spoločnosti, a to k veľkej spokojnosti všetkých, čo snívajú už 200 rokov o efektívne spravovanej spoločnosti. A je jedno, ako sa volajú: liberáli, socialisti, komunisti, kapitalisti, podobne ako bolo v antike jedno či ste otrokár demokrat, otrokár oligarcha, či otrokár aristokrat, hlavne, že to funguje, a ešte hlavnejšie je, že to neefektívne a nákladné kresťanstvo už neotravuje vzduch.