Nietzscheho Zarathustra – nadčlovekom rýchlo, ľahko a zábavne

Branislav Michalka
16. septembra 2020   Kultúra

Pokiaľ sa niekto začína obzerať v mladosti po nejakej životnej filozofii a nemá v danej oblasti žiadne náboženské predsudky a filozofické skúsenosti, tak pre neho predstavuje kniha Tak povedal Zarathustra od Friedricha Nietzseho ideálny objekt záujmu. Mnoho poézie, veľa imperatívnych elitárskych zvolaní, veľa citu a estetiky a čo je hlavné: žiadne zbytočné zaťažovanie sa skutočnosťou a definovaním pojmov.

Banalita „anti-banality“ nadčlovečenstva

Pocit nudy hrá v mladosti, najmä u dnešnej mládeže, ktorá nie je nútená do nejakých veľkých pracovných výkonov, dôležitú úlohu. Únik pred šedivosťou dňa a nudou predstavuje následne hlavnú snahu mladého človeka. V literatúre sa tento únik pred nudným a hierarchizovaným stereotypom nazýva romantizmom. Život v pevnom ráde sveta s jeho nudným kolobehom, večným rodením a umieraním, v banalitách nekonečne sa opakujúcich dní, to všetko vníma romantická doba ako neznesiteľné bremeno, ležiace na mladom človeku. Tento pocit umocňuje hektické striedanie informácií, mód, vzťahov a postáv, takže už i len samotné spomalenie budí dojem nudy. Nutkavá túžba po niečom novom, niečom čo presahuje hranice všednosti, sa potom stáva alfou a omegou ľudského snaženia. Nastupujú dovolenky, exotické cestovania, nové zážitky a nové poznania.

Keďže hľadanie toho, čo presahuje hranice všednosti bytia, sa už v modernej dobe u mestského intelektuála nemôže uberať vertikálne, k Bohu, musí takýto nudou sužovaný intelektuálny romantik loviť v horizontálnych vodách stvoreného bytia. Tam však zas nenachádza pokoj a naplnenie. Ako von z tohto začarovaného kolobehu?

Rýchlokurz nadčloveka

Na pomoc mu prichádza Nietzsche s krkolomným nápadom ako dosiahnuť pocit transcendentnosti bez toho, aby musel opustiť oblasť stvoreného sveta a veriť v Boha. Poeta a filológ Nietzsche si poradil ľahko: celú vec vyriešil vynálezom nového slova – nadčlovek. Čo, alebo kto presne je „nadčlovek“, to nikdy nedefinoval. Na také veci nemal Nietzsche čas, keďže na jeho bedrách ležala, ako sa domnieval, úloha dať nový zmysel ľudskému bytiu po tzv. smrti Boha.

Podobným spôsobom sa dajú vyriešiť všetky problémy. Pokiaľ niečo nefunguje, tak sa da povedať, že riešením je „nad-niečo“. „Nad-niečo“ už nie je pôvodné „niečo“ ale „niečo“ iné. A keďže je to „nad“, tak teda aj lepšie. Nietzsche, možno nechtiac, používa termín na označenie polohy, „nad“, podobne ako ten najjednoduchší primitív. Vizuálny dojem vyššie položeného ako lepšieho, kvalitnejšieho nás privádza do myšlienkového sveta pravekej jaskyne. Navyše, opäť možno nechtiac, Nietzsche svojim postupom akceptuje evolučný spôsob uvažovania, v rámci ktorého po určitej fáze existencie nejakého druhu bytia nasleduje druh kvalitatívne odlišný.

Jeho dielo má výrazne psychologizujúci charakter a preto každý kto sa ním zaoberá, či chce alebo nechce, nakoniec skĺzne do psychologizovania. Ako samotný Nietzsche.

Duša v pasci

Nietzscheho texty sú veľkým zrkadlom evolúcie jeho duše, evolúcie, ktorá sa skončila v ústave pre choromyseľných. Môžeme sa tváriť, že za jeho poetickými skladbami sa nachádzajú nejaké neprebádané nové územia ľudského poznania, ale ak sa zbavíme romantických predsudkov, tak rýchlo zistíme, že to, čo sa nám v Nietzscheho diele predkladá sú, keďže sa jedná skôr o výraz duše, než rozumový výkon, úplne banálne stereotypy ľudskej duše hnanej siedmimi hlavnými hriechmi z kúta do kúta a hľadajúcej únikovú cestu z tejto pasce. Keďže však jedinou cestou von je viera v Boha, ktorého sebastredný romantik odmieta, tak nakoniec končí tento márny exkurz v šialenstve.

Na konci svojho vedomého života Nietzsche sám začal chápať v akej pasci romantizmu sa ocitol a snažil sa z neho uniknúť. Snažil sa v ospevovaní  „večného návratu toho istého“ potlačiť romantickú túžbu po výnimočnosti a nevšednosti, začínal chápať, že pevný rád klasicizmu v umení je lepší ako citový chaos romantizmu, snažil sa byť sileným optimistom bez Boha, ale už bolo neskoro. Blábolenie o „nadčloveku“, ktoré je len vyjadrením prirodzeného  hladu jeho duše po transcendentne a nie riešením tohto hladu, ho nemohlo zachrániť.

Biblia „nietzscheizmu“

Za Nietzscheho vrcholné dielo býva považovaná kniha Tak povedal Zarathustra, ktorá je akousi poetickou víziou Nietzscheho osobného myšlienkového a morálneho prerodu. Celá kniha je v podstate súhrnom určitej moralizujúcej filozofie, ktorá sa snaží prezentovať morálne (alebo amorálne, antimorálne či imorálne, podľa interpretácie) úvahy smerujúce ku koncepcii nadčloveka.

V knihe Nietzsche komentuje a modifikuje snáď všetky témy života človeka, jeho rodinné, spoločenské či sexuálne vzťahy, citový život, sociálne vzťahy a podobne. Metafyzikou sa príliš nezaoberal, čo je považované u jeho nasledovníkov za pozitívum. Podľa nich spočíva jedna z najväčších zásluh Nietzscheho práve v tom, že skoncoval s metafyzikou. Toto skoncovanie sa konalo podobným spôsobom ako skoncovanie s Bohom – Nietzsche proste povedal metafyzike aby nebola a ona prestala byť.

Kresťanská morálka – prameň úpadku

Kapitolu po kapitole sa s podobným nasadením a vervou vysporiadal Nietzsche so všetkými atribútmi kresťanskej morálky, ktorú považoval za zväzujúcu, ponižujúcu a nehodnú nového nadčloveka. Jeho stotožnenie pacifizmu, odporu k telesnému životu a k ženám s kresťanstvom bolo také povrchné, že aj jeden z jeho nasledovníkov, Oswald Spengler musel podotknúť, že Nietzsche chytal namiesto reality fantómy a jeho interpretácia vplyvu kresťanstva na stredovekú spoločnosť je zavádzajúca.

Už názvy kapitol dávajú tušiť ako interpretuje Nietzsche kresťanstvo: O tých, čo pohŕdajú telom, O láske k blížnemu, O cudnosti, O starých a mladých žienkach, O slobodnej smrti a pod. Tieto exkurzy do morálky majú odsúdiť tak kresťanskú morálku, ako aj to, čo považoval Nietzsche mylne za jej modifikácie, čiže moderný socializmus, pacifizmus a liberalizmus. Za nabubrelým a exaltovaným prorockým štýlom orientálneho typu sa nakoniec nutne ukáže banalita celého jeho snaženia, pretože variabilita ľudských morálnych postojov, podobne ako myslenia je obmedzená, a prísť s niečím skutočne „novým“ sa nedá. Naposledy sa to podarilo Ježišovi Kristovi, ktorý ale je, na rozdiel od Nietzscheho skutočným „nadčlovekom“, pretože je Bohom. Takže to nemôžeme počítať ako ľudský výkon. Za rámec banality ľudského výkonu sa nepodarilo dostať ani Nietzschemu.

Zmätok a návrat k pohanstvu

Kopyto, na ktoré sa snaží Nietzsche natiahnuť morálku „nadčloveka“ je to staré ošúchané pohanské kopytom, na ktorom sa rajtovalo a rajtuje od Kaina až po markíza de Sade, stále dokola. Od Zarathustru sa dozvieme také „novinky“, aké vedeli už na Sparte: že súcit je prejavom slabosti, že cudnosť nadčloveka nemôže byť založená na odmietaní sexu, že samovražda nie je hriechom a podobne. Kresťanskí mudrci sú hneď na začiatku knihy obvinení z velebenia spánku, čiže z podpory pasívnej trpnosti. Kde však nájsť pasívnu trpnosť v misijnej a kultúrnej expanzii katolíckych rádov? Podobne je to s údajným kresťanským pohŕdaním telom: katolícke náboženstvo pozdvihlo ľudské telo na chrám Ducha Svätého a to má byť známkou pohŕdania? Sú obrazy katolíka Rubensa výrazom pohŕdania telesnosťou? Je oslávené telo Pána Ježiša výrazom pohŕdania telom?

V rovine sociálnej Nietzsche správne vidí a komentuje degeneratívne trendy modernej doby ale nenavrhuje žiadne konkrétne riešenia okrem vágnych náznakov. V kapitole, kde sa Zarathustra rozpráva s dvoma kráľmi, predstaviteľmi starých režimov, či predstaviteľmi mocných ako takých, dospievajú k spoločnému odsúdeniu kresťanstva a Zarathustra je nadšený z toho, že samotní králi si hnusia luzu a vulgárnosť kupčenia. Za to všetko môže podľa Zarathustru fakt, že „Boh sa stal židom“, čím naráža na pôvod kresťanstva. Riešením zrejme malo byť vzdanie sa zvyškov kresťanskej pacifistickej morálky a obnova pohanských kráľov-bojovníkov, hodných pomenovania „kráľ“. Ako bolo povedané už vyššie: vynaliezať v tomto smere niečo nové je krajne náročné a predovšetkým nepravdepodobné. Zostáva vrátiť sa pred Krista – do pohanstva.

Nadčlovek a idea večného návratu

Nakoniec zostávajú len dva pojmy, ktoré môžu na Nietzscheho myslení zaujať: nadčlovek a idea večného návratu. O nadčloveku ako vágnom pojme sme hovorili vyššie. To čo nám o ňom hovorí Zarathustra je nasledovné:

„ Čím je opica človeku? Posmechom a bolestnou hanbou. A rovnako má byť aj človek nadčloveku: posmechom a bolestnou hanbou. Vykonali ste cestu od červa k človeku a všeličo vo vás je doposiaľ červom. Kedysi ste boli opicami a aj teraz je človek opicou – viac než ktorákoľvek opica.“

Nietzscheho priaznivci často radi tvrdili, že jeho myslenie bolo vzdialené od vulgárneho darwinizmu, avšak tento úryvok nás privádza k naivným predstavám 19. storočia, na prah sovietskej Oparinovej teórie, v ktorej evolučné štádia doslova lezú jedno z druhého. Zdá sa, že Nietzsche bol viac synom svojej doba, než sám chcel a uvedomoval si to.

„Hľa, hlásam vám nadčloveka. Nadčlovek je zmysel Zeme. Vaša vôľa nech vraví: nadčlovek nech sa stane zmyslom Zeme! Zaprisahám vás, bratia moji, zostaňte verní Zemi a neverte tým, ktorí vám hovoria o nadpozemských nádejach! … Človek je povrazom natiahnutým medzi zvieraťom a nadčlovekom, povraz nad priepasťou. …“ Vyberte si z toho čo chcete. Ale musíte mať silnú vôľu. Tá vám umožní, podobne ako v prípade smrti Boha a metafyziky proste sa rozhodnúť aby sa nadčlovek stal zmyslom Zeme a stane sa.    

Zarathustra básni o nadčloveku, hovorí čím všetkým má pohŕdať a akú morálku má nedodržiavať, stránka nasleduje za stránkou a z toho všetkého na človeka, to je tá spojnica medzi opicou a nadčlovekom, padne taká nuda, že by sa radšej skutočne už stal tým nadčlovekom, aby to nemusel čítať. Keď si však jeden z jeho divákov dovolí nevhodnú sarkastickú poznámku: „Dosť sme sa už napočúvali o povrazolezcovi, teraz ho chceme vidieť“, čo znamenalo, že by bolo dobré lepšie vysvetliť či ukázať toho „nadčloveka“, tak je Zarathustra smutný, že sú ľudia taký zlomyseľní a požadujú odrazu nejaké dôkazy.

Pri idei večného návratu sú Nietzscheho interpreti na rozpakoch či to má byť filozofické potvrdenie starovekých koncepcii Univerza ako neustále sa opakujúceho procesu, alebo to je zmierenie sa s banalitou života a rezignácia na romantický „cval veľkých koní“, ktorého sa Nietzsche dovolával, čiže výnimočného a nebezpečného života spojeného s nadčlovekom. Alebo či to je potvrdenie parmenidovských špekulácii o Bytí ako Jednom, v ktorom sa všetko zdá byť mnohým a je zároveň opakovane Jedným? Obávam sa, že to nevedel ani Nietzsche. Mohol to byť aj dopad wagnerovskej „nekonečnej“ melódie na jeho vedomie či podvedomie, čo by u Nietzscheho ako pôvodného wagnerovca neprekvapilo. Ako estétovi sa mu to proste zapáčilo, sedelo mu to medzi ostatnými slovami v jeho textoch a liečilo to jeho zúfalstvo, spôsobované progresívnou paralýzou. Tak prečo by to nepoužíval. Bol to akýsi zástupný termín pre odovzdanosť osudu – čiže fatalizmus.

Miesto Nietzscheho v európskej filozofii

Čo teda znamená nakoniec Nietzscheho Zarathustra pre európsku filozofiu? Nerád bývam krutý, ale obávam sa, že nič. Ak by Nietzsche nežil a nič nenapísal, tak by sa na dejinách európskeho myslenia zmenilo tak málo, že by sme to videli jedine pod nejakým duchovným mikroskopom.

Je až s neuveriteľné, že tento druhoradý básnik zamestnával mysle toľkých mladých mužov a žien na prelome 19. a 20. storočia. Jeho chvíľa prišla ešte koncom 20. storočia, keď v bývalom socialistickom tábore vypukla mánia obdivovať všetko čo bolo zakázané, priniesla oživenie nietzscheovského nadšenia. Vyrojilo sa množstvo nadčlovekov v kruhoch akademickej filozofie, zopár spisovateľov menšieho vzrastu sa búchalo v reštauráciách do pŕs s Nietzscheho menom na perách a niektorí vzdelanejší adepti skinheadskej subkultúry si osvojovali niektoré Nietzscheho frázy.

Keď táto vlna opadla, prepadol sa opäť ohlasovateľ nadčloveka do sladkého zabudnutia, ktoré je prerušované diplomovými prácami a ojedinelými literárnymi úvahami. Jeho miesto obsadili rôzni dekonštruktivisti, postprocesionisti a transrodoví experimentátori, ktorí zašmodrchali pojem človeka natoľko, že Nietzsche je oproti nim banálny pedant.

Pokiaľ bolo devízou jeho Zarathustru, že ohromoval a provokoval, tak v dobe, kde všetci túžia ohromovať a z provokácie sa stal základ umenia, je Zarathustra nutne stelesnením nudy. A to je pre Nietzscheho, romantika zápasiaceho s romantizmom najväčším trestom.

PDF (formát pre tlač)