Neznáme kapitoly z cirkevných dejín Balkánu (Prvá časť) -

Neznáme kapitoly z cirkevných dejín Balkánu (Prvá časť)

Lucia Laudoniu
10. októbra 2022
  Cirkev História

Dejiny sú veľkým Božím sústruhom. Reže a vŕta diery do tvrdého dreva duší, a tento proces samozrejme bolí. Na jeho konci však bude nádherný trón pre Spasiteľa. Každá jeho trieska bude rozprávať o Božích skutkoch za oponou času. Duchovným „tmelom“ jednotlivých komponentov trónu histórie bola a bude krv mučeníkov.

Románsky etnicko-geografický konglomerát ab Oriente ad Occidentem sa delí aj podľa náboženskej príslušnosti. Je majoritne západného obradu (rímskokatolícki Taliani, Španieli, Francúzi etc.), ale nemožno podceňovať ani vplyv východného byzantského kresťanstva (rumunské a moldavské pravoslávie, Biserica Română Unită cu Roma, čiže gréckokatolíci z Transylvánie, románske minority Balkánu, či italogrécke komunity s horúcou kvapkou nerománskej albánskej krvi žijúce na juhu apeninskej čižmy).

Les vydal svoje tajomstvo. Donárium z Biertanu (rum. Donariul de la Biertan) je kresťanský votívny objekt s latinským nápisom, ktorý sa našiel v lese Chinendru blízko saskej obce Biertan v transylvánskej župe Sibiu. Bronzový artefakt s Kristovým monogramom historici datovali do 4. storočia. Donárium je jedným z dôkazov christianizácie tejto lokality už za vlády (na Východe kanonizovaného) Kristovho svedka v purpure Konštantína Veľkého.

Cirkev historických rumunských zemí viedla svätú liturgiu a ďalšie ekleziálne služby v latinskom jazyku, ktorý sa postupne vulgarizoval do protorumunskej podoby. Aktívne používanie latinského jazyka v kresťanskom kontexte na území dnešného Rumunska dokladujú pamiatky materiálnej povahy (archeologické nálezy, napríklad lampady ex voto), pečate a početné epigrafické pamiatky z bývalých rímskych provincií Dácie a Skýtie, kam podľa cirkevného podania (Hippolytus Rímsky, Euzébios z Cézarey, Origenes z Alexandrie et alii) priniesol víťaznú palmu kresťanstva sám apoštol Andrej.

Predlohou biertanského donária bolo labarum svätého Konštantína Veľkého
Zdroj: Lawrence OP / flickr.com

Zmienok o existencii obyvateľstva, ktoré rozprávalo latinským jazykom a zároveň patrilo do sféry vplyvu byzantského Východu, nájdeme pred 10. storočím veľmi málo. Väčšina rumunských i zahraničných historikov a lingvistov (Gh. Şincai, A. D. Xenopol, F. J. Sulzer a mnohí ďalší) sa počnúc 18. storočím zhoduje v tom, že najstaršiu „rumunskú vetu“ si môžeme prečítať v diele byzantského básnika a historika Theofylakta Symmokatta o ťažení východnej rímskej armády proti Avarom v roku 587. Veta zapísaná gréckou alfabetou τόρνα, τόρνα, φράτρε (v prepise do latinského písma torna, torna fratre) je však čisto latinská. Cicero by jej rozumel bez problémov, hoci nad štylizáciou by sa zrejme len pousmial. V bojovom virvare však nebolo veľa miesta na krasorečnenie.

Zakladateľ českej balkanológie K. Jireček prišiel v roku 1893 s teóriou, že uvedená veta patrila medzi štandardné latinské povely, ktoré boli v byzantskej armáde na dennom poriadku, no keď Jirečka konfrontujeme s pôvodným autorom zo 6. storočia, zistíme, že tu niečo nesedí.

Theofylaktos nezabudol dodať, že neznámy vojak a muličiar touto vetou varoval spolubojovníka, lebo videl, že bremeno z chrbta mulice padá dolu a mohlo by niekomu ublížiť. Iná verzia príbehu hovorí, že na mulicu padalo vrece a vojak spontánne vykríkol, aby zachránil zviera i jeho majiteľa. „Otoč sa, bratku! – Torna, fratre!“ Byzantský historik upresňuje, že miles ignotus reagoval na nebezpečnú situáciu vo svojom rodnom jazyku, logicky preto nemohlo ísť o oficiálny povel. Ten by predsa vyriekol veliteľ.

Rovnakú vetu z úst byzantského vojaka zaznamenáva o dve storočia neskôr ďalší Byzantínec Theofanes Homologétes (po latinsky Confessor). Ako napovedá jeho prídomok, v roku 787 horlivo obhajoval úctu k ikonám, trpel za orthodoxiu a naša Cirkev ho zaradila inter sanctos.

Byzantský svätec Theofanes Vyznávač zaznamenal vetu, ktorú Rumuni považujú za najstaršiu písomnú zmienku o svojom jazyku
Zdroj: commons.wikimedia.org

Torna, torna fratre je príkladom fascinujúceho dialektu, ktorý popredný romanista I. Fischer nazýva „podunajskou latinčinou“ (Latina dunăreană). Kontext, v ktorom táto veta vstúpila do histórie, nám síce neprezrádza nič bližšie o viere latinsky hovoriacich predkov dnešných Rumunov, no predsa vytvára priestor na rôzne, aj duchovné úvahy. Všetci sme povolaní obrátiť sa a pomôcť blížnemu. Otočiť kormidlo života správnym smerom. Ad Deum vivum.

Chýba nám onen rozhodný, prudký a neohrozený postoj, ktorým byzantský vojak zachránil svojho druha pred nebezpečenstvom. Chýba nám predsavzatie obrátiť sa a ochrániť trpiacu Cirkev, ktorá je v očiach sveta len vetchou mulicou odsúdenou zlomiť si chrbát pod bremenom sekularizmu, modernizmu a zrecyklovaných heréz tváriacich sa ako výkrik poslednej módy.

Latinské tornare si Taliani osvojili vo význame „vrátiť sa späť“. Slávna neapolská canzonetta Torna a Surriento (Vráť sa do Sorrenta) je ďalšou, i keď len vzdialenou spomienkou na latinské verbum. Klasickí autori si pod slovesom tornare predstavovali krúživý pohyb na sústruhu. Z fascinácie kruhom sa zrodila teória o cyklickosti času aj Ordo virtutum svätej Hildegardy.

Nechajme rotovať kruhy storočí a zalistujme si v kronike Descriptio Moldaviae, ktorú na žiadosť berlínskych akademikov napísal v rokoch 1714 – 1716 polyhistor a sivá eminencia na dvore Petra Veľkého Dimitrie Cantemir: „Pred Florentským koncilom (Ferraro-florentský snem, ktorý v roku 1439 de iure zjednotil východné a západné kresťanstvo) Moldavci (obyvatelia historického územia Moldávie, nie súčasného štátu Moldavsko) podľa príkladu ostatných národov, ktoré odvodzovali svoj jazyk z rímskej reči, používali latinské písmená (abecedu latinku). Keďže moldavský metropolita na tejto synode prešiel do latinského tábora (v konfesionálnom zmysle, id est prijal jednotu s prestolom svätého Petra), jeho nasledovník menom Teoktist z bulharského národa, diakon Mareka Efezského (Marek Efezský, Eugenikos, bol byzantský klerik a teológ, ktorý ako jediný nepodpísal akt zjednotenia so Svätým Otcom) vykorenil z Moldávie kvas cirkvi Latinov a ukradol mládeži príležitosť čítať latinské sofizmy (učiť sa západnej scholastike). Odporučil Alexandrovi Dobrému (vládca Moldavska), aby nielenže prikázal vyhnať zo svojho kniežatstva (e principato suo) ľudí inej viery, ale aby tiež odstránil latinské písmená a zaviedol na ich miesto slovanské (cyrilské).

Demetrius Cantemirius (Dimitrie Cantemir) nám zanechal cenné informácie o dobových balkánskych reáliách
Zdroj: commons.wikimedia.org

Čo sa to stalo s autochtónnymi latinsky mysliacimi kresťanmi byzantského obradu? Prečo sa Bulhari snažili vykoreniť z ich sŕdc akýsi kvas cirkvi Latinov (ecclesiae Latinorum fermenta)?

Rumunský slavista Petre P. Panaitescu dáva kompetentnú odpoveď. Po destabilizácii Prvej bulharskej ríše byzantskou armádou sa niektorí cyrilometodskí kňazi uchýlili do exilu na sever od Dunaja. Narazili na kresťanské obyvateľstvo, ktoré však nebolo dostatočne cirkevne organizované. Staré latinské biskupstvá boli po migrácii Slovanov na Balkán už destabilizované. Miestni romanizovaní veriaci zostali bez riadnej cirkevnej správy tiež v dôsledku expanzie heretických bogomilov, ktorí si uchmatli mnoho duší.

Východní Slovania si preto vzali na plecia náročnú úlohu budovania cirkevnej administratívy pre svojich kresťanských susedov rovnakého obradu, ale odlišného jazyka, kultúry a mentality, kvôli čomu postupne dochádzalo k etnickej disharmónii. Iskriť začalo aj povestné ostrie noža – na vine však nebola ecclesia et sponsa Christi.

Kedy vybuchla sopka nenávisti, ktorú mohla uhasiť len pravá viera? Cantemir upozorňuje, že rumunsky (presnejšie, latinsky a proto-rumunsky) hovoriaci kresťania v orientálnych kaftanoch používali latinské grafémy ešte v prvých decéniách 15. storočia. Cyriliku adaptovali až neskôr, a to z politických dôvodov. Kampaň proti latinskej abecede v Moldávii totiž viedli slovanské kniežatá – duchovní vazali Konštantínopola v moslimských putách.

Cantemirova analýza interkonfesionálnej situácie podunajských balkánskych území je ako svätojánska muška v temnej jaskyni času. Je príliš malá, aby osvetlila celý priestor…

Aj takému velikánovi, akým bol Dimitrie Cantemir, sa mohlo pošmyknúť brko. Alexandru cel Bun (Dobrý) sedel na moldavskom panovníckom prestole v rokoch 1400–1432. Ratifikácie dekrétov Florentského koncilu (bula Laetentur caeli pápeža Eugena IV.) sa nedožil, a teda proti nim nemohol bojovať!

Pravoslávni Rumuni uctievajú kríže latinského typu s nápisom INRI.
Zdroj: Britchi Mirela / commons.wikimedia.org

Introdukcia cirkevnoslovanského písma do rumunských krajov v praxi predstavovala limitovanie prístupu pravoslávneho románskeho (!) obyvateľstva k latinským textom. Obmedzenie veru akcidentálne! Možnosť čítať západné teologické diela v ich latinskej pôvodine by potomkom rímskych kolonistov z Dácie otvorila oči. Zbavili by sa predsudkov voči pápežskému Rímu, ktoré sa rodili najmä v gréckej myšlienkovej peci.

Že išlo o pravoslávny etnos (ergo spoločenstvo poslušné dobovému byzantskému bohosloviu), ktorý sa od garnitúry pápežského štátu dištancoval, vidíme v snahe svätopeterského stolca presadiť unionizmus aj v týchto oblastiach. Pokiaľ by romanizované obyvateľstvo Moldávie patrilo k stúpencom rímskeho pontifika, pokusy o zavedenie pápežskej jurisdikcie by boli nielen zbytočné, ale i nepochopiteľné.

Pozrime sa na problém pragmaticky: na Balkáne 15. storočia neexistoval žiadny právny nástroj na kontrolu cirkulácie latinských kníh, ktoré boli pre väčšinu slovanských kňazov v rurálnych oblastiach nezrozumiteľné.

Čomu nerozumieme, to vyzerá nebezpečne. Čo ak zasejú v duši semeno „papolatrie“? Asi takto uvažovali Bulhari a Srbi s ich separatistickou pýchou maskovanou za princíp autokefality (pre gréčtinárov: Κηφᾶς – Kéfas, Peter, feminínum κεφᾰλή – hlava, autokefálny – sám sebe hlavou, sám sebe svätým Petrom).

Všetko latinské nespravodlivo zaváňalo „pápežským rozkolom“. Metropolita „Teoctist národa bulharského“ akoby nedokázal diferencovať medzi pápežským Západom a domácim „latinským pravoverím“ Moldavcov, pretože to bolo živým klinom medzi Konštantínopolom a rímskokatolíckou Christianitas, ktorá v latinčine videla kultúrny, nie však etnický znak.

(Pokračovanie)


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT