Nenechajme si zobrať Advent -

Nenechajme si zobrať Advent

o. Wawrzyniec Maria Waszkiewicz
1. decembra 2020
  Cirkev

Začiatky Adventu spadajú do 4. storočia, kedy sa oslavoval určitý počet adventných nedieľ. Až pápež Gregor Veľký ustálil adventný čas na 4 týždne, Advent sa začína rátať od 24. decembra, od Štedrého dňa. Advent sa tak slávi od 7. storočia.

Slovo advent je latinského pôvodu a v preklade znamená príchod. Ide o prípravné obdobie na príchod Mesiáša v podobe malého dieťaťa. Každá nedeľa v Advente má svoj špecifický liturgický význam. Prvá nedeľa nabáda k bedlivosti, druhá je v znamení pokánia, tretia sa nesie v znamení radosti. Pre Advent je typická fialová farba, v tretiu adventnú nedeľu, ktorá sa nazýva Gaudete, ju nahrádza veselšia ružová farba. Štvrtá adventná nedeľa hovorí o udalostiach bezprostredne pred narodením Ježiša.

Počas Adventu sa do 17. decembra kladie dôraz na očakávanie Druhého príchodu Krista, druhá časť Adventu sa nesie v znamení očakávaného stretnutia veriacich s Ježišom Kristom pri jasliach. Symbolom adventného obdobia je adventný veniec so štyrmi sviecami, každý týždeň sa zapaľuje jedna zo sviec.

V stredoveku mal adventný veniec 24 sviečok, 19 tenších predstavovalo všedné dni, štyri hrubšie predstavovali adventné nedele. Prvý adventný veniec vyrobil Johan Heinrich Wichern, ktorého deti sa nevedeli dočkať Vianoc. Deti vyzdobili celý veniec vetvičkami ihličnatých stromov, farebnými stuhami a potom Johan Heinrich Wichern zapálil prvú sviecu. Každý deň pridával ďalšiu sviecu, nakoniec na Vianoce celý veniec triumfálne žiaril svetlom. Zelená farba adventného venca symbolizuje nádej. Celé obdobie Adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc.

Advent vyzýva rozšíriť si horizont svojej viery. Prvé navštívenie Ježiša Krista sa udialo pri jeho narodení v Betlehemskej jaskyni. Druhé navštívenie Ježiša Krista prežívame v prítomnosti, Pán Ježiš každý deň kráča po našom boku a jeho prítomnosť je pre nás útechou. Tretia posledná návšteva Nášho Pána Ježiša Krista bude súvisieť s Parúziou, keď „Opäť príde v sláve súdiť živých i mŕtvych.” Táto návšteva sa uskutoční na konci vekov. V čase Adventu sme pozvaní rozšíriť horizont našej viery a srdca. Adventné obdobie je teda o očakávaní a trpezlivosti, toto čakanie by však malo byť aktívne a nie pasívne. Ježišovo posolstvo je jasné, máme aktívne čakať, budovať Božie kráľovstvo v sebe a okolo seba a takto sa pripravovať na stretnutie s ním.

Advent možno vnímať aj ako začiatok roka. Prvý január sa uchytil ako začiatok roka pomerne nedávno, liturgický rok svojím spôsobom nadväzuje na starodávnu tradíciu, pri ktorej sa Kristovo prvé vtelenie vníma ako východiskový bod na prehĺbenie našej prípravy na Kristov návrat. Dobre prežitý Advent nás zavedie do svetského Nového roka. Nastaviť správny smer v decembri je jednoduchšie, ako ho nastaviť neskôr v januári, kedy začne byť doba opäť značne hektická.

Dôležitosť Adventu pre náš duchovný život je teda veľká! Je preto dôležité oceniť toto požehnané liturgické obdobie – a neumožniť sfalšovanie jeho významu. Ako v roku 2017 krátko pred svojou smrťou povedal kardinál Karol Caffara, len slepí nevidia hlbokú krízu v Cirkvi. Vieme dobre o tejto kríze, ktorá sa prenáša aj do svetskej roviny, pretože Cirkev je pre svet to, čo duša pre telo. Preto sa dnes nemožno čudovať depresívnym stavom v Európe a vo svete. Svet je zahalený v temnote, v tejto temnote musí byť pre nás svetlo v Betlehemskej jaskyni, symbolizujúce Kristovo narodenie jasnejším znamením istejšej nádeje.

Pri Kristovom narodení vládla vo svete tma. Stačí sa zamyslieť nad vládou Herodesa Veľkého, nad farizejským pokrytectvom, nad rýchlo sa zhoršujúcimi zvykmi Rímskej ríše. Ľudia pred 2000 rokmi žíznili po Pravde a v tom je rozdiel medzi pohanským svetom a novopohanským svetom. Pohanstvo očakávalo na osvietenie Pravdou, novopohanstvo Pravdu odmieta. Súčasní nepriatelia Cirkvi začali organizovať rúhavé útoky na kostoly, ktoré sú desivejšie ako útoky starých pohanov. Tma, ktorá dnes opäť pokrýva svet, však môže byť opäť rozptýlená tým istým Dieťaťom a jeho rovnakou Matkou, Pannou Máriou.

zdroj: wikimedia commons

V duchovnom živote majú dve cnosti osobitné miesto, tieto cnosti sú ako koreň a koruna stromu, koreň vyživuje strom a koruna prináša plody. Koreňom je pokora a korunou je láska. Čím sú korene pokory hlbšie, tým je duchovný strom silnejší. V tajomstve Vtelenia môžeme obdivovať lásku a pokoru Pána Ježiša i lásku a pokoru Presvätej Bohorodičky i svätého Jozefa, pestúna nášho Pána Ježiša Krista.

Prečo prišlo k Vteleniu Krista? Pre lásku, lásku Boha Otca k nám. Svätý František to vyjadril nádherne v jednej zo svojich krásnych modlitieb: „Och Bože! Nech sladká a ohnivá sila tvojej lásky odnesie moje srdce a odtrhne ho od všetkého, čo je pod Nebom – aby som mohol zomrieť pre lásku k tvojej láske, tak ako si sa rozhodol Ty zomrieť pre lásku k mojej láske…”

Napokon, táto inkarnácia naplnená láskou bola začiatkom viac ako tridsaťročnej Krížovej cesty. Pán Ježiš prišiel zomrieť – čo Svätá Panna dokonale poznala. V bezpodmienečnom podrobení sa našej vlastnej vôle Božskej vôli sa dotýkame tajomstva ľudských možností. Svätý Maximilián Kolbe o tom hovoril v kontexte náboženskej poslušnosti: „Keď plne súhlasíme s Božou vôľou, stávame sa účastníkmi Božej všemohúcnosti. Mária so svojím „Staň sa vôľa Tvoja” nám umožnila spásu.“

Celý tento svätý čas žiari pokorou a láskou. Od Zvestovania, cez návštevu svätej Alžbety, až po extrémnu chudobu Betlehemskej jaskyne . A je nemožné nemyslieť na tichú a pokornú prítomnosť svätého Jozefa, ktorý je hlboko ponížený tým, že má byť hlavou Svätej rodiny – ale zároveň túto úlohu s pokorou prijíma a skutočne si plní svoje povinnosti voči Božskej osobe a najdokonalejšej ľudskej osobe – Pánovi Ježišovi.

Vystúpili sme z hustej, desivej a strašnej temnoty, ktorá obklopuje svet a ktorá prenikla do samotnej Cirkvi. Ale všimli sme si svetlo vychádzajúce z Betlehemskej jaskyne, šíriace sa s ohromnou silou po celom svete. Nahliadli sme do jaskyne a obdivovali krásu pokory a lásky, nad ktorou môžeme uvažovať vo Svätej rodine.

sv. František z Assisi
zdroj: wikimedia commons

Tradíciu vianočných betlehemov zahájil svätý František z Assisi. Chcel, aby toto fyzické znázornenie chudoby, ktorou pre nás Pán Ježiš a Jeho Matka trpeli, pomohlo všetkým veriacim roznietiť v sebe oheň Božej lásky. Nech táto láska zahreje Dieťa! Jaskyňa v Betleheme by mala nepochybne zaujímať zvláštne miesto v našich srdciach. Nebolo by však dobré, aby sa objavovala aj v našich domácnostiach? V Taliansku začiatkom adventu pracujú celé rodiny na príprave krásneho rodinného betlehemu. Čo všetko tam nie je! Mach, lístie, kamene. Figúrky – najmä tie z neapolských betlehemov… nádherné detaily, sú to skutočné umelecké diela. Všetko je pripravené, chýba iba Dieťa, ktoré je na Štedrý večer umiestnené v kolíske. Toto postupné skrášľovanie betlehemu počas štyroch týždňov robí z Adventu skutočne čas čakania a skutočne radostné očakávanie…

Presne tak. Advent – čas radostného čakania. Napriek tomu bol Advent po mnoho stáročí časom pokánia. Veriaci sa na Vianoce postili. Celá liturgia každopádne priniesla myšlienku pokánia: hlavnými „hrdinami“ tohto obdobia sú prorok Izaiáš – ktorý písal počas najväčších problémov, keď vyvolený ľud trpel – a veľký kajúcnik sv. Ján Krstiteľ. Keďže Ján „pripravil cestu“ pre Mesiáša prísnym pokáním, nie je nič zlé na tom, keď sa veriaci počas Adventu podrobujú kajúcnym praktikám. Fialová farba rúch nám tiež pripomína pokánie. Na druhej strane Cirkev už viac ako sto rokov nevyžaduje pôst počas Adventu.

V prvom rade si pripomeňme účel Adventu. Na jednej strane je to pripomienka prípravy na druhý Ježišov príchod. Svätí všetkých čias vyzvali veriacich, aby sa pripravili na druhý Pánov príchod prostredníctvom pokánia – akokoľvek radostného pre nás, ktorí veríme v perspektívu Jeho príchodu. Na druhej strane, Advent – najmä od 17. decembra, kedy liturgia začína spievať veľké antifóny (ktorých iniciály tvoria slová: ero cras, tzn. zajtra budem) – nás pripravuje na radostné slávenie Vianoc. Zatiaľ čo pôst nás pripravuje na celé sväté Trojdnie, a teda nielen na radosť zo zmŕtvychvstania, ale aj na Ježišovo umučenie, adventné čakanie je skutočne naplnené radosťou. Ale protirečia si radosť a pokánie? Najradostnejší zo svätých sv. František z Assisi, sa pripravoval na Vianoce prísnym pôstom, ktorý sa začal 2. novembra, a ktorý predpísal všetkým františkánskym bratom. Ďalej nám kajúcne praktiky umožňujú podieľať sa na tomto očakávaní. V chudobe a núdzi, ktorú Mária a Jozef pociťovali.

Musíme sa vyhnúť extrémom. Nenechajme sa oklamať fialovou farbou a odevom z ťavej srsti Jána Krstiteľa. Máme byť skutočne šťastní. Zároveň by nás však nemalo klamať konzumné prostredie adventných veľtrhov a stále miernejšia adventná kajúcna disciplína. Čas Adventu má byť požehnaný. Má to byť doba obrátenia a obrátenie v Písme vždy kráča ruka v ruke s pokáním.

PODPORTE NÁS! Pomôže nám každé EURO! Spoločnými silami prebuďme svedomie Slovenska, bojujme za Vieru a hodnoty kresťanskej civilizácie. Bez Vás Christianitas.sk nezvládneme financovať. Ďakujeme!

Bankové spojenie: SK7765000000000020594299

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024