Nenechajme si diktovať v Cirkvi cudzie predstavy. „Pápežka“ Anna?
Branislav Krasnovský
18. júla 2020
Spoločnosť
LGBT, Migračná kríza
Všetci to poznáme. Do Európy už od roku 2015 v obrovských množstvách prichádzali celé vlny imigrantov z krajín severnej Afriky či Blízkeho východu, ktorých krajiny rozvrátili Američania. Imigranti oceňujú výhody európskej ekonomiky a takisto bohaté sociálne dávky. S príchodom imigrantov však vznikol menší problém, pretože určitá časť neprispôsobivých imigrantov takmer okamžite začala európskej majoritnej spoločnosti predkladať vlastné kultúrne a náboženské požiadavky a predstavy a požadovala ich plnenie. V týchto aktivitách ich často podporovali a podporujú aj európski liberáli.
Niektorým imigrantom zo severnej Afriky a Blízkeho východu sa však evidentne nepáči, ako to v Európe funguje. Európska spoločnosť sa odmieta riadiť moslimským právom, ženy a Európania sa nesprávajú tak, ako to vyžaduje Korán. Niektorých neprispôsobivých imigrantov urážajú vyzývavé kresťanské náboženské symboly na verejnosti alebo dokonca v kresťanských chrámoch a školách.
V európskych obchodoch sa urážlivo predáva bravčové mäso, alkohol a cigarety, Európania odmietajú bez výhrad tolerovať cudzie kultúrne a náboženské vzorce, preto sú často označovaní za rasistov a od vzniku BLM sa kadencia označovania pôvodných obyvateľov Európy hanlivým pojmom „rasista” ešte viac zvýšila. Čoraz viac pribúdajú útoky na príslušníkov majoritného domáceho obyvateľstva, vrátane žien, množstvo útokov sa uskutoční s použitím zbrane.
Väčšina moslimských imigrantov je určite slušná a dokáže sa adaptovať, ale neprispôsobiví jedinci z radov imigrantov vrhajú svojimi skutkami na celú komunitu imigrantov veľmi negatívne svetlo. Mňa osobne učili, že do repertoáru slušného správania patrí, že ak zavítam do cudzieho kultúrneho prostredia, bolo by vhodné dodržiavať viaceré miestne normy a zvyklosti.
A teraz z druhého súdka. Všetci to poznáme. V Cirkvi sa čoraz častejšie ozývajú hlasy, ktoré požadujú, aby katolícka Cirkev prehodnotila svoj postoj k homosexualite. Argumentuje sa tým, že aj homosexuáli sú ľudia a necitliví prístup k homosexuálom zo strany jednotlivých cirkví si vyberá na duševnom zdraví homosexuálov krutú daň.
Mnohé cirkvi a náboženské organizácie podľa gay aktivistov homosexualitu démonizujú, tabuizujú a demagogizujú, pričom sa veriaci nedokážu vyrovnať so zažitými stereotypmi a predsudkami voči homosexuálom. Podľa gay aktivistov je na Slovensku „spoločenská akceptácia LGBT ľudí stále jedna z najnižších v krajinách EÚ, takže množstvo homosexuálov dáva prednosť emigrácii do tolerantnejších krajín”.
Katechizmus katolíckej Cirkvi vo svojom paragrafe 2357 hovorí jasne: „homosexualita označuje vzťahy medzi osobami mužského alebo ženského pohlavia, ktoré pociťujú výlučnú alebo prevládajúcu pohlavnú príťažlivosť voči osobám toho istého pohlavia”. V priebehu stáročí a v rozličných kultúrach nadobúda veľmi odlišné podoby. Jej psychický vznik ostáva z veľkej časti nevysvetlený. Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, „že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené a podľa paragrafu 2333 sú proti prirodzenému zákonu“. Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života, nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa a v nijakom prípade ich nemožno schvaľovať.
To však neznamená, že by katolícka Cirkev homosexuálov pranierovala alebo odsudzovala. Katolícke linky pomoci pre homosexuálov /Valentín, alebo Rieka/ vnímajú homosexualitu ako zranenie. Ide o „stav nedokončeného rozvoja osobnosti po emocionálnej stránke a stav nenaplnenej potreby lásky vo vzťahu s osobou rovnakého pohlavia. A toto zranenie je možné i potrebné uzdraviť.” Homosexuáli sú predurčení žiť v čistote a ľudia môžu homosexualite čeliť celoživotným celibátom, pričom ostatní kresťania by sa mali snažiť homosexuálom v ich ťažkom zápase pomáhať.
V liste Homosexualis Problema z roku 1986, ktorý schválil pápež Ján Pavol II. sa píše, „že náklonnosť homosexuálnych osôb nie je sama o sebe hriechom, ale obsahuje v sebe silnú tendenciu k správaniu, ktoré je z morálneho hľadiska vnútorne zlé a preto samotnú náklonnosť treba považovať za objektívne nezriadenú”.
Ohľadne homosexuálov zaujali podobný postoj aj pravoslávna či gréckokatolícka Cirkev. Takisto traja evanjelickí biskupi Ivan Eľko, biskup Západného dištriktu Ján Hroboň a biskup Východného dištriktu Peter Mihoč zaujali odmietavé stanovisko k tvrdeniam o homosexualite, ktoré prezentovala prednedávnom evanjelická farárka Anna Polcková.
Podľa slov evanjelických biskupov má „sestra Anna Polcková ako farárka evanjelickej cirkvi problém vtesnať sa do rámca cirkevného učenia a názorov, ak vnútorne cíti rozpor s učením cirkvi a vieroučne sa v spomínaných otázkach posunula mimo cirkevného učenia, ak cíti potrebu súčasnú prax cirkvi neustále komentovať a kritizovať smerom na verejnosť, jej poctivou možnosťou stále zostáva urobiť vážne, zodpovedné rozhodnutie voči sebe, vlastnému ordinačnému sľubu i vlastnej cirkvi a zvážiť svoje ďalšie pôsobenie v duchovnej službe.“ Polcková zatiaľ na výzvu evanjelických biskupov nereagovala.
Biskupom sa nepáčili ani Polckovej vyjadrenia o návrate Krista na svet, kde Anna Polcková doslovne uviedla: „Kristus by mohol prísť ako gay, ako rómska žena. Alebo by mohol prísť ako dieťa, ktoré je nechcené. Neviem, ale určite by stál o to, aby sme sa o neho zaujímali,“ odpovedala Polcková. Evanjelickí biskupi takéto tvrdenia považujú za neprijateľné a od Polckovej výrokov sa dištancujú, pretože Polckovej výroky už hraničia s rúhaním.
Pre podporu LGBTI ľudí v evanjelickej cirkvi skončil aj kaplán Jakub Pavlús, ktorý pôsobil v Turanoch pri Martine, dnes pôsobí v českom Šumperku ak pastor farnosti Českobratskej cirkvi evanjelickej a evanjelický teológ Ondrej Prostredník, ktorému odňali právo učiť teológiu na Evanjelickej bohosloveckej fakulty, pretože „sa zúčastnil Dúhového pochodu a zneužíval postavenie docenta Evanjelickej bohosloveckej fakulty a akademickú slobodu vedeckého bádania na bezprecedentné ovplyvňovanie mladých veriacich a študentov teológie, tým plazivo implantoval názory, ktoré sú v rozpore so stanoviskom Evanjelickej cirkvi na Slovensku”.
Na záver budem hovoriť už len v intenciách katolíckej Cirkvi. Žijeme v demokratickej spoločnosti. Katolícka Cirkev zaujala k homosexualite postoje, ktoré sú nadčasové a ktoré určil Boh. Preto nemôžem nikdy podporovať progresivistické postoje k homosexualite, transgender ideológii či k adopcii detí homosexuálnymi pármi. Najmä keď sa prezentujú vyzývavým, perverzným spôsobom v podobe Dúhových pochodov. Takisto odmietam, aby sa homosexualita politikmi využívala ako zdroj ideologického nátlaku a politického lobizmu. Presne podľa učenia katolíckej Cirkvi homosexuálov neodsudzujem, považujem ich za zranených a prajem im veľa úspechov v ťažkom zápase, ktorý musia celý život zvádzať a som v prípade potreby ochotný im pomáhať.
Ale jednej veci nerozumiem. Podobne ako imigranti, ktorým sa nepáči, ako to funguje v Európskej únii, kde sa neplnia ich predstavy, môžu slobodne odísť do bohatej Saudskej Arábie, kde môžu žiť v súlade s Koránom, prečo nevystúpia homosexuálni katolíci, z katolíckej Cirkvi, ktorá ich /podľa ich vlastných slov/ svojím netolerantným spôsobom depce, démonizuje, tabuizuje, demagogizuje zažitými stereotypmi a predsudkami, takže si vyberá na ich duševnom zdraví krutú daň? Prečo sa nestanú členmi iných denominácií, ktoré majú k homosexuálom, lesbám, transgender ideológii či adopcii detí homosexuálnymi pármi diametrálne odlišný prístup ako dnes katolícka Cirkev.
Alebo ešte lepšie, prečo si nevytvoria vlastnú cirkev s celou hierarchiou, dogmatikou, učením o láske a tolerantnosti, úzko prerastenej s enviromentálnymi praktikami? Je totiž podstatne jednoduchšie a rýchlejšie založiť si vlastnú cirkev, ako čakať dovtedy, kým katolícka Cirkev homosexuálnu agendu prijme.
A osobne si myslím, že pápežka Anna, to znie hrdo a odvážne.
