Nemierne túžby: Smrteľný hriech žiadostivosti
Anthony S. Layne
2. mája 2019
Cirkev
Žiadostivosť – je to ešte hriech? Britský novinár, satirik a katolícky konvertita Malcolm Muggeridge sa raz sťažoval na Západ, že “Kríž nahradil orgazmom, ktorý sa preň stal ohniskom túžby a obrazom naplnenia.“ Dokonca aj vzdelaní katolíci majú tendenciu myslieť si, že žiadostivosť je len synonymom pre sexuálnu túžbu. Podstata siedmich smrteľných hriechov však spočíva v tom, že dobré alebo morálne neutrálne túžby a emócie sa zvrhnú a zvádzajú na hriech. Sexuálne škandály, ktoré sužujú katolícku Cirkev v posledných rokoch, sú toho viac než jasným dôkazom.
Žiadostivosť a ustavičný pocit nedostatku
Žiadostivosť v tradičnom katolíckom zmysle nie je sexuálnou túžbou ako takou. Podľa starej Katolíckej encyklopedie je to “nezriadená túžba po telesnom pôžitku či holdovanie zmyslovým rozkošiam zakúšaným v pohlavných orgánoch“. Čo znamená nezriadená? V istom zmysle to znamená “nadmerná”, ale taktiež “nevhodná” či “zameraná nesprávnym smerom”. Hriechom nie je samotná túžba. Nevhodný môže byť objekt túžby, alebo neprimeraná môže byť intenzita, ktorou zažívame túžbu.
Podobne ako pri obžerstve, nie všetko, po čom túžime, nám naozaj chýba; nie všetko, čo nám chýba, je potrebné pre život, bezpečnosť, blahobyt, úspech, atď. Ale závislá osoba vidí nedostatok aj uprostred hojnosti a túto ilúziu nedostatku premieňa na falošné potreby. Žiadostivosť, pocit ustavičného nedostatku sexu sa prejavuje tak, že osoba vníma sexuálne potešenie ako niečo nevyhnutné, ba dokonca životne dôležité. Niektoré patológie vyžadujú, aby nedostatok bol naplnený konkrétnymi, rituálnymi spôsobmi, zatiaľ čo iní v snahe o uspokojenie nie sú prieberčiví.
Hlavný rozdiel medzi túžbami po jedle a po sexe spočíva v tom, že zatiaľ čo človek potrebuje pravidelne jesť, aby prežil, keď nebude mať sex, nezomrie. Ani metaforicky. Niektorí ľudia bez sexu dokonca rozkvitajú. Na rozdiel od zvierat, sa ľudia môžu rozhodnúť nielen o tom, že kde, kedy a s kým budú mať sex, ale aj o tom, či vôbec budú mať sex a tiež môžu uvažovať o tom, prečo by mali alebo nemali mať sex. Ostatné zvieratá odmietajú nevhodných druhov; iba ľudia si vedia odôvodniť, prečo spia s partnerom, ktorého by ani za svet nechceli za rodiča ich dieťaťa.
Dvojička teloi sexu
Samozrejme, že niektorí ľudia sa musia mať sex, aby ľudský druh nevymrel. Taktiež nie každý dokáže s úspechom sublimovať svoje impulzy do zdravých, konštruktívnych a nesexuálnych aktivít. Čo je však horšie, niektoré patológie obmedzujú našu schopnosť racionálne uvažovať a rozhodovať sa a svoj rozmnožovací impulz nasmerujú na deštruktívne a antisociálne správanie. Ide však o to, že vo všeobecnosti sa nielenže môžeme rozhodnúť, že nebudeme konať na základe týchto impulzov, keď sa naskytne príležitosť, ale že to robíme oveľa častejšie, než si to uvedomujeme.
Keď hovoríme, že ako jednotlivci nepotrebujeme sex, aby sme prežili, neznamená to, že sex nemá vlastný telos, čiže účel, rovnako ako jedlo. Naopak, sex má dva účely: spájanie do páru a plodenie. Prokreatívna funkcia logicky predchádza jednotiacej funkcii, čo však neznižuje dôležitosť tejto unitívnej funkcie. Unitívna funkcia podporuje vytváranie stabilných rodinných sietí, v ktorých môžu rodičia vychovávať svojich potomkov. A opačne, hlavným cieľom žiadostivosti je iba uspokojenie vlastných túžob.
Ak by sme plodili a chovali deti nejakým iným spôsobom, nemali by sme vyvinuté orgány schopné kopulácie. (Robin Williams kedysi povedal: „Keby ste boli améba, rozdelili by ste sa na dve časti a povedali si:„ Stálo to za to? Kto vie?'”) Vezmite skaláre: Samica kladie vajíčka na rovný povrch a samec nad nimi ejakuluje. Nedochádza k nijakému páreniu, hoci majú pohlavné orgány podobné našim. To, že orgány môžeme použiť na iné účely, je irelevantné pre správne používanie, teloi, pohlavia: Abusus non usum tollit (“zneužitie neruší jej [správne] použitie”).
Ako som povedal aj o jedení, niet dôvodu, prečo by pohlavný styk mal byť nepríjemnou ťarchou. Áno, sex môže byť nesmierne potešujúci; v najlepšom prípade sa skúsenosť môže priblížiť k transcendencii. Ale potešenie nie je samo osebe tým pravým cieľom. Keďže spôsob, ako spojiť mužské a ženské gamety, je neefektívny – ak má Darwin pravdu, táto neefektívnosť je skôr dôležitou črtou než chybou – potešenie zo sexu podnecuje k častému pohlavnému styku s cieľom zvýšiť šance na úspešné oplodnenie a otehotnenie. Početné potomstvo zvyšuje genetický prenos na budúce generácie. Potešenie slúži a posilňuje obidva účely sexu.
Masturbácia – nástroje a oprávnenie
To, čo kruhy pro-life nazývajú „antikoncepčnou mentalitou“, nie je v žiadnom prípade niečo nové alebo typické pre modernú západnú kultúru. Ľudia sa snažia oddeliť potešenie zo sexu od plodenia a párového spájania doslova tisícročia. Ak budete vo Viedni, môžete navštíviť Museum of Contraception and Abortion; podobná zbierka je v Clevelande v Case Western Reserve University’s Dittrick Medical History Center. Na oboch miestach nájdete dôkazy o tom, že na túžbe predchádzať/ukončiť tehotenstvo nie je naozaj nič “progresívne”.
Z psychologického hľadiska oddelenie sexuálneho potešenia od teloi párového spájania a reprodukcie začína masturbáciou. Ak na masturbácii je niečo “dobré”, tak je to negatívna cnosť, že pri tom nedochádza k zneužitiu inej osoby pre vlastné uspokojenie. Rovnako ako je tomu pri obezite, aj v tomto prípade človek vlastne zneužíva sám seba, hoci nie je o nič menej hodný úcty a lásky než ostatní, hoci je osobou, ktorú Boh nemiluje o nič menej než druhých. Masturbácia je však archetypom žiadostivosti tak, že každé ďalšie vyjadrenie hriechu používa iných ľudí ako nástroje masturbácie.
Ale nie každý čin žiadostivosti je zameraný iba na potešenie. Moc, dominancia, poníženie, bolesť, narcistické sebapotvrdzovanie útecha, úľava od osamelosti, prázdnoty alebo nudy – mnoho túžob, od patetických k patologickým, vyhľadáva nedovolené naplnenie prostredníctvom sexuálneho kontaktu. Niekedy ľudia odôvodňujú akt ako lásku alebo milosrdenstvo, hoci zmierňovanie psychickej bolesti inej osoby prostredníctvom sexu je vždycky zneužitím daru. Častejšie však žiadostivosť degraduje človeka, aj keď je konsenzuálna. V našej kultúre je najväčší potenciál zneužitia v tom, keď sa sexuálny kontakt považuje nielen za právo, ale aj za nárok.
Tu sa zastavím, aby som objasnil možné nedorozumenie: Keď svätý Pavol hovorí Korinťanom, že manželské páry by sa nemali zbavovať sexuálnej intimity, dodáva:„ Žena nemá moc nad svojím telom, ale muž; podobne ani muž nemá moc nad svojím telom, ale žena.“ (1 Kor 7: 3-5;). Apoštol tu Korinťanom pripomína, že keďže už nepatria len sebe, nemôžu už brať do úvahy len svoje vlastné záujmy. Nehovorí však, že na manželský sex existuje nárok.
Sex ≠ Láska
Jeden môj priateľ s homosexuálnym sklonom, mi raz povedal: “Keby som nemohol mať lásku, tak by som zomrel.“ Sexuálny kontakt ako taký však nie je láska ani náklonnosť. Dokonca aj konsenzuálny styk môže byť prejavom opovrhnutia voči druhému, alebo pohŕdania seba samého; existuje celý rad „trikov“, obsahujúcich nejaký variant konsenzuálneho (samo) poníženia a (samo) degradácie. Redukovanie druhého človeka na nástroj masturbácie obsiahnutý v „kultúre užívania“, je samo o sebe vyjadrením opovrhnutia druhým.
Samozrejme, že nie všetky sexuálne vzťahy mimo manželstva postrádajú náklonnosť a záujem o druhého, čo kresťania majú na mysli pod výrazom agápē, „láska“, a nie všetky manželstvá toto agápē vyjadrujú. Ale žiadostivosť sa nezaujíma o agápē, dokonca ani o érōs. Nechce sa zaväzovať, neberie ohľad na vhodnosť vzťahu a nezáleží mu na dobre druhej osoby. Žiadostivosť úplne zaujatá sebou samým nedbá ani za mak o potomstvo či o rodinu (okrem prípadov, kde v niektorých kultúrnych kontextoch tehotenstvo “dokazuje” mužnosť) a môže dokonca považovať také veci za bremeno alebo prekážku.
Občas hovoríme „srdcu človek nerozkáže”, čím máme na mysli, že túžbu, ktorá nie je zakorenená v rozume, nemožno odohnať. Ale to neznamená, že musíme konať podľa týchto túžob. Slobodná vôľa môže povedať áno a môže povedať nie; ako Chesterton povedal: “Sebazaprenie je testom sebaovládania [autonómie]. Človek, ktorý nevie povedať nie svojim túžbam, je ich otrokom. Toto je skutočná sloboda, ktorú nám ponúka viera v Krista, a ktorú prináša hriešnikom a vydedencom (Mt 9:10-13; Mk 2:15-17; Lk 5:29-32).
Záver
Boh nám dal dar manželskej lásky, aby sme spolu s Ním mali účasť na Jeho stvoriteľskom čine. Keďže je darom, preukážeme našu vďačnosť Darcovi tým, že s darom budeme zaobchádzať s rešpektom a ohľaduplnosťou, a že sex budeme používať v súlade s Božím plánom, a nie ako obyčajný nástroj potešenia či moci. Prejavom nedostatku tohto rešpektu nie je len antikoncepcia a potraty, ale aj sexuálne napadnutia a obťažovanie, sexuálne otroctvo, riskantné a ponižujúce sexuálne praktiky, pornografia, nevera a iné spôsoby. Mnoho zla je výsledkom zneužívania dobrých vecí.
Áno, žiadostivosť je stále ťažkým hriechom, napriek márnej snahe moderného sveta vykresľovať ju ako cnosť. Keď sa v homíliách prestali spomínať hriechy tela, nestali sme sa menej náchylní ich páchať, ale skôr nás to pobádalo, aby sme boli náchylnejší podliehať lákadlám, ktoré nám ponúka svet. Paradoxne, škandály sú príležitosťou vrátiť sa k tradičnému učeniu Cirkvi o hriechu žiadostivosti a vrátiť ho naspäť, spolu s ostatnými smrteľnými hriechmi, na kazateľnicu. Lebo ak nám nie je jasná realita hriechu, ako môžeme mať a pochopiť radosť z našej spásy?
Zdroj: www.catholicstand.com/immoderate-desires-2-lust/
Uverejnené so súhlasom autora.
