Národné obrodenie a Cirkev II.

Redakcia
31. augusta 2019
  Politika

Anton Bernolák a bernolákovci

Dr. Imrich Kotvan

Významný ohlas výročia povestného diela Antona Bernoláka, ktoré vyšlo v Bratislave roku 1787 po latinsky ako Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum, to jest Rozprava filologicko-kritická o slovenských písmenách, žiada aspoň stručne aj verejne upozorniť širšiu pospolitosť na tento dôležitý a účinný čin a jeho následky v našom duchovnom živote a v slovensko-národných úsiliach a snahách.

Bernolákova Dissertatia spôsobila úplný prevrat vo vývine slovenskej reči a súčasne spôsobila aj želateľný národný rozmach v myšlienkovom dianí slovenského uvedomovacieho procesu a rovnako aj uskorila vznik Slovenského učeného tovarišstva roku 1792, ktoré združilo všetkých zápalistých Slovákov, oduševnených pre slovenské kultúrne, sociálne a hospodárske hodnoty a pre politicko-národné osudy Slovenska. V I. a II. ročníku Novej práce priniesli sme niekoľko úvah o našich reprezentantoch Bernolákovho hnutia pri príležitosti ich rozličných jubileí; v III. ročníku našej revue chceme v súvislosti a na pamäť 160. výročia Bernolákovej Dissertatie pripomenúť autora tejto práce a postupne potom i ďalšie vedúce osobnosti Slovenského učeného tovarišstva, keďže v Dissertatii takmer všetky mali rečový aj ideový základ.

Anton Bernolák (1762—1813)

Slovenské národné povedomie zamestnávalo už v dávnej minulosti v mysliach i v činoch mnohé naše príkladné generácie s častými vynikajúcimi jednotlivcami, zapálenými pre Slovákov a Slovensko. Pripomeňme si tu okrem iných skorších skromných prejavov aspoň len politickú, národnú a kultúrnu Apológiu Slovákov z roku 1728 od dubnického autora Jána Baltazára Magina, ktorá bola naisto (nielen významnou, ale aj účinnou prácou Slovenského umu a ducha. A keď sa aj v osvietenom XVIII. storočí neskoršie sám Jozef Ignác Bajza hrdo osvedčil, že on „prwný ke knihám Slowáckim led lámal”, predsa to bol s jazykovej stránky povedomia Anton Bernolák, tvorca a uzákoniteľ slovenského spisovného jazyka, zakladateľ Slovenského učeného tovarišstva, predstaviteľ svojej vlastnej literárnej školy a spolu s inými bernolákovcami, hlavne a predovšetkým s Jurajom Fándlym, neúnavný a horlivý kriesiteľ slovenského národného povedomia, ktorý jasne, mocne a výrazne vyhlásil: „Slováci, píšte po slovensky, tu máte slovo moje o reči vašej !” Takto verne a verejne túto odvážnu Bernolákovu jazykovú tézu oznamuje dnes už aj jeho pomník od akademického sochára Jána Koniarka v Trnave, v bývalom sídle Slovenského učeného tovarišstva.


Anton Bernolák, podľa rodiska oravskej Slanice, Slanický, narodil sa 3. októbra 1762 a pochádzal zo zemianskeho rodu s patričnými výsadami a výhodami, ktorý poslúžil národu a Cirkvi úctyhodným počtom duchovných a inteligenciou rozmanitého charakteru, či to bol už advokát, major, kapitán alebo direktor. No, aby sa nespreneveril tradícii v rode, Anton Bernolák vyvolil si pre i svoju životnú púť povolanie kňazské, pravdepodobne preto, aby mohol takto ľahšie vykonať svoje veľké a mimoriadne poslanie vo vývine slovenskej reči, a takto aj v kultúrnom živote Slovákov.


Anton Bernolák, študoval na gymnáziu v Ružomberku, v Ostrihome, ale najviac naň jazykové potom naisto vplývala Trnava, kde sa učil na Štefaneu a, pravda, i Bratislava, kde bol prvšie na Emerikáne. Okrem svojich teologických štúdií a povinností všíma si dva roky vo Viedni horlivo mimo orientálnych jazykov pochopiteľne všetok rečový materiál, aby potom po troch rokov bratislavských štúdií ako dvadsaťpäťročný absolvent teológie roku 1787 milo prekvapil literárnu verejnosť svojou po latinsky napísanou prácou Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum, to jest Rozpravou filologicko-kritickou o slovenských písmenách, ku ktorej pripojil Orthographiu, pravopisné pravidlá pre národné školy pod názvom Linguae Slavonicae per regnum Hungariae usitatae compendiosa simul et facilis Orthographia.

Anton Bernolák v úvode svojej Dissertatie zrejme poukazuje na seba, keď vyjadruje „naozaj chvályhodnú túžbu, aby sa našiel aspoň jeden človek zpomedzi toľkých vo všetkých náukách veľmi zbehlých ľudí, ktorý by odložil na čas príliš vážne vedecké starosti a venoval pozornosť i vedecké snahy vypestovaniu slovanského pravopisu a výslovnosti, a očisteniu od chýb, ktoré sa dostaly do nášho jazyka z výslovnosti a pravopisu českého.’ Toto Bernolákovo dielo znamenalo viditeľný a zjavný medzník v duchovnom živote slovenskom. A nech už Anton Bernolák v tejto svojej jazykovej práci zavádza západoslovenské nárečie ako vzor spisovného slovenského jazyka, či odstraňuje písmeno y, nech už rieši počiatočné v alebo koncové j, či odporúča písať foneticky „píš, ako čuješ”, alebo keď si všíma aj cudzie slová, ako výstižne v kritických vydaniach Dissertatie i Orthographie vo spisoch Slovenskej učenej spoločnosti pripomína Dr. Ján Stanislav, bol to od Antona Bernoláka „čin, ktorý dal Slovensku nový smer kultúrnej, sociálnej a politickej práce, značí nový impulz k rozpätiu slovenského života a donáša písanému slovu nové funkcie so širokým rozmachom .smerom k celej spoločnosti slovenskej”.


Aj keď z istých príčin Anton Bernolák svoju Dissertatiu uverejnil anonymne, nezostal len na polceste, ale roku 1790 vydáva už verejne pod svojím menom po latinsky napísanú Slovenskú gramatiku — Grammatika slavica, ktorou učí v piatich kapitolách správne čítať, pekne po slovensky vyslovovať, riadne skloňovať a časovať; tam si všíma aj stavbu vety, samohlásky a okrem iných gramatických námetov ku knihe pripojuje aj niekoľko strán porekadiel. Táto Slovenská gramatika po smrti Antona Bernoláka vyšla i v nemčine ako Schlowakische Grammatik vo dvoch vydaniach, a to v rokoch 1817 a 1848.
Roku 1791 vychádza v Trnave Bernolákovo latinské kmeňoslovie pod názvom Etymológia vocum slavicarum, čiže Náuka o pôvode slovenských slov, ktorého titul už stručne označuje obsah celého diela. O Wážnosti a Úctivosti Stawu Kňazského príhodná Kázeň vyšla tlačou roku 1794 v I. zväzku Fándlyho Kázní. Je pochopiteľné, že Bernoláka zaujala i mládež, pre ktorú roku 1796 vydal u Václava Jelinká v Trnave Katechizmus z Otázkami a Odpoweďami.


Celkom osobitnú pozornosť si zasluhuje 5302 stranový, 6 sväzkový, päťrečový veľký Bernolákov slovník Slowár slowenskí česko-latinsko-ňemecko-uherskí, ktorý vyšiel v rokoch 1825—1827 v Budíne až po smrti Bernolákovej, a to prvý zväzok nákladom kardinála Alexandra Rudnayho a ďalšie zväzky nákladom ostrihomského kanonika Juraja Palkoviča, „istého literatúry slovenskej milovníka”. Bernolákova dvadsaťročná úmorná práca na tomto slovníku a sedmoronásobné jeho prepísanie nevyšli nijako nazmar, ale dôkladne hneď splnili svoje poslanie, lebo sám Juraj Palkovič mohol ho už použiť pri preklade Písma svätého do slovenčiny, a veľký náš posvätený básnik Ján H o l l ý vplyvom Bernolákovho Slowára reprezentuje básnickú školu Bernolákovu najmä svojím Svätoplukom, Cyrilometodiadou, Slávom, a iba tak mohol zvolať majestátne: Ešte Slováci žijú, a budú žiť so slávou!

Zdroj: wikipedia.com


Keď už boly Bernolákove práce povychádzali tlačou, pravda, okrem Slowára, otvára sa mu nové veľké blahodarné pole účinkovania, lebo roku 1791 povolali ho do Trnavy za tajomníka arcibiskupského vikariátu, kde potom už roku 1792 zakladá spolu s Jurajom Fándlym a inými význačnými súčasníkmi aj organizuje Slovenské učené tovarišstva alebo Tovarišstvo literného umenia na vydávanie a tlačenie slovenských kníh. No popud založiť toto učené Tovarišstvo vyšiel už skoršie, a to z generálneho seminára v Bratislave, ešte za vlády Jozefa II., keď Anton Bemolák rozposlal „Oznámenie”, v ktorom uvádza, ako svedčí Juraj Fándly v Pilnom domagšom a poľnom Hospodári, že „svätú a spasiteľnú myšlienku mali pred tromi rokmi v prešporskom zámku nášho literného umenia milovníci a ochrancovia, ktorí s vytlačeným oznámením po krajine rozoslaným oznámili, že chcú vystavať na častejšie tlačenie njašich slovenských i duchovných i svetských ‘kníh nové Liternú učené tovarišstvo.”


A ešte roku 1792 a potom neskoršie a často v edícii Tovarišstva vychádzajú v Trnave v povestnej tlačiarni u Václava J e l i n k a alebo aj u Jána Michala Landerera v Bratislave, bernolákovčinou písané slávne diela Juraja Fándlyho, Andreja Mésaroša, Vojtecha Gazdu, Antona B e n č i č a, Františka Xavéra H á b e- la, Michala K1 i m k u, Vojtecha Š i m k u a okrem iných napokon i velebná poézia rodeného básnika Jána Hollého. Vlastným nákladom svoje diela vydával aj člen Tovarišstva Jozef Ignác B a j z a, proti ktorému Anton Bernolák vystúpil polemickou brožúrou roku 1790: „Toto Maličké Písmo má sa Pánowi Anti-Fándlymu do Geho wlastních Ruk odewzdať a odsúdil jeho jazykové novoty aj roku 1794 spiskom Ň e čo o Epigrammatéch, anebožto Málorádkoch Jozefa Ignáca Bajzi, Dolňodubowského Pána Farára, oprawdiwím Slowákom k Uwažowáňú predložené a potom aj druhou polemickou prácou v tejto otázke, a to dielkom Ešče Ňečo o Epigrammatéch . . .“


Anton Bernolák a jeho hnutie získavalo si súčasne i mnohých mecénov, priaznivcov a podporovateľov, či to už bol okrem iných spomínaný kanonik Juraj P a l k o v i č, alebo aj sám kardinál Alexander R u d n a y, ktorý sa za činy Antona Bernoláka a pochopiteľne tak aj za jeho reč natoľko oduševnil, že sa mu pripisuje na ten čas výrok neobyčajnej pochvaly a vysokého uznania, keď smelo a otvorene vyhlásil: ,,Som Slovák, a keď budem i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem!”


Ján Hollý v Chválospeve na Antona Bernoláka charakterizuje výsledky Bernolákovej snahy a práce za slovenskú reč takto:


Tak teda už slawní, do gakého sa ňikdo odewzdať
Až posawáď nesmel, dokoná Bog. Češku premáha
Sám Wíťaz, tlačenú s prítomnég Záhubi Matku
Widre a na wlastní za Panowňicu Prestol osádlí.
Gak to wiďá Sinowé, pred tím čo bočíwali od ňég,
Cudzé Gármo zhod’á, a ke swég sa Roďičce nawráťá . . .

Tak sa na swém, trúchlá dosawáď až, Matka Slowenka
Srdci teší, lepšého že už ráz dočkala Ščasťá.
Hňeď Silu dostáwá, dostáwá Čerstwotu Ǔdow.
Zas gég dáwňegšá naspátki sa Krása nawrátí,
A spaňilími celé pozalíčí Rúžami Ústa
Zas Pľesi, zas hlučné Radowánki a Pesňe sa ozwú.


Bernolákove rečové snahy a jazykové práce rozniesli sa čoskoro- pomocou filiálok Slovenského učeného tovarišstva po celom Slovensku, a to do okolia Trnavy, Nitry, Banskej Bystrice, Trenčianskeho Rovného, do Solivaru pri Prešove, do Jágra, ba i medzi našich Slovákov do neďalekej Viedne. Tu treba medziiným obzvlášť zdôrazňovať, že Antonovi Bernolákovi išlo o rečové zjednotenie všetkých Slovákov, nehladiac na ich charakter ani na hľadisko náboženské.


A tak Bernolákovo Slovenské učené tovarišstvo a s ním aj bernolákovci prichádzajú cez peštiansky Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej až do obdobia štúrovcov, ktorých pomer k Bernolákovi v Ohlase pravdy Ján P a lá r i k výstižne charakterizoval tak, že „slovenčina filologickými trudami slávneho Bernoláka založená Štúrom, Hurbanom ďalej stavaná, štúdiami Hodžo-Hattalovými na základe staroslavianskeho jazyka očistená, prepálená, zdokonalená . . . spoločne od oboch strán (kat. a ev.) prijatá, odobrená — opätovným hlasovaním skrz veľkú väčšinu inteligencie slovenskej uzákonená — je naším spisovným jazykom . . . Bernolák bol tesis, Štúr antitesis, Hattala syntesis.”


Taký bol v skratke Anton Bernolák a zmysel jeho poslania pre slovenskú reč a pre slovenské povedomie v národe; zomrel náhlo v Nových Zámkoch 15. januára 1813, kde účinkoval od roku 1797. — Anton Bernolák a všetci bernolákovci sú takíto prevýznamným medzníkom a nadmieru dôležitými činiteľmi v našom duchovnom živote, v národnom vývine a v slovenskom raste hodnotiac význam všetkých, nenachádzame výraznejšiu možnosť, ako apostrofovať ich slovami Tíchomíra M i l k i n a  z  I. zväzku Osvaldovho Tovaryšstva, kde o nich hovorí;

Vy stvorili ste povedomie prví:
že národom sme a nie dáke mrvy,
a že sme v právach rovní iným kmeňom;
že samostatní
sme jak ostatní
so svojskou rečou, so svojským tiež menom.
To sila veľká, to raz skutkom bude;
ja preto kloním vám sa spiacim v hrude.

I. časť: https://www.christianitas.sk/narodne-obrodenie-a-cirkev/