Náboženstvo – ľudský vynález?

Jaime Balmes
18. mája 2021   Cirkev

Nezmyselné rozumovanie ľahostajných v odbore náboženstva

Život je krátky, smrť istá; nič nezastaví pochod času. Po niekoľkých rokoch každý človek, žijúci dnes pod slnkom, zostúpi do hrobu. Z vlastnej skúsenosti pozná, koľko pravdy je v náboženských náukách o našich osudoch. Ani jeho nevera, ani jeho pochybnosti, ani jeho potupné reči, ani jeho satiry, ani jeho ľahostajnosť, ani jeho bláznivá pýcha nič nezmení na skutočnosti vecí. Ak je pravda, že jestvuje druhý svet, kde tresty očakávajú zlého a odmeny človeka dobrého, nebude to platiť menej, ak sa človek rozhodne to zapierať; jeho zapieranie alebo ľahostajnosť nič nezmení na večných zákonoch spravodlivosti; nijako to nezlepší osud, ktorý ho čaká. V osudnú hodinu príde smrť, aby mu otvorila brány večnosti. Ničím sa nemôžeme vyhnúť tomuto osudu, takému osobnému, akoby bol jediný na svete. Nikto nevezme na seba za nás v onom druhom živote zodpovednosť za dobro alebo zlo, ktoré sme vykonali.

Či tieto úvahy nepodávajú vysokú ideu o dôležitosti náboženstva a o nevyhnutnosti, do ktorej sa dostávame, aby sme poznali, koľko pravdy je v ňom obsiahnutej? A človek, ktorý vraví: „Nezáleží mi na tom, aby som to vedel; pravda alebo lož, nechcem na to myslieť!“ – nie je stvorením veľmi hlúpym?

Cestovateľ príde na svojej ceste k širokej rieke, cez ktorú má prejsť. Sú brody schodné alebo nie sú? Nevie to. Pocestní, ktorí sa tu zastavili podobne ako on, preskúmali hĺbku vôd a súhlasne vyhlasujú, že neopatrného, ktorý sa pokúsi o prechod na nepravom mieste, čaká istá smrť. „Taká otázka nie je pre mňa dôležitá!“, vraví taký hlúpy človek. A naverímboha sa hádže do prúdu. Podobná je aj ľahostajnosť vo sfére náboženstva.

Ľahostajnosť a ľudské pokolenie

Náboženstvo vždy bolo, je a bude hlavným záujmom ľudstva. Zákonodarcovia z neho urobili základ svojich ustanovení; učenci mu venovali najväčšiu starostlivosť a zasvätili mu svoje najhlbšie štúdiá; pamätnosti, zákony, spisy minulých vekov svedčia o náboženských snahách ľudského ducha; dogmatické diela napĺňajú knižnice a za našich dní tlač neprestáva ich ešte rozmnožovať.

Ale tu, hľa, prichádza ľahostajný človek a vraví: „Škoda času! Malicherné otázky! Aby som mohol vec posúdiť, či je potrebné, aby som ju poznal? Vaši mudrci sú blázni; vaši zákonodarcovia slabomyseľní; celé ľudstvo je hračkou klamu.“ Ó pyšná slabosť! Ó žalostný úpadok ľudského ducha! Vidím v duchu všetkých tých múdrych zákonodarcov všetkých vekov, ako vstávajú a odpovedajú: „Kto si, že nás takto tupíš, že opovrhuješ najhlbšími citmi srdca, najdrahšími tradíciami ľudstva, že vyhlasuješ, akoby nemalo dôležitosti, čo bolo vo všetkých dobách hlavnou starosťou celej zeme! Kto si? Našiel si tajomstvo, ako premôcť smrť, ty – prach, ktorý vietor zajtra rozptýli? Vieš, čo ťa čaká v tej neznámej oblasti alebo snáď dúfaš, že to zmeníš podľa toho, ako sa ti zazdá? Odmena alebo trest sú pre teba čímsi ľahostajným? A čo ak naozaj je ten Sudca, na ktorého myšlienku stále odháňaš, a vieš iste, že mu odpovieš, keď ťa zavolá pred svoju súdnu stolicu: Čo mi záleží na tvojich prikázaniach a na tom, či si alebo nie si?“

Prv ako sa dáš strhnúť k týmto pochabým slovám, pozri sa na seba, na to, ako si krehko a jemne zostavený, že aj najľahší vetrík ťa môže skoliť tak, že v krátkosti bude po tebe! – Sadni si radšej na nejaký hrob, sústreď sa a rozjímaj!

Prechod od ľahostajnosti ku skúmaniu

Keď je mysliaci človek konečne vyliečený zo svojej ľahostajnosti a presvedčený, že náboženstvo je najnástojčivejší zmysel života, musí urobiť ďalší krok a premýšľať: „Je pravdepodobné, žeby všetky náboženstvá boli znôškou omylov a bludov a žeby náuka, ktorá ich všetky zavrhuje, bola pravdivá?“

Boh! Hľa, čo všetky náboženstvá najprv stanovujú alebo predpokladajú. Je Boh? Bol vesmír? A kto ho stvoril? – Pozdvihni svoje oči k nebu, pozoruj dookola po zemskom okruhu, študuj seba samého; a vidiac všade poriadok a veľkosť, povedz, ak máš na to odvahu: „Len náhodou vznikol svet; ja som dielom náhody; dielo samo ma síce napĺňa údivom, ale umelec, ktorý ho urobil, nikdy nebol. Stavba je síce podivná, ale vybudovala sa sama a bez staviteľa. Poriadok vládne bez usporiadateľa; plán bol zhotovený bez umu, bez inteligencie, ktorá mala plán dopredu vytvorený, bez moci, aby bol podľa nej vytvorený.“

Toto smiešne rozumovanie, s ktorým by sme nesmeli vyrukovať ani pred najhlúpejšími ľuďmi, pokiaľ by išlo aj o najbanálnejšie diela, pripúšťajú ateisti, keď premýšľame o zázrakoch vesmíru! Múdrosť sa predpokladá pre diela človeka! Bláznovstvo pre veľké diela Boha!

Nie je možné, aby všetky náboženstvá boli ľudským výtvorom

„Všetky náboženstvá sú dcéry povery, ziskuchtivosti, alebo strachu“, vraví neverec, „sú to číre ľudské vynálezy.“ A kto je vynálezcom?

Pôvod náboženstva sa stráca v noci času. Všade, kde sa človek ukazuje v spoločnosti, vidíme hneď kňaza, oltár, bohoslužbu. Kto je teda tento veľduch vynálezca, ktorého meno sa vytratilo z pamäti ľudí a ktorého učenie sa prenášalo z pokolenia na pokolenie, po celom zemskom povrchu? Ak sa ten vynález zrodil v civilizovanom národe, ako to, že ho barbarské, ba divé národy prijali za svoj? A ak barbarstvo bolo jeho kolískou, ako to, že si dobyl civilizované národy? Poviete: „Náboženstvo je sociálna potreba; datuje sa od zrodenia spoločnosti!“ Ale komu bola táto potreba zjavená? Kto bol prvý, čo našiel, ako odpovedať tomuto hlbokému inštinktu? Ktože si osvojil túto sústavu, takú primeranú na ovládanie človeka, na jeho riadenie? A po jej vynáleze, ktože zas vo svojej ruke držal všetky srdcia, všetky vôle, aby ich utváral podľa svojej vôle, aby im zdieľal city, zmýšľanie, ktoré urobili z náboženstva dýchanie duše a takmer druhú prirodzenosť?

Aj tie najosožnejšie a najpotrebnejšie vynálezy ostávajú po veky výsadou istých národov; vzájomné styky ich prenášajú len s krajnou zdĺhavosťou aj najbližším národom; prečo to nebolo takisto aj s náboženstvom? Ako sa stalo, že o tomto podivnom vynáleze vedeli všetky národy bez rozdielu jazyka, zeme, mravov, podnebia, barbarstva alebo civilizácie?

Tu niet inej možnosti. Náboženstvo musí pochádzať z nejakého prvotného Zjavenia alebo z inšpirácie prirodzenosťou. Ak je zjavenie, Boh prehovoril; ak nie je, vtedy Boh vložil náboženský cit do hĺbky nášho srdca. Nie, nie, náboženstvo nie je ľudským vynálezom; a hoci v rozličných dobách, v rozličných krajinách bola táto dcéra Neba znetvorená, znížená, zhanobená, vždy uchováva čosi zo svojej pôvodnej nesmrteľnosti. Sama naša duša akoby uchovávala vôňu z neba. Uprostred obludností, ktoré nám dejiny ukazujú, stopy prvotného Zjavenia sú ešte všetkým očiam viditeľné.

Jaime Balmes (1810 – 1848) španielsky katolícky teológ, filozof a spisovateľ. Bol dôkladne oboznámený s filozofiou sv. Tomáša Akvinského. Vytvoril originálny apologetický a filozofický štýl. Pápež Pius XII. ho nazval kniežaťom modernej apologetiky.

Článok vyšiel pôvodne v časopise Duchovný pastier 5-6/1948, do elektronickej podoby bol spracovaný Dominikánskou knižnicou, pre zverejnenie na stránke christianitas.sk bol čiastočne upravený do súčasného slovenského jazyka redakciou Christianitas.sk.

PDF (formát pre tlač)