Mýtus francúzskej revolúcie alebo čo nám na hodinách dejepisu nepovedali

Pierre Chaunu
27. novembra 2019   Revolúcia   Rozhovory

Sme v aule na parížskej Sorbonne. Vonku je studený január. V aule sa začína prvá prednášková hodina v roku 1989. Pri katedre je profesor Pierre Chaunu (1923 – 2009), známy autor moderných dejín, člen Francúzskeho inštitútu obohatený desiatkami rozličných titulov. Začína sarkastickým tónom: Toto je prvá lekcia v roku – viete, že na rok 1989 pripadá veľa dôležitých výročí. A dotkne sa radu historických, vedeckých a ekonomických udalostí. Ani slovo však nepovie o Veľkom výročí, ktoré oduševňuje už osem rokov Francúzsko. Zabudol som na niečo? – pýta sa sarkasticky profesor Chaunu. Nie, nezdá sa mi, že by bolo ešte niečo dôležité, na čo by sme si mali spomínať.

Dvesto rokov od Revolúcie zahalili pochybnosti. La révolution declassée, výborná, do detailov vypracovaná ohnivá kniha hneď po vydaní na kúsky rozbila mýtus o Revolúcii roku 1789. Kontrastovala najmä s konformizmom úrad­ných intelektuálov a rétorikou politikov rečniacich pri príležitosti dvestoročného jubilea. Ani jej odporcovia sa neodvážia protirečiť. Ešte aj Max Gallo autora kni­hy definoval ako výborného historika. Vskutku sa mu nemôže nič vyčítať. Nie je ani katolík, ani “reakcionár” (je protes­tant a liberál).

Existuje dlhá tradícia kritiky Revo­lúcie. Začala sa koncom sedemnásteho storočia Angličanom Edmundom Burkem. Ale Chaunu šiel ešte ďalej. S niekoľkými mladými pracovníkmi a vyni­kajúcimi historikmi preskúmal dokumenty a spisy zamlčiavané oficiálnou historiografiou, a tak vznikli výbušné knihy, napr. tie od Reynalda Sechera o vraždení veriacich vo Vandée.

Prof. Chaunu odpovedal na otázky o francúzskej revolúcii.

– Pán profesor, vaša kniha vyšla v marci vo Francúzsku. Už niekoľko rokov rebelujete voči chóru intelektuálov a sú­zvuku politikov. Protestujete proti legiti­mite osláv Revolúcie. Prečo?

Pierre Chaunu: Oslavy sú vlastne jedna neslušná maškaráda. Politický ťah. Posluhuje si hlúposťami, aké sa o Revo­lúcii vyučujú na štátnych školách. Len si predstavte to huncútstvo ministra kultúry Langa: „Rok 1989 znamená prechod z tmy na svetlo.“ Ale aké svetlo? Veď oslavujeme Revolúciu klamstva, zlodejčiny a kriminality. Veľmi ma zaráža, ak zvyšok Európy oslavuje dobu, keď sme sa správali ako agresori ku všetkým su­sedom, plienili sme pol Európy a zapríči­nili milióny mŕtvych. Toto sa má oslavo­vať? A predsa sa vo Francúzsku skoro každý deň oslavuje: 3. apríla, potom 5. a zasa 10. Výsmech!

– Revolúcia bola udalosťou, ktorá zmenila chod dejín…

Pierre Chaunu: – Máte pravdu, zmenila chod dejín, ako ho zmenil čierny mor v roku 1348. Ale nik to neoslavuje. Jedného nemeckého novinára som sa pý­tal: prečo vy Nemci neoslavujete Hitle­rove narodeniny? Od hnevu ho vyhodilo zo stoličky. Nemyslíte si, že to je niečo podobné?

– Popravde, z vás sa stal reakcionár. Odmietate byť moderný?

Pierre Chaunu: – Som liberál pozna­čený dávkou sympatie k nemeckému a anglickému iluminizmu. Ale tu ide o jedno veľké klamstvo, ktoré ťažko vykoreniť. Ak si proti Revolúcii, si proti modernosti. Si zastaraný ako petrolejová lampa alebo konský záprah. Opak je pravda: ja som proti oslavovaniu Francúzskej revolúcie, lebo som za modernosť, za používanie pe­nicilínu, za očkovanie proti kiahňam. Pre­čo neoslavovať Jennera, ktorý svojím vynálezom objaveným v 17. sto­ročí zachránil viac ako jednu miliardu ľudských životov? Toto je pokrok. Revolúcia, naopak, blokovala cestu k pokroku, k modernosti. Zničila počas niekoľkých rokov veľkú časť toho, čo sa dosiahlo za tisíc rokov. Veď Francúzsko bolo do roku 1788 na prvom mieste v Európe, no od čias Revolúcie sa viac nepozviechalo.

– Mohli by ste to dokázať?

Pierre Chau­nu: – Pred tridsiati­mi rokmi som pri­spel k založeniu ekonomicko-kvantitatívnej histo­riografie. Preto dnes ekonometrickými vzorca­mi ktokoľvek dospeje k podob­ným uzáverom. To sú fakty a čísla. Všetky krivky vzrastu krajiny Revolúcia zablokovala. Francúzsko bola krajina s 28 miliónmi obyvateľov, najrozvinutej­šia, kreatívna, pokroková, s trendom k primátu. Revolúcia spolu s pustošením produktívneho aparátu má na svedomí dva milióny mŕtvych, spôsobila otras generácií, ktorý sprevádzal zrútenie ekono­miky. V produkcii na hlavu obyvateľa Francúzsko a Anglicko, dve najrozvinu­tejšie krajiny sveta, mali navzájom v ro­ku 1780 ukazovatele 110 a 100. Potom sa roku 1815 Francúzsko zrútilo na ko­eficient 60, kým Anglicko zostalo na 100, čím stratilo konkurenta. Toto bola cena Revolúcie.

– Mohli by ste vysvetliť aspoň je­den motív?

Pierre Chaunu: – Okolo roku 1793 a v nasledujúcom desaťročí Francúzsko začalo žiť na 78 % z po­žičaných peňazí a 22 % z daní a rent, ktoré sa neinvestovali, ale prejedali, páli­li a kradli pre obohatenie nomenklatúry. To bolo strašné márnenie a historické ožobračovanie. Keď sa Chateaubriant vrátil do Francúzska roku 1800, rýchlo sa spamätal: „Čudné, odkedy som odi­šiel, nenatreli ani žalúzie, ani dvere.“ Keď okná strácajú farbu a záchody ne­fungujú, človek si môže byť istý, že tu bola revolúcia.

– Ale Revolúcia otvorila ľudské mys­lenie.

Pierre Chaunu:  Bože! Veď došlo ku kolosálnemu zničeniu inteligencie a bohatstva. Keď odsekli hlavu Lavoisierovi, zakladateľovi modernej chémie, vo veku 37 rokov, bola to drahá cena pre ľudstvo. A túto cenu si môžete vynáso­biť stokrát. Ako skončila vedecká a inte­lektuálna elita? Tí, čo neemigrovali, boli povraždení. Bola to enormná strata. Toto máme nazvať občianskym výdobytkom? 43 % Francúzov sa roku 1788 vedelo podpísať a písať. Po Revolúcii sa to zní­žilo na 39 %, lebo Cirkev stratila majetky (celé stáročia vzdelávala ľud), a tie si rozdelila medzi sebou nomenklatúra. Z kostolov sa stali svinské chlievy a umelecké pamiatky boli zničené.

– Je to pravda, že sochu Notre Dame rozbili, Cluny zrúcali, podobne ako skoro všetky románske a gotické kostoly?

Pierre Chaunu: Opakujem: zlodejčina, klamstvo a kriminalita, toto je skutočná trilógia Revolúcie, ničenie a pálenie v Európe. Francúzi sú presvedče­ní, že demokracia sa zrodila roku 1789 a že ľudstvo ju napodobňovalo. Bláznovstvo. Vskutku jedinou revolúciou, ktorú by sme mohli oslavovať, je anglická z roku 1668. Odtiaľ k nám prišiel repre­zentačný systém, parlamentná vláda a li­berálny štát, ktorý začala nasledovať ce­lá Európa.

– Niečo dobré sa predsa len muselo urobiť, napríklad Deklarácia o ľudských a občianskych právach.

Pierre Chaunu: To je to zvrhlé klamstvo. Dve najdemokratickejšie ústa­vy, aké boli kedy napísané, vznikli za Stalina roku 1936 a za gilotínových Francúzov roku 1793. Ich ovocie bolo hrôzostrašné. Práve naopak, krajina, kto­rá založila demokraciu, Anglicko, nikdy nemala ústavu. Kadejakým vyhláseniam a tvrdeniam ja veru nepodľahnem. Slo­boda, bratstvo a rovnosť jestvujú iba u Pána Boha. Poviem vám niečo: najlepší posudok Deklarácie ľudských práv formuloval Fustelle de Coulange, najväčší francúzsky historik 18. storočia, môj predchodca na Akadémii etických a poli­tických vied. On povedal: tieto zásady majú tisíc rokov, aj keď deklarácia bola formulovaná tak trochu abstraktne. Ale jedna vec je nová: sfalšovali antické zá­sady, aby ich predstavili ako vlastný ob­jav a použili ako zbraň proti minulosti. A to je niečo perverzné.

 – A politické následky osvietenstva?

Pierre Chaunu: Osvietenstvo bolo v celej Európe. Kant istotne nebol menej ako Voltaire. Ale Revolúcia bola iba tu u nás. Nemôžem uveriť, že by v Európe bo­li schopní myslieť jedine Francúzi. Niet v tom historických súvislostí. Aj to je klamstvo, ak by sa tvrdilo o nevyhnutnom his­torickom fatalizme. Prenasledovanie Cirkvi a plán na odstránenie kresťanstva vo Francúzsku zapríčinili finančné záuj­my, a nie dôvody metafyzického rázu.

– Pán profesor, mohli by ste to trochu vysvetliť?

Pierre Chaunu:  V XVII. storočí všetky európske štáty mali reprezentačné inštitúcie. Francúzsko na to pomaly za­búdalo. Tak sa z neho stal daňový raj. Je známe, že bez reprezentačných inštitúcií sa nemôžu zvyšovať dane. Príklad: finan­čný tlak medzi rokmi 1670 a 1780 zostal na úrovni 100, kým v Anglicku sa propor­cionálne zvýšil zo 70 na 200. Francúzsko sa hralo na moderný štát, malo moderné vojsko, 450 000 mužov, štát na najvyššej úrovni, ale s finančnými prostriedkami na okraji bankrotu, lebo keby si to všet­ko chcelo udržať, potrebovalo by si zvýšiť dane o 100%.

– Francúzsko tak bolo nútené zaobe­rať sa reprezentáciou ľudu, vtedy „ Stati generali“.

Pierre Chaunu: Áno, zvolení re­prezentanti vytvorili najväčší senát bláznov, aký kedy bol. Boli nezodpo­vední. Neskrotní iba v požiadavkách, lebo nik si nechcel zobrať na starosť rozhodnutia zakladajúce sa na obeti (stačí vedieť, že medzi poslancami Tre­tieho stavu boli: jeden bankár, 30 pod­nikateľov a 622 právnikov). Nerozume­li vôbec ekonómii, len jedna vec im bo­la jasná, že platiť dane by mali iba tí druhí. Rozmýšľali, čo by sa dalo konfiškovať: najprv zrušili platenie desatín Cirkvi, čo nik z ľudu nepovažoval za správne, lebo to by znamenalo zrušiť financovanie škôl a nemocníc. Zoštát­nili majetky, ktoré klerici administro­vali a ktoré boli darované Cirkvi počas storočí, ktoré však zaberali iba 7 – 8 % pozemkov. Začali rozširovať reči, že Cirkev poklady ukrýva, a tak sa zoštát­nili pozemky opátstiev.

– A toto sa robilo pod ideologic­kou zámienkou.

Pierre Chaunu:  Samozrejme. Klérus musí uznať civilnú Konštitúciu, lebo bez menenia a porušovania cirkev­nej štruktúry by sa nedalo kradnúť. Cir­kevnými majetkami, vďaka ktorým boli vydržiavané školy a nemocnice, sa obo­hatila banda 80 000 zlodejských rodín: šľachta, mešťania sprava i zľava. To je dôvod, prečo je Francúzska revolúcia ne­dotknuteľná. Bolo to veľké zlodejstvo, ktoré napomáhalo vládnucej triede. Zlo­dejstvo potrebuje klamstvo a prenasledovanie. Zaviedli povinnosť pre kňazov skladať prísahu. Kto tak neurobil, bol za­vraždený. Revolúcia bola protinábožen­skou vojnou.

– A čo sa stalo vo Vandée?

Pierre Chaunu:  Ľud povstal, aby bránil svoju vieru. Direktórium chcelo presadiť povinnú vojenskú službu (toto bol ich vynález, lebo doteraz išla iba šľachta do vojny a kvôli dani z krvi nemusela platiť dane). V jeden deň zatvorili všetky ich kostoly. Vandéeánski sedliaci sa zača­li búriť. Povedali si, že radšej zomrú, ako by sa vzdali slobody. Poverili veľmi vzdorovitú šľachtu vedením katolíckeho vojska, a tak sa vlastne šli dať zmasakro­vať, lebo ich vojenská príprava v porov­naní s Clébertovým voj­skom nebola dostatočná. Vandéea bola bez milosti rozdrvená. Ale tu by som chcel pripomenúť, že pod zástavou Božského Srdca bojovali aj protestantské batalióny z Vandée. Katolíci, protestanti a židia čelili spo­lu gilotíne, napríklad v Montpelliere, aby bránili slobodu.

– Ale vo Vandée sa to ešte neskončilo.

Pierre Chaunu: To je len jedna strašná kapitola. V decembri 1793 revolučná vláda dala rozkaz vykyno­žiť obyvateľov v 778 far­nostiach: „Treba zmasakro­vať ženy, aby nepribúdalo detí a deti, lebo z nich budú zbojníci.“ Toto napísali. Podpísaný bol vtedajší minister obrany Lazare Carnot. Generál Clébert neposlúchol tento rozkaz: „Za koho ma považu­jete? Ja som vojak, a nie mäsiar.“ Posla­li teda Turreaua, kreténa, alkoholika s nehanebným vojskom.

– A potom sa zabíjalo?

Pierre Chaunu: – Deväť mesiacov po tom generál Hoche, vymenovaný za veliteľa, dorazil do Vandée. Bol zdesený. Napísal obdivuhodný pamätný list Kon­venčnej vláde: „Nikdy som nevidel nič také kruté. Zneuctili ste Revolúciu! Oznamujem vám, že od dnešného dňa zastrelím každého, kto bude poslúchať vaše rozkazy…“ Čo vlastne videl? 250 000 zmasakrovaných z počtu 600 000 obyvateľov, dedinky a mestá zrovnané so zemou, vypálené, umučené ženy a de­ti. V Evreux a v Les Mains sa posielali na gilotínu desiatky ľudí, ktorých vina spočívala iba v tom, že sa narodili vo Fontaine au Campte. Takáto bola genocí­da vo Vandée. A toto máme oslavovať?

– Bol z toho škandál, keď ste roku 1983 prvýkrát použili slovo genocída v súvislosti s Revolúciou. Prečo?

Pierre Chaunu: – Skutky rozprávajú za seba. Nikto sa neodvážil zapierať fak­ty. A nič na svete nemôže ospravedlňo­vať podobné horory. Ale ešte predtým, už v roku 1894, revolučný socialista Babeuf vydal knihu „Genocída ľudu vo Vandée“. Niet rozdielu medzi tým, čo spáchala revolučná vláda vo Vandée, a tým, čo spá­chal Hitler. Ba vlastne jestvuje jeden roz­diel. Hitler bol prefíkanejší, a preto nikdy nedal písomný rozkaz na odstránenie Ži­dov. Tí z roku 1789 okrem toho, že to bo­li vrahovia, boli aj hlupáci, a tak vydali rozkaz písomne a dokonca ho dali uve­rejniť v Le Moniteur.

– Prenasledovania posilňovali vieru ľudu, ale toto francúzske prenasledova­nie akoby kresťanstvo vymazalo.

Pierre Chaunu: – Veru tak. Pätnásť rokov znemožňovali hlásanie viery. To znamená počas jednej generácie. Len si pomyslite, že Michelet bol pokrstený, keď mal už 20 rokov a Viktor Hugo sa nikdy nedozvedel, či bol vôbec niekedy pokrstený. Kostoly boli zatvorené. Kňa­zi vraždení alebo nútení opustiť kňazstvo a oženiť sa alebo boli posielaní do vy­hnanstva, či odišli do exilu. Jednoducho, ja tomu nerozumiem, ako mô­žu katolíci oslavovať revolúciu. Jedna vec je odpustenie, iná vec je byť solidár­ny s katmi a zrádzať tak obete a mučeníkov. Mám dojem, akoby sa Cirkev bála, že ak bude kritizovať Revolúciu, budú ju považovať za zostarnutú a nepriateľku modernosti. Ja si myslím, že by to bolo naopak. Som hrdý na to, že práve protestantské Anglicko poskytlo azyl prenasledovaným katolíckym kňa­zom. Nejestvuje základnejšia sloboda ako sloboda náboženská.

– Aký by bol svet bez Francúzskej revolúcie? 

Pierre Chaunu: Odpoveď je jednoduchá. Oveľa lepší. 

– A čo je to dobré, čo zostalo z Revolúcie?  

Pierre Chaunu: To, čo sa jej nepodarilo zničiť, to, čo nezdeformovala z kresťanskej tradície.

Z talianskeho originálu preložil Vojtech Zeman, SDB www.kattoliko.it/leggendanera