Modla ako subjektívny zážitok. Kedy diskusia stráca akýkoľvek zmysel?

Branislav Michalka
27. apríla 2021
  Cirkev

Svätý Tomáš Akvinský začínal každý školský rok na Parížskej univerzite tým, že položil na stôl jablko a povedal: „Toto je jablko, kto si myslí niečo iné, nech rovno odíde.“

Poučenie je jasné: keď sa s niekým nedokážete zhodnúť ani na takých banalitách, akými sú reálnosť, druhové zaradenie a kategórie objektov, tak nemá význam o čomkoľvek diskutovať. Človek, ktorý pozerajúc na jablko bude tvrdiť, že to nemusí byť jablko, alebo že to určite nie je jablko, či dokonca, že žiaden objekt pred ním neexistuje, vám môže spochybniť čokoľvek, vrátane vášho pohlavia, minulosti a existencie. Nijako ho nepresvedčíte, bude omieľať stále dokola svoje a prevádzať objektívne na subjektívne. Ale ako dodáva Schopenhauer: „Táto pevnosť solipsizmu je síce nedobytná, ale nedá sa opustiť. Najlepšie urobíte keď ju obídete.“ Ignorovať takého človeka, je pre neho často trestom najvyšším, pretože jeho subjektivizmus mnohokrát pramení z narcizmu.

Pokiaľ tým sleduje dotyčný jedinec nejaký konkrétny ideologický cieľ, tak vás bude presviedčať, že to čo vidíte, nie je to, čo vidíte a že to, čo robili nejakí ľudia pred vašimi očami, nie je to, čo si myslíte, že robili. V krajnom prípade, že nič také ani nebolo. Táto metóda je veľmi zaujímavým spôsobom popísaná v románe Geogea Orwella 1984, ale poznali sme ju (a naďalej poznávame) aj v reálnych moderných režimoch.

Nedávno, zdá sa, vznikli v určitých kruhoch pochybnosti o tom, či existuje niečo také ako objektívnosť pohanskej modly. Či ešte presnejšie, s tým súvisiaci problém, či sa dá nazvať modloslužbou inštalácia nejakej modly do sakrálneho kresťanského priestoru, pokiaľ inštalátori odmietajú deklaratívne modloslužbu ako takú, tvrdiac, že neveria v modlu, nechcú v ňu veriť, odmietajú a popierajú jej magické účinky a aj pohanský kontext.

Najprv k objektívnosti modly, vzhľadom k jej inštalácii. Má inštalácia či neinštalácia modly tými, čo v ňu neveria, vplyv na to, či to je alebo nie je modla?

Ľudia, ktorí veria, že jablko je jablko, netvrdia, že jablko prestane byť jablkom, keď ho začne konzumovať skupina ľudí, ktorí neveria, že je to jablko. A účinok konzumácie ich môže utvrdiť v presvedčení, že jablko, napriek tomu, že ľudia, ktorí ho zjedli neverili, že ide o jablko, zostalo jablkom. Keď ho dotyční neveriaci v jablko totiž zjedia, účinok na ich tráviaci systém bude presne taký, aký býva, keď jedinec druhu homo sapiens zje jablko. Nenastane zápcha tráviaceho traktu, ale účinok bude priam opačný. Nič nepomôže tým, ktorí si mysleli, že konzumujú namiesto jablka burizóny alebo ryžovú kašu, to, že neverili, že jablko je jablko, na toaletu budú musieť ísť tak či tak, také sú neúprosné zákony ľudského druhu.

Každopádne sa môžu ešte utešovať tým, že rovnaké účinky má melón alebo egreš, a jablkoví dogmatici a škrupulanti sa mýlia aspoň čiastočne. Na objektívnej pravde toho, že to bolo jablko a všetci videli ako jedia jablko, sa tým však nič nezmení.

Podobne, ak sa rozhodne niekto inštalovať do sakrálneho priestoru fotografiu nahej ženy, o ktorej si bude nahovárať, že to nie je nahá žena, tak z účinkov na mužskú populáciu môžeme usudzovať, že to predsa len asi bola nahá žena. Nahá žena neprestane byť nahou ženou len preto, že v ňu niekto neverí a prirodzená reakcia mužského pohlavného pudu, ktorá sa dostaví, nám ľahko ukáže, že to nebola korytnačka, ale predsa len žena.

Každopádne sa však môžu popierači nahej ženy utešovať tým, že to bol možno nahý muž a osadenstvo chrámu boli členovia katolíckeho gej klubu na poznávacom zájazde.

Jeden z možných účinkov nejakého predmetu nie je samozrejme dôkazom o jeho bytnosti, ale jeho ignorovanie je každopádne ďalším dôkazom o odhodlanosti popieračov jablka, popierať tvrdošijne jablko, všetkým ostatným pozorovateľom očividné, napriek ďalším indíciám, a teda tým pravdepodobne aj popierať celkovo stálosť pravidiel objektívnej reality.

Obdobne ako jablko a nahá žena, aj modla neprestane byť modlou len preto, že niekto na ňu neverí. Pohanský totem vyrobený pohanom zostane pohanským totemom, Jupiter vytvorený pohanským Rimanom na modloslužbu zostane Jupiterom a Triglav zostane Triglavom, bez ohľadu na to, čo kto pri ňom pociťuje, deklaruje a prežíva.

Modla, vyrobená ako modla a určená na modloslužobníctvo teda zostáva objektívne modlou, či chceme alebo nie. Pokiaľ sa nachádza v múzeu, tak sa jej neprejavuje z kresťanského hľadiska úcta, lebo nebola zaradená v poriadku vecí do vyššieho sakrálneho priestoru a slúži len ako umelecký artefakt a historický doklad.

Je však jej inštalácia v kresťanskom chráme nutne prejavom herézy alebo zlého úmyslu?

Pokiaľ niekto inštaluje takúto modlu do kresťanského chrámu, nemusí to síce nutne byť prejavom formálnej herézy alebo zlého úmyslu, ale každopádne to je dôkaz absolútnej straty súdnosti. Otáznym zostáva zároveň morálny rozmer celej akcie, pri ktorej nie je zrejmé, aké konkrétne dobro by sa ňou malo dosiahnuť (utvrdenie v pravej viere asi nie, keďže samotný akt vyvoláva pochybnosti) a či vôbec nejaké. Ku krajnému prípadu hodnotenia stavu aktérov: pokiaľ niekto tvrdí, že pohanská modla nie je pohanskou modlou, tak to môže byť strata schopnosti objektívne vnímať predmety, vzťahy medzi predmetmi a ich kategorizáciu.

Dochádza však teda pri inštalácii objektívne k modloslužbe alebo nie?

Položme si najprv otázku, či na základe subjektivistickej interpretácie vôbec môže dôjsť k idolatrii. Pokiaľ to, či je nejaká inštalácia modly do kresťanského sakrálneho priestoru modloslužbou, závisí od toho ako danú modlu subjektívne vnímajú účastníci inštalácie, a nie od toho, akú pozíciu vďaka tomuto ich vedomému aktu v poriadku vecí objektívne modla dosiahne, tak potom niečo také ako modloslužba možno neexistuje vôbec. Veď čo vlastne vieme o skutočnom subjektívnom vzťahu uctievačov pohanských božstiev k modlám? Nič, práve preto, že sú subjektívne. Veď staroveké modly egyptské, chetitské, grécke či rímske boli najvýznamnejšími dobovými filozofmi interpretované ako symboly, za ktorými sa ukrývajú rôzne filozofické princípy a nie ako vulgárne modly.

Vôbec nevieme ako vnímali subjektívne tieto modly ani ich najprostejší uctievači. Ako by sme to aj mohli vedieť, keď nepoznáme ich subjektívne vedomia a predsa to, či je niečo idolatriou alebo nie, posudzujú niektorí práve podľa údajne čisto subjektívneho vzťahu inštalátora modly k modle? Čo ak modlu inštalovali a neverili v to, že je to modla, ale len symbolické prejavy jediného Boha, transformované do rôznych personifikácií? Boli vôbec modlármi? Otázka totiž znie: môže byť za modloslužobníka označený ten, kto nevie, že koná modloslužbu? Ale v takej pozícii boli predsa všetci pohania a boli pritom nazývaní modloslužobníkmi. Tí všetci by ale na otázku, či konajú modloslužbu odpovedali, že nie, ak by im ich oponenti tvrdili, že to je niečo zlé a zvrátené. Oni predsa verili, že konajú veci ušľachtilé.

Pre Židov to však boli objektívne modly a modlári, bez ohľadu na to, aký bol potenciálny subjektívny vzťah inštalátora k modle a inštalácia takej modly bola okamžite považovaná za modloslužbu. Pravý Boh bol len jeden, všetko ostatné boli modly, bez ohľadu na subjektívne pocity modloslužobníkov. Predstava, žeby nejaký Žid (aj na 5 minút) inštaloval do jeruzalemského chrámu Zlaté teľa a tvrdil, že to nič neznamená, je rovnako absurdná ako predstava kresťana, ktorý si do chrámu inštaluje pohanskú modlu, tvrdiac, že k ničomu závažnému nedošlo.

Rezultát teda môže byť len jeden: pokiaľ niekto odmieta objektívnu a stálu platnosť zaradenia a zoradenia vecí v stvorenom svete, tak k žiadnej idolatrii ani nemôže dôjsť a teda k modloslužbe nedošlo ani pri inštalácii pohanskej modly do kresťanského chrámu. Pokiaľ však niekto uznáva, že pohanská modla je pohanskou modlou bez ohľadu na to, či v ňu deklaratívne veria, alebo či nazývajú klaňaním ono konanie jej inštalátori, tak k modloslužbe nutne dochádza. Sporná je len miera viny účastníkov a ich intencia, nie objektívnosť samotného aktu. Samotná inštalácia na posvätnom mieste sa automaticky stáva modloslužbou, lebo modle sa objektívne zaradením do tohto priestoru, dostalo objektívne pocty, ktorá jej neprináleží.

Môžeme len zopakovať, že predmetom skúmania nie je vedomá vina účastníkov, ale objektívnosť aktu. Jediné, čo môžeme v tomto smere zohľadniť, je ešte možné rozdelenie objektívnej modloslužby na vedomú a nevedomú. Ale je vôbec možná nevedomá modloslužba? Skúsme sa pozrieť aj na úmysel.

Keďže žiaden vedomý ľudský skutok sa nedeje bez príčiny a nejakej intencie, a pokiaľ neveríme, že účastníci obradu neboli pri vedomí, tak prenesením do posvätného priestoru museli určite niečo sledovať. Potupenie objektívne pohanskej modly, to určite nemohlo byť. Nutne to muselo byť teda jej úmyselné vyzdvihnutie v poriadku vecí na vyššiu úroveň, akú mala v kresťanskom svete doteraz. Keď nič iné, aspoň sa tým modle poslúžilo. Ako by ste potom nazvali takýto akt?

Každopádne, pokiaľ neveríte, že jablko je jablko, tak buďte pokojní – k žiadnej idolatrii nedošlo, nedochádza a ani nemôže dôjsť.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!