Michael O’Brien: O Antikristovi

Michael O’Brien
3. júna 2022   Cirkev

Naše časy vykazujú isté unikátne znaky, ktoré sa stávajú pochopiteľné len skrze svetlo vízií prorokov Daniela, Izaiáša, Ezechiela, Sofonijáša, Malachiáša a skrze eschatologické pasáže Nového zákona, kde sú najdôležitejšími Kristove varovania v evanjeliách Matúša a Lukáša, a fantastická vízia z Knihy zjavenia. Ženieme sa veľkou rýchlosťou v ústrety stavu, aký bol nevídaný až do našich čias – univerzálna nepretržitá komunikácia s jej potenciálom pre vštepovanie a kontrolu mysle, skombinovanú s kapacitou pre globálnu vládu. V tom istom momente Cirkev, ktorá sama stojí ako bašta proti všetkému protiľudskému, trpí najhorším odpadlíctvom v celej svojej histórii.

Muž bezprávia

Duch, ktorý úplne odporuje Kristovi, v každej dobe koná proti zvrchovanosti Boha. Bol s nami od počiatku. Sv. Ján nám pripomína, že „prišlo mnoho antikristov“ (1Jn 2,18) a „Kto je luhár, ak nie ten, kto popiera, že Ježiš je Kristus? To je antikrist, ktorý popiera, Otca i Syna“ (1Jn 2,22–23). Nebeské zjavenia nás varujú, že príde rozhodné obdobie v dejinách, kedy sa duch Antikrista rozšíri do sveta a, na vrchole svojho vplyvu, bude stelesnený v osobe, ktorú Písmo nazýva „mužom hriechu“, „synom zatratenia“, „mužom bezprávia“, „Antikristom“, a „šelmou“.

Ale kto je tento muž? Aký bude a ako spoznáme, keď nadíde jeho čas? Tieto otázky sú úplne prirodzené, pretože kríza takejto hĺbky vzbudzuje zvedavosť i strach, ako i našu inštinktívnu túžbu utiecť a prežiť. Príliš ľahko sa naše mysle ponárajú v náhlych analýzach a záveroch. Chceme vedieť, či bude Antikrist vojnový vojvodca alebo pacifista, nacionalista alebo globalista, výzorovo desivý alebo príjemného vzhľadu, či to bude ateista alebo duchovná osoba. Chceme vedieť odkiaľ príde a spoznať špecifické hnutie či politickú agendu, ktorú bude presadzovať. Žíznime po vedomostiach, mylne sa domnievajúc, že poznanie nás zachráni.

Sväté písmo a múdrosť cirkevných otcov nám dali len toľko indícií, aby nás upozornili na realitu blížiacej sa skúšky a nabádali k väčšej viere a nádeji. Nie sú nám dávané novonostické „riešenia“. Hovoria nám nasledovné:

Na začiatku, keď povstane a stane sa známy na svetovej scéne, nebude sa Antikrist javiť ako monštrum. Bude mužom – nič viac, ani menej –, ale bude to muž preniknutý a kontrolovaný satanom. Ľudskému oku sa však bude javiť ako reprezentant toho najlepšieho, čo ľudská povaha ponúka – bude mimoriadne inteligentný, rozumný, láskavý, oddaný „spoločnému dobru“. Počas obdobia zmätku a hrôzy ponúkne jednotu a nádej. Ponúkne svetu mier a možno ho na krátky čas aj skutočne nastolí. Skrze svojho ohlasovateľa, „falošného proroka“ bude konať falošné znamenia a zázraky. Keď však tento muž dosiahne absolútnu moc nad svetom, vyjaví sa jeho skutočná povaha a následne započne bezprecedentné prenasledovanie Kristových nasledovníkov: „Drak sa na ženu nahneval a odišiel bojovať s ostatnými z jej potomstva, ktorí zachovávajú Božie prikázania a majú Ježišovo svedectvo“ (viď Kniha zjavenia (12,17) a tiež Katechizmus katolíckej Cirkvi (675–677).

Ctitelia „seba samých“

Ale predtým, než táto situácia nastane, musia zlí ľudstvo pripraviť, aby Antikrista prijalo. Už teraz konajú vo svete mocné sily nepriateľské kresťanstvu, ktoré budú s istou pravdepodobnosťou hrať úlohy v povstaní konečného, finálneho Antikrista. Budú tak konať skrze postupujúcu destabilizáciu civilizácie, vytvoriac vonkajšie podmienky a vnútorný psychologický kozmos, ktorý donúti ľudí prijať nového „mesiáša“. To bude dosiahnuté skrze kombináciu erózie a totálneho frontálneho útoku – tým, že nás zvádza klamstvami a lichôtkami a neutíchajúcou propagandou, že nás núti mocným pákovým efektom strachu a neúnavnou sociálnou revolúciou, ktorá oslabuje náš odpor búraním morálnych základov civilizácie.

Sú to už stáročia, čo je pripravovaná pôda skrze ideologickú a sociálnu revolúciu; v neposlednom rade je to nový materializmus, ktorý dominuje na bývalom kresťanskom Západe, dokonca na celom svete. Náš materializmus je od koreňa zameraný len na moje „ja“ – kedy je jednotlivec unášaný vesmírom, nikomu sa nezodpovedá okrem seba samého a odhodlaný je ísť si za svojím pohodlím, potešením, osobnou bezpečnosťou bez ohľadu na cenu, pretože to považuje za neoddeliteľnú súčasť svojej identity. Niekto by to mohol nazvať aj závislosťou na morálnom relativizme.

Vyzdvihnutie stvorenstva nad autoritu Boha je duchom Antikrista. Len niektorí, ak vôbec niekto z ctiteľov „seba samých“, by prijali predstavu, že slúžia diabolskému duchu, avšak pravdou je, že ten, kto popiera, že Ježiš je Pánom nad jeho životom, sa stáva korisťou pre ducha doby (der Zeitgeist), ducha sveta (spiritus mundi). Keďže je tento duch čím ďalej, tým viac ovplyvňovaný myšlienkami Antikrista, zvrchované „ja“ by urobilo dobre, keby sa pozrelo za hranice svojho malého kráľovstva, inak by sa jedného dňa ocitlo, bez toho, aby vedelo ako sa dostalo až sem – v stave otroctva. Pretože človek sa až príliš jednoducho stáva otrokom impulzov svojej padlej povahy, svojej pýchy a jednostrannosti a konečne manipulácie síl nachádzajúcich sa mimo jeho dohľad a chápanie. Sv. písmo varuje s veľkou naliehavosťou, že otroctvo hriechu nekončí len morálnou slepotou a smrťou, ale, ak niet pokánia, konečným otroctvom samému satanovi.

Ak niet viac absolútneho morálneho poriadku, žiadny súbor absolútnych prvkov mimo ľudskej subjektivity, žiadny neotrasiteľný štandard dobra a zla, ktorým by sme mohli merať správnosť alebo nesprávnosť osobných, národných a medzinárodných činov, čo stojí v ceste mocným vládcom jednoducho deliacich ľudí podľa ich vlastných rozmarov a teórií? Čo stojí v ceste označeniu istej skupiny ľudstva ako „menej ľudských“ oproti ostatnému ľudstvu – čím si vlastne svoj život „nezasluhujú“? Už dnes sa to deje, potraty a eutanázia sú najviditeľnejšie príklady. Vieme, že takéto konanie je smrteľne zlé, napriek tomu sa stalo okolo nás „normálnym“. Aj keď pokračujeme v odpore, inštitucionalizácia zla od vrchu nadol našej spoločnosti bola vtlačená do nášho svedomia a stala sa bežnou.

Univerzálna totalita

Z tohto pohľadu možno konštatovať: vláda Antikrista môže byť dosiahnutá iba skrze istú formu univerzálneho totalitarizmu. Avšak nemôžme predpokladať, že totalita nie je niečo viac ako len politická diktatúra. Môže mať mnoho foriem odlišných od brutálneho potláčania ľudských práv. Môže byť podobná očividnej orwellovskej fiktívnej dystópii románu 1984 alebo tak rafinovaná ako Huxleyho Prekrásny nový svet. Snáď najzákernejšia a v konečnom dôsledku aj najničivejšia forma je tichá, neodolateľná „všekontrola“, v ktorej sa bežnému občanovi nič nezdá byť veľmi zlé. Filozof Josef Pieper prízvukuje, že toto je najnebezpečnejšia forma totality, ktorej sa nemožno zbaviť, pretože vždy vyhlasuje, že nie je tým, čím v skutočnosti je. Ak sa však pokúsime porozumieť našej dobe v súvislostiach, mali by sme tiež uznať túto vec: každý totalitný systém všetkých foriem má niekoľko spoločných čŕt:

1) Odmietnutie záväzných morálnych absolútnych hodnôt ustanovených transcendentnou bytosťou.
2) Minimalizovanie alebo negáciu absolútnej hodnoty ľudského života.
3) Povýšenie štátu, zhubného aj zdanlivo neškodného, ako konečného arbitra dobra a zla.
4) Štátom vnucované zrádzanie vlastného svedomia.

Buďte bdelí

Teoreticky môžeme súhlasiť, že vyššie zmienené body sú skutočne pravdivé a potom pokračovať a poprieť, že hocičo tak katastrofické ako je totalita, by sa mohlo prihodiť nám, ktorí žijeme v produktívnych ekonomikách a demokratických zárukách. Ako potom máme správne čítať časy? V 24. kapitole Matúšovho evanjelia Ježiš hovorí: „Buďte bdelí! Nemôžete poznať deň Pánovho príchodu.“ Tento rozhovor s apoštolmi je zopakovaný v evanjeliu podľa Lukáša, kde je pridaných niekoľko ďalších Kristových slov. Svoje rozprávanie začína o svojom návrate v sláve po zmätkoch, ktoré majú nastať: „Lebo ako blesk, keď sa zablysne, ožiari všetko od jedného kraja neba až po druhý, tak aj Syn človeka v svoj deň“ (Lk 17,24).

Tu odovzdáva viacrozmernú víziu, ktorá presahuje čisto priamočiare rozprávanie. Hovorí o blízkom približovaní sa zničenia Jeruzalema a o konečnom súžení, ktoré príde v ďalekej budúcnosti (viď Mt 24,9–14).

Približujúc sa ku koncu vekov, Ježiš varuje:

„Ako bolo za dní Noema, tak bude aj za dní Syna človeka. Ľudia jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa, keď Noe vošiel do korába. Tu prišla potopa a zahubila všetkých. Podobne, ako to bolo za dní Lota: ľudia jedli, pili, kupovali, predávali, sadili, stavali ale v deň, keď Lot odišiel zo Sodomy, spustil sa oheň a síra z neba a všetkých zahubili. Priam tak bude aj v deň, keď sa zjaví Syn človeka. Kto bude v ten deň na streche a veci bude mať v dome, nech nezostupuje vziať si ich, a kto bude na poli, nech sa takisto nevracia nazad. Spomeňte si na Lotovu ženu. Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho“ (Lk 17,26–33).

Iným slovami: ktokoľvek sa snaží zachovať si svoj život len skrze ľudské stratégie, stratí ho; no ktokoľvek stratí svoj život ako obetu za zachovanie vernosti Kristovi, ten bude žiť naveky. Musíme si pamätať, že Antikristova vláda bude krátka – prorok Daniel i sv. Ján hovoria o tri a pol roku – a že na konci tohto času „Potom sa zjaví ten zločinec, ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu;“ (2Sol 2,8 a pozri tiež Zjv 19,19–20).

Kristovo víťazstvo je prvou a poslednou témou Knihy zjavenia a tak tiež musí byť prvým a posledným slovom v našich vlastných životoch. Nie sme sami, nie sme ponechaní zlobe temných mocností ani agentom zla v tomto svete. Ježiš Kristus je Pánom dejín a on je Tým, ktorého sa musíme pevne držať, keď prechádzame temným vekom. Musíme tak činiť ako malé deti s duchom dieťaťa pevne zvierajúceho otcovu ruku. Či už bude svet existovať ďalších tisíc rokov, sto rokov, či poslednú dekádu, Pravda zostáva tá istá: „Pokiaľ nebudete ako deti, nevojdete do Božieho kráľovstva.“

Toto je skutočný „manuál prežitia“ počas apokalypsy, toto je duchovný základ učenia nášho Spasiteľa o tom, čo musíme robiť a kde musíme byť, duchovne a duševne, keď prechádzame časmi temnoty. Pán stále stojí pripravený prijať nás, nakŕmiť, strážiť a viesť nás, ak sa k nemu budeme neustále obracať a odpovedať na milosti ktoré nám chce dať – vrátane konkrétnych milostí, ktoré budeme potrebovať pre nadchádzajúce časy. V príhodný čas budeme vedieť, čo treba. Vrcholom Knihy zjavenia sú Kristove posledné slová:

„Prídem čoskoro.“

Celé Sväté písmo končí Jánovou odpoveďou, jeho hlasom reprezentujúcim akoby celú Cirkev:

„Príď, Pane Ježišu!“

***

Michael D. O’Brien je autorom tridsiatich kníh, ktoré boli preložené do štrnástich jazykov, vrátane jeho celosvetového bestselleru Otec Eliáš: Apokalypsa a Eliáš v Jeruzaleme.

PDF (formát pre tlač)