Meštianske umenie vystavené v hlavnom meste revolúcie

Beata Górecka
18. januára 2021
  Kultúra

Majstrovské obrazy z rokov 1815 – 1848, portréty elegantných žien, mužov a detí, očarujúce krajiny a žánrové scény, ako aj zátišia ohromujúce precíznosťou detailov obsahuje zbierka princa von und zu Lichtenstein, ktorá bola vystavená na jeseň roku 2015 v Petrohrade. Spolu s grafikou z tohto obdobia a s dielami umeleckého remesla, sú skutočnou pastvou pre fajnšmekrov umenia. Diela zhromaždené generáciami kniežat z rodu Lichtenštajnovcov umožňujú oboznámiť sa s čiastočne zabudnutým obdobím vývoja výtvarného umenia v nemecky hovoriacich krajinách pod vládou a pod vplyvom cisárskeho dvora vo Viedni.

Obdobie mieru, nasledujúce po Viedenskom kongrese, ktorý ukončil napoleonské vojny v Európe, malo pozitívny vplyv na rozkvet maliarstva a ďalších oblastí umenia. Cisársky dvor, ako aj s ním spätá aristokracia a bohaté meštianstvo ochotne zadávali umelcom objednávky na obrazy a predmety, ktoré zdobili interiéry ich palácov a domov. Začali vznikať diela, v ktorých bez ohľadu na tému bola zreteľná snaha o stvárnenie špecifickej atmosféry ideálneho sveta pri zachovaní rovnováhy medzi Bohom, prírodou a človekom. Vo všeobecnosti sa upustilo od mytologických motívov, ktoré boli charakteristické pre predchádzajúce epochy. „Hrdinami“ maliarskych kompozícií sa stali obyčajní ľudia zobrazovaní pri vykonávaní každodenných činností, obklopení rodinou a priateľmi, v zátišiach interiérov domov alebo na pozadí krajinky zaliatej svetlom. Tento typ maľby sa onedlho začal nazývať termínom biedermeier – podľa kultúrneho trendu, ktorý sa v tom čase rozvíjal najmä v meštianskych kruhoch strednej Európy, s jedinečným štýlom dekoratívneho umenia a interiérového dizajnu.

Revolucionári rôzneho druhu sa pokúšali tomuto označeniu dať pejoratívny charakter a urobiť z neho synonymum nevkusu, o ktorom sa domnievali, že mu holdovala skazená buržoázia, a ktorej mal chýbať vkus na rozdiel od „umenia“ propagujúceho škaredosť, ktoré je dnes, bohužiaľ, často plné vulgarizmov. Uskutočnenie diskutovanej výstavy v Petrohrade, ktorý bol roky považovaný za hlavné mesto svetovej revolúcie (ako Leningrad), malo preto aj ďalší význam – dá sa povedať, že jej iniciátori a zároveň majitelia zbierky, lichtenštajnské kniežatá, sa podujali na misiu propagácie krásy v krajine, v ktorej bola roky vysmievaná.

Páni z Lichtenštajnska

Rod Lichtenštajnovcov odvodzuje svoje meno od hradu v Dolnom Rakúsku a je jedným z najstarších šľachtických rodov v Európe. Jeho prvým známym predstaviteľom bol Hugo, ktorý žil v 12. storočí. Počas reformácie Lichtenštajnovci konvertovali na protestantizmus, na konci 16. storočia sa však traja bratia: Karl, Maximilián a Gundaker vrátili ku katolicizmu, čím začali nové obdobie v histórii rodu, ktorý bol odvtedy verný Cirkvi a cisárstvu. Ako odmenu za podporu Habsburgovcov v tridsaťročnej vojne sa v roku 1623 Lichtenštajnovci stali dedičnými kniežatami ríše. V roku 1719 cisár Karol VI. uznal dve grófstvá patriace Lichtenštajnovcom (s hlavnými sídlami vo Vaduze a Schellenbergu) ako zvrchované kniežatstvo v rámci cisárstva, ktoré sa časom stalo úplne samostatným štátom Lichtenštajnsko pomenovaným podľa priezviska jeho vládcov, ktorí tam dodnes vládnu.

Príjmy z mnohých majetkov Lichtenštajnovci investovali okrem iného do rozširovania svojich rezidencií a zbierania umeleckých diel. Pôvodná zbierka bola založená v 17. storočí. Ďalšie kniežatá ju systematicky rozširovali novými nákupmi diel od slávnych umelcov ako boli Lorenzo Monaco, Piero di Cosimo, Andrea Mantegna či Pieter Paul Rubens. Mnohí členovia rodu boli mecenáši, ktorí zadávali objednávky majstrom, svojim súčasníkom. Veľkú časť diel prezentovaných na výstave kúpil knieža Alojz II. (1796-1858) priamo od umelcov, zatiaľ čo časť získal súčasný majiteľ zbierky knieža Ján Adam II.

Duch romantizmu

Medzi dielami z rôznych období sú exponáty z prvej polovice 19. storočia zapožičané pre výstavu v Moskve, ktoré sú skutočne majstrovskými dielami. Jedným z najzaujímavejších obrazov je portrét vynikajúceho viedenského umelca Friedricha von Amerlinga s pútavým názvom Stratená v snoch. Zobrazuje portrét mladej ženy, ktorá v ľavej ruke drží otvorenú knihu a pravou si pridržiava cez hlavu prehodenú čiernu čipkovanú štólu. Jej ladná tvár s jemnými črtami a melancholickým vzhľadom upúta pozornosť. Farby maľby sú neobyčajne decentné s tónmi, ktoré sú skôr chladné – očarujúca je ich zamatová čerň v kombinácii so sivomodrým pozadím, biele šaty viditeľné spod štóly, bledoružová pokožka oživená červeňou na perách a okrajoch knihy, ktorú drží v ruke.

Friedrich von Amerling, Stratená v snoch
zdroj: wikimedia commons

Diela ďalšieho viedenského umelca, Ferdinanda Georga Waldmüllera, sú vynikajúce svojím spracovaním, farebnosťou, kompozíciou a predovšetkým zmyslom pre detail. Spočiatku bol portrétista, neskôr sa preslávil ako maliar krajiniek, žánrových scén a zátiší. Na obraze Prerušená púť ukázal skupinu modliacich sa ľudí kráčajúcich po úzkom chodníku. Mladá dedinčanka viditeľná v popredí nevydržala útrapy cesty a sadla si na zem. K nej sa starostlivo skláňajú traja ľudia – dve ženy, z ktorých jedna ju podopiera, aby nespadla, a muž ponúkajúci fľaštičku s liekom. Náhorná plošina, na ktorej sa opisovaná scéna odohráva, je plná svetla z vychádzajúceho slnka, pričom zelená tráva a zlatohnedé skaly dokonale ladia s pestrým oblečením pútnikov, u ktorých dominujú červené, modré a biele akcenty. Umelec s najväčšou pravdepodobnosťou zobrazil epizódu, ktorá sa mohla odohrať počas jednej z nespočetných pútí vidiečanov z okolia Viedne do Mariazellu – hlavnej mariánskej svätyne cisárstva. Pozornosť púta horlivá nábožnosť zobrazených postáv, ako aj ich pripravenosť pomáhať iným.

Ferdinand Georg Waldmüller, Prerušená púť
zdroj: wikimedia commons

Zátišie a interiéry

Majstrovským dielom maliarskej virtuozity sú dve zátišia Waldmüllera, Kvetiny v porcelánovej váze so svietnikom a striebornou nádobou z roku 1839 a Ruže z roku 1843. Každý zo zobrazených predmetov je stvárnený s mimoriadnou precíznosťou a zmyslom pre detail. Kovový lesk strieborných predmetov, hladký, lesklý povrch porcelánovej vázy a jemné okvetné lístky kvetov v živých a vzájomne harmonizovaných farbách vytvárajú vynikajúcu kompozíciu, v ktorej použitie hladkého temného pozadia ešte viac zvýrazňuje každý jeden predmet.

Obsahom maľby predčasne zosnulého umelca Leopolda Stöbera je kolektívny portrét rodiny zhromaždenej okolo maliarskeho stojana, pri ktorom stojí mladý umelec. Všetci sa so záujmom dívajú na obraz na stojane, ktorý však divák nevidí. Meštianska miestnosť slúžiaca ako pozadie pre zobrazené postavy, je zariadená skromne, ale s vkusom. Na komode je krucifix, vedľa stoja dve sviečky v svietnikoch a na stenách visia početné obrazy.

Interiér šľachtického paláca je na druhej strane zobrazený na akvareli Pracovňa v Rasumowského paláci na Landstrasse vo Viedni, ktoré je dielom slávneho viedenského umelca Rudolfa Rittera von Alt, ktorý sa špecializoval na prezentáciu architektúry a krajinu rodnej Viedne, ako aj ďalších miest v Rakúsku a Taliansku. S takmer dokumentárnou presnosťou zobrazuje všetky detaily zdobiace steny, nábytok a početné drobnosti v miestnosti.

Rudolf Ritter von Alt, Pracovňa v Rasumowského paláci na Landstrasse vo Viedni
zdroj: wikimedia commons

Krajina a vojenské bitky

Jedna z najkrajších talianskych krajiniek na výstave zobrazujúca výhľad na záliv v Sorrente sa vyznačuje jemnými farbami, v ktorých dominujú rôzne odtiene modrej. V popredí viditeľné skaly lemujúce pobrežie zálivu sú skryté v tieni a ich takmer zvislé steny obrúsené vetrom kontrastujú s  hladinou vody hladkou ako zrkadlo a osvetlenou rozptýleným svetlom. Autorom tejto „lyrickej“ romantickej maľby je Thomas Ender, ktorý sa preslávil ako vedutista Neapola a jeho okolia a po návrate do rakúskeho hlavného mesta pokračoval v práci krajinkára.

Historickou maľbou, predstavujúcou nedávnu históriu, je obraz Johanna Petra Kraffta Arcivojvoda Karol s jeho štábom počas bitky o Aspen v roku 1809, namaľovaný jedenásť rokov po zobrazenej udalosti. 21. mája 1809 došlo k dva dni trvajúcej bitke medzi Napoleonovou armádou a rakúskym vojskom, v ktorej, keď sa zdalo, že francúzsky útok prelomil obranné línie Rakúšanov, ich vodca arcivojvoda Karol osobne viedol vojakov do útoku a Francúzov porazil. Malo to obrovský psychologický význam, pretože tým bol vyvrátený mýtus o neporaziteľnosti Napoleonovej armády.

Johann Peter Krafft, Arcivojvoda Karol s jeho štábom počas bitky o Aspen v roku 1809
zdroj: wikimedia commons

V strede kompozície vidíme arcivojvodu Karola na bielom koni. On aj sprevádzajúci velitelia majú na sebe biele uniformy, ktoré ich odlišujú od masy vojakov. Na popredí obrazu dominujú telá padlých, na ľavej strane skupina vojakov vynáša raneného z bojiska. V pozadí, za mrakmi dymu zakrývajúceho modré nebo, možno vidieť obrysy mesta bráneného Rakúšanmi. Túto znamenitú bojovú kompozíciu si objednal knieža Johann I. von Lichtenstein ako zmenšenú verziu obrazu, ktorý bol predtým namaľovaný pre Dom invalidov vo Viedni.

Všetky diela zhromaždené na výstave, ako aj ďalšie zbierky z predchádzajúcich období, boli uložené v Lichtenštajnskom paláci vo Viedni. Po vypuknutí druhej svetovej vojny boli evakuované do Vaduzu, hlavného mesta Lichtenštajnska. Po šesťdesiatročnej pauze sa vďaka rozhodnutiu kniežaťa Jána Adama II. vrátili do viedenského ústredia a od 24. marca 2004 sú opäť k dispozícii širšej verejnosti. Vystavené každý deň v nádherne zrekonštruovaných barokových sálach, potešia oči všetkých znalcov krásy a dobrého vkusu.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!