Medzi Rímom a Orientom

Aleksander Stralcov-Karwacki
30. decembra 2020
  Politika

Sarmatizmus ako fenomén sa v poľskom povedomí nadobro zakorenil na začiatku 17. storočia. V tom čase bolo do poľštiny preložené dielo Aleksandra Gwagnina Opis európskej Sarmatie. Je zaujímavé, že Gwagnin do Sarmatie zahrnul nielen Poľsko, ale aj Litvu, Rusko, Żmudź, Livóniu a Prusko. Ale iba v Poľsku, či presnejšie v poľskej kultúre sa tento názov – chápaný Gwagninom výlučne geograficky – rozvíjal nielen ako kultúrny fenomén, ale na dlhé storočia sa stal označením pre národnú ideu šľachtického stavu a v 19. storočí sa stal počiatkom národného sebaurčenia všetkých Poliakov.

Sarmatizmus kombinoval západné a východné vplyvy, ako aj miestne poľské tradície. Z utilitárneho hľadiska možno o ňom povedať, že nepochybne prispel ku kultúrnej samostatnosti Poľska v rámci západnej Európy, ba zabránil jeho postupnej germanizácii a vstupu do sveta nemeckej kultúry, ktorý stelesňovala Svätá rímska ríša nemeckého národa. Koľkokrát sarmatská identita šľachty a časti magnátov – Litvy aj Poľskej koruny – nedovolila predstaviteľom habsburskej dynastie sedieť na kráľovskom i veľkovojvodskom stolci!

Sarmatizmus tak stál v ceste prirodzenému spojenectvu medzi Rzeczpospolitou a Ríšou v záujme celého katolíckeho sveta. Sarmatizmus nedovolil poľskej šľachte definitívne sa identifikovať ako európska spoločenská vrstva, čo sa v neskoršom období vo veľkej miere pričinilo o vznik situácie, ktorá neskôr vyústila do rozdelenia krajiny. Podivným spôsobom po rozdeleniach – ktoré boli nejakým spôsobom priamym dôsledkom vplyvu sarmatskej idey – sa sarmatizmus v časti, ktorá pripadla Rusku, stal základom, na ktorom sa začala budovať identita moderného poľského národa.

Očami Litovčana

Je zaujímavé pozrieť sa na sarmatizmus z pohľadu litovskej šľachty. Na jednej strane bola vo svojich koreňoch ešte sarmatskejšia než poľská, a na druhej strane pri kontakte s ázijským Ruskom ju nenadchýnal východný spôsob života a radšej sa chcela nedobytným múrom oddeliť od vplyvu Moskvy. V tejto súvislosti takmer súčasne so šírením sarmatskej myšlienky v Poľskej korune, sa v Litve začal spomínať mýtus o rímskom pôvode litovskej šľachty.

Sarmatizmus sa rozvinul v Poľskej korune ako prostriedok proti spájaniu poľskosti s európskou kultúrou a konkrétne s nemeckosťou. Na druhej strane mýtus o rímskom pôvode litovskej šľachty mal zase za cieľ oddeliť litovsko-ruskú šľachtu, často veľmi zmiešaného pôvodu, od vplyvov moskovskej kultúry. Nechcel byť namierený proti Poľsku, ale úplne prirodzeným spôsobom sa stal protiváhou sarmatskosti. Jasnú konfrontáciu medzi týmito pohľadmi možno pozorovať v Rozhovore Poliaka s Litovcom, napísanom v roku 1564, teda tesne pred Lublinskou úniou. Ak dáme nabok propagandistický účel tohto diela – koniec koncov išlo o to presvedčiť Litovca, aby uzavrel úniu a motivovať ho ušľachtilou slobodou panujúcou v Poľsku – treba poznamenať, že tento dokument vyjadruje skutočný rozdiel v prístupoch spôsobený geopolitickými, kultúrnymi a sociálnymi podmienkami.

Počas vývoja idey sarmatizmu bola Litva archaickým štátnym útvarom, ktorému vládol jeden vládca za účasti veľkých magnátov. Drobná šľachta tvorila masovú klientelu pre niekoľko desiatok magnátskych rodín. Niektorí odhadujú ich počet na tridsaťdeväť, z čoho trinásť malo reálny vplyv na štátne záležitosti a tri z nich zastávalo toľko úradov ako ostatné dokopy. V takejto situácii nemožno hovoriť o nijakej šľachtickej demokracii aká vládla v Poľsku, a ktorej práva boli mechanicky prenesené do Litvy. Sarmatizmus nezodpovedal existujúcemu systému magnátskej klientely, preto nemal šancu rýchlo sa rozšíriť na územie Litovského veľkovojvodstva. Na druhej strane mýtus o rímskom pôvode litovskej šľachty slúžil osobitnej sebaidentifikácii litovských bojarov a  bol namierený predovšetkým proti moskovskej štátotvornej idei a nepriamo proti vzmáhajúcemu sa sarmatizmu v Poľskej korune.

Medzi Rímom a Orientom
zdroj: wikimedia commons

Medzi anarchiou a tyraniou

Tu treba spomenúť diskusiu medzi prisťahovalcom z Moskvy do Litvy Andrejom Kurbskim, kovelským kniežaťom a moskovským cárom Ivanom Hrozným.

Knieža Andrej oslovuje cára týmito slovami:

A ak hynú cári a vládcovia, ktorí prijímajú kruté zákony a vydávajú nesplniteľné dekréty, o to viac by mali zhynúť tí, ktorí nielenže prijímajú nesplniteľné zákony a nariadenia, ale pustošia svoju zem a ničia svojich poddaných a celé rodiny nešetriac pritom ani deti. A vládcovia by mali prelievať svoju krv v boji proti nepriateľom, každý za svojich poddaných. Oni však, ako hovoria, zbierajú čisté panny, vozia ich za sebou na vozoch a nemilosrdne ničia ich čistotu, už sa neuspokojujú so svojimi piatimi alebo šiestimi ženami! Ó beda! Ó nešťastie! Do akej najhlbšej priepasti vrhá diabol, náš nepriateľ, našu nezávislosť a slobodu!“

Cár na to odpovedá:

Pozri sa na to všetko a uvažuj, aký systém panuje pod vládou viacerých vládcov a vlád, pretože tam cári poslúchali biskupov i veľmožov, ako tieto krajiny zahynuli … O vine našich poddaných a o našom hneve na nich. Doteraz ruskí vládcovia nikomu tieto prípady nepredložili, mohli však svojich poddaných odmeňovať i trestať a taktiež sa nezodpovedali za to pred nijakým súdom.“

Knieža Andrej obviňuje vládcu Moskvy z neslýchanej tyranie a nerešpektovania práv a slobôd, ktorým sa teší Litva. Podobne sa vyjadruje aj Poliak v rozhovore s Litovčanom, v ktorom zdôrazňuje nadradenosť práv šľachty v Poľsku nad tyraniou autokracie na Litve. Aká teda bola Litva v skutočnosti?

Zdá sa, že spoločenský poriadok v Litve najviac zodpovedal povahe Litovca, pokiaľ ide o rovnováhu medzi slobodou a vážnosťou majestátu. Nie z donútenia, ale s dôverou sa litovská šľachta rozhodla slúžiť magnátskym bratom. V týchto činoch nevidela nijakú „tyraniu“, ktorá fakticky existovala v moskovskom štáte.

Postupom času však šírenie sarmatskej idey začalo prinášať plody a v Litve – medzi šľachtou všeobecne – sa začínajú šíriť predstavy o „rovnakých právach“ s kráľovskou korunnou šľachtou. Je to dlhodobý proces, ktorý pokračuje celé storočie a svoj materiálny odraz mal na začiatku 18. storočia v bitke pod Olkienikami, v ktorej opozícia litovskej šľachty porazila tábor dovtedy všemocných Sapiehovcov. Zdalo sa, že „šľachtická demokracia“ zvíťazila aj v Litve. V žiadnom prípade – drobná šľachta zvíťazila vďaka zjednoteniu ostatných magnátov, ktorí mali plné zuby vlády Sapiehovcov.

Východný či latinský

Keď sa bližšie pozrieme na poľský sarmatizmus, vidíme v ňom viac latinských než „sarmatských“, čiže východných čŕt. Tromi stĺpmi sarmatizmu boli nakoniec obyčaje predkov, čnosť a „zlatá sloboda“ – všetko, čo charakterizovalo Rím v dobe republiky. Pridajme k tomu Romanitas, chápaný v zmysle dedičstva Res Publicae Romanorum, ktorého dedičom je Res Publicae Polonorum. Možno by sa teda dalo tvrdiť, že sarmatizmus nebol sarmatizmom v čistej forme, v akej de facto existoval v moskovskej Rusi či v kozáckom štáte. Skôr bol akousi politickou etiketou, ktorú prijali Poliaci, aby sa odlíšili od európskych národov. Z východu prijal iba formu v podobe pánskeho oblečenia kontusz, karabely a východnej kuchyne, zatiaľ čo obsah ideových názorov kráľovskej šľachty zostával v maximálnej miere latinský.

Medzi Rímom a Orientom
zdroj: wikimedia commons

V tejto súvislosti sa konečné víťazstvo takto chápaného „sarmatizmu“ javí ako logické aj v Litve. Koncom 18. storočia sa zbavil protizápadných fóbií a po rozdeleniach dosiahol faktické víťazstvo. Stal sa štandardom sebaprezentácie litovskej šľachty v 19. storočí, ktorú v básnickom epose Pan Tadeusz opísal Adam Mickiewicz.

Aký máme mať dnes vzťah k sarmatizmu? Pre mnohých bude táto otázka určite priveľmi abstraktná; životné podmienky sa napokon radikálne zmenili a spomienka na sarmatizmus sa takmer úplne vytratila. Prečo je teda v Poľsku tzv. prúd slobody taký rozšírený a prečo názory o priemernom Poliakovi hovoria o jeho láske k osobnej slobode, akejsi chaotičnosti či jeho „slamenom“ nadšení?

Nakoniec by bolo treba urobiť nejaký záver ohľadom sarmatizmu. Ako vidíme, nešlo o homogénny jav, ale eklektické spojenie prvkov antického republikánskeho Ríma s vonkajšou symbolikou Východu. Vznikol v dôsledku potreby poľskej šľachty vymedziť sa voči ostatným európskym národom. V tomto zohral mimoriadne dôležitú rolu, do istej miery však viedol aj ku kultúrnej izolácii Poľska od európskych krajín, čo nepriamo vyústilo do jeho rozdelenia.

V Litve sarmatizmus bojoval o mysle s mýtom o rímskom pôvode litovskej šľachty, ktorý taktiež vyplynul z potreby sebaidentifikácie utláčanej litovskej šľachty proti pokusom Moskvy prevziať vládu nad Veľkokniežatstvom. Na rozdiel od sarmatizmu glorifikoval rímske princípy autokracie, ktoré boli rozšírené v litovskej praxi. Dá sa povedať, že v istom zmysle je súčasná situácia v Bielorusku nepriamym ovocím tejto idey. V dnešnom Poľsku ešte do istej miery žije Sarmat a v dnešnom Bielorusovi či Litovčanovi – dedič Palemona. To všetko však nič nemení na skutočnosti, že pôvod oboch tradícií je podobný.

Ide skôr o zveličenie tých či oných aspektov antickej rímskej civilizácie. Je zrejmé, že oba tieto prvky: práva slobodných a vedomých občanov, ako aj vážnosť autority vládcu v civilizácii Christianitas plodne prispievali k uznávaniu vlády Ježiša Krista v spoločnosti.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!