Med a mlieko. O dôstojnosti latinského jazyka (Desiata časť)

Lucia Laudoniu
14. decembra 2021   Kultúra

pokračovanie

Rétorika má dôležitú úlohu: byť strážkyňou jaskynného hrobu našich úst. Nemá vynášať z úst každý balast. Aj ten najväčší advokát sily slova však z času na čas nosí piesok na púšť.

Hlavná postava Verdiho Rigoletta, uštipačný dvorný šašo a milujúci otec v jednej osobe, sa v monológu Pari siamo (Sme rovnakí) prirovnáva k nájomnému vrahovi Sparafucilovi. Sme rovnakí – jeden vraždí dýkou, druhý jazykom.

Ak je slovo niekedy pištoľou, čiarka je ostrým nábojom v nej. Svoje o tom vedeli sprisahanci, ktorí chceli zniesť zo sveta anglického kráľa Eduarda II. Aby si Izabela Francúzska a Roger Mortimer obrazne umyli ruky od kráľovej krvi, namiesto Pilátovho lavóra s vodou im poslúžila jediná chýbajúca čiarka. Starí Rimania nepoužívali interpunkciu ani minuskulu, inskripcie v kameni boli písané majuskulou. Taká praobyčajná čiarka sa potom môže stať vláskom medzi životom a smrťou: „Eduardum occidere nolite timere bonum est.“ Tento odkaz sa dá dešifrovať dvoma diametrálne odlišnými spôsobmi v závislosti od toho, kam umiestnime imaginárnu čiarku: „Eduardum occidere nolite (čiarka), timere bonum est.“ Význam takto skonštruovanej vety je celkom nevinný: „Nezabíjajte Eduarda, báť sa je dobré.“ Stačí však posunúť čiarku o sloveso ďalej a dostaneme čosi celkom iné: „Nebojte sa zabiť Eduarda, je to dobré.“ „Eduardum occidere nolite timere (čiarka), bonum est.“ Umne skonštruovaná veta vstúpila do anglickej literatúry vďaka hre Christophera Marlowa o Eduardovi II.

Čarovanie so záporkou nolite medzi dvoma slovesami (pričom nevieme, na ktoré zo slovies sa zápor vlastne vzťahuje) si vyskúšali aj v Uhorsku na jeseň Anno Domini 1213. Uhorskí povstalci plánovali atentát na kráľovnú Gertrúdu. V odpovedi ostrihomského arcibiskupa, ktorá mala rozhodnúť, či magnáti nakoniec ohavný čin spáchajú, chýbali čiarky.

Posolstvo biskupa si rebelujúca nobilita vysvetlila po svojom, teda ako povzbudenie k vražde: „Reginam occidere bonum est timere nolite et si omnes consenserint ego non contradico.“ Opäť sú pred nami minimálne dve cesty výkladu: „Je dobré zabiť kráľovnú, nemajte strach (nebojte sa), a pokiaľ všetci súhlasia (budú súhlasiť), ja nie som proti.“ Kto by rád obvinil arcibiskupa, že požehnáva vražde, nech sa zamyslí nad ďalšou (gramaticky rovnako validnou) interpretáciou týchto „krvavých“ riadkov: Reginam occidere bonum est timere, nolite. Et si omnes consenserint, ego non. Contradico.“ „Je dobré báť sa (bonum est timere) zabíjať kráľovnú (reginam occidere), nerobte to. Ak by aj všetci súhlasili, ja nie. Protirečím (tomu).“ A teraz si vyberme, či biskup ctil prikázanie nezabiješ alebo sa nechal zatiahnuť do intríg uhorských magnátov…

Interpunkciu, ako ju poznáme dnes, priniesol až novovek. Čiarky však nie sú žiadne nepotrebné čierne mušky sediace medzi riadkami. Keď odletí čo len jedna čiarka, niekoho to môže stáť život. Minimálne stredovekých kráľov.

Život za všestrannosť a farebnosť latinčiny bol by položil taliansky biskup, humanista, latinista a historik Angelo Rocca. Mužovi narodenému v roku 1545 patrí popredné miesto v encyklopédiách aj vďaka založeniu slávnej rímskej verejnej knižnice Angelica. Po roku 1585 stál na čele vatikánskej tlačiarne a zaslúžil sa o sprístupnenie tlačenej verzie Vulgaty kresťanskej Európe.

Život medzi tlačiarenskými matricami a starými rukopismi bol dobrodružstvom, ku ktorému nebolo treba stroj času. Slová sú tým strojom času, ktorý ľudstvo márne hľadá, zabúdajúc na to, že ho už tisícročia má pred očami oslepenými z mihotajúceho sa kaleidoskopu politickej smutnohry.

Roccu priťahovalo historické bádanie, liber historiae však čítal so sviečkou teológie. Svätého Hieronyma vyhlásil za autora hlaholského písma. Knihy písané v hlaholike používali slovanskí kňazi slúžiaci západorímskym obradom na území dnešného Chorvátska. Zaštítiť sa autoritou kanonizovaného prekladateľa Biblie malo byť gesto víťaza v konkurencii pravoslávnych Srbov, ktorí sa odvolávali na starobylosť cyriliky solúnskych bratov. Pokiaľ by sa prvý systematik latinských biblických textov, ktorý zomrel v 5. storočí, skutočne zaoberal slovanským písmom, ako tvrdil Rocca, cyrilo-metodské litery by v procese christianizácie Slovanov prišli o svoj primát.

Viera v hieronymovský pôvod hlaholiky prežila autora tejto hypotézy a stále má svojich skalných fanúšikov. Moderný výskum však Roccove idey vyradil z hry. Prečo by sa cicerónsky bard, akým sanctus Hieronymus Stridonensis nesporne bol, mal venovať tvorbe písma pre (v jeho dobe) obskurnú komunitu barbarov, s ktorou nemal žiadne preukázateľné duchovno-kultúrne kontakty? Dalmácia a Ilýria kvitli pod rímskou správou. Keby svätý Hieronym experimentoval s (paleo)slovanskými dialektmi, ako predpokladal Rocca, vo svojej dobe by si pod sebou podpílil konár integrácie do latinského priestoru. Je nepredstaviteľné, aby mal dalmátsky Latinus v úmysle odrezať sa od svojich koreňov.

Taliansky humanista sa v otázke pôvodu hlaholiky podľa konsenzu učených hláv mýlil (quis homo perfectus?), malý kamienok omylu ale mramor jeho pamätníka nepoškodí. Roccove taliansky písané opusculum Osservationi (sic, nie osservazioni) intorno alle bellezze della lingua latina (Poznámky o krásach latinského jazyka) z roku 1590 si zaslúži pozornosť nielen kvôli rozkošnej dobovej taliančine. Angelo Rocca ponúka zaujímavý pohľad na dejiny starorímskeho jazyka cez mikroskop rétoriky a teológie. Píše napríklad o láske žiaka k učiteľovi, aj o tom, ako sa správne pýtať.

Jazyk má byť vzácnym obrusom na stole zhotovenom z dreva našich myšlienok. Autor sa nám snaží vysvetliť, ako tento obrus nezašpiniť. Latinský jazyk dáva za vzor vernakulárnej taliančine a mračí čelo nad barbarizmami, ktoré prenikli do predchodkyne talianskeho jazyka po invázii germánskych kmeňov na Apeninský polostrov: „Guerra pro bello, tregua pro indutiis.“ Guerra (vojna) je pôvodom germánsky výraz, ktorý postupne vytlačil z používania klasické slovo bellum. Vojnou s Germánmi rímska ríša premrhala veľa síl… Tregua, v slovníkoch definovaná ako prímerie, po páde západorímskej časti impéria vystriedala latinské podstatné meno indutia existujúce najmä vo forme plurale tantum, indutiae. Rocca – tak, ako vari každý humanistický priateľ klasickej gramatiky – má na podobné „znečisťovanie“ antickej krásy ťažké srdce. Riziko, že sa toga candida zas a znova zašpiní blatom, však nezmizne, dokiaľ bude človek ranený dedičným hriechom.

Angelo Rocca správne rozlišuje medzi barbarizmom a solecizmom, čiže nesprávne zvoleným slovom, ktoré narúša gramatický a významový kontext výpovede. Obhajuje náuku, že favella latina bola prirodzeným a živým jazykom Ríma. Dante sa, naopak, domnieval, že latinčina „povstala“ ako artificiálny „produkt“ dohody mnohých národov. Božskú iskru v nej nevedel vysvetliť inak, než „importom“ zhora.

Rocca v roku 1577 promoval v Padove na doktora teológie a nikdy sa nevzdal silných väzieb na katolicizmus. Rem acu tetigit (zasiahol vec ihlou, latinský ekvivalent slovenského „trafil klinec po hlavičke“) a postavil gramatikov nad básnikov. Básnici sa predsa učili harmónii jazyka od tých, ktorí boli litteris Latinis docti. Zakladateľ bibliotéky Angelica sa opiera o Cicerovo a Suetoniovo svedectvo, že prvým učiteľom latinskej rétoriky v Ríme bol Lucius Plotius Gallus. Vo svojom remesle bol veľmi úspešný a žiaci sa na neho lepili ako včely na piestiky letných kvetov.

Práve poézia je ohňom, ktorý zapáli krb a vnesie do domu teplo a svetlo. Mať rodný (presnejšie, prvý) jazyk latinský však ani v starom Ríme nebolo výhrou. Vôbec to neznamená, že rímske deti nemuseli študovať tajomstvá vlastného jazyka, lebo dostali do vienka celú lexikálnu výbavu. Abhorret hoc vero! Nadobudnutý vokabulár bol prázdnym a neomietnutým domom bez nábytku, okien a dvier. Základy domu volali po ruke majstra. Ďalšiu prácu na tejto duchovnej stavbe – kedysi aj dnes – predstavovalo usilovné osvojenie si gramatických poučiek ad amussim, presne podľa reguly. Nepredstavujme si regulu ako trstenicu alebo pravítko, ktorým zlý učiteľ dáva nespratníkovi po prstoch. Nech je radšej kolíkom, o ktorý sa opiera slnečnica zdvíhajúca mladé lístky k Slnku.

Časová vzdialenosť medzi poslednými „rodenými hovorcami“ latinského jazyka nie je až taká dlhočizne dlhá, ako by sme boli schopní veriť. Párik amerických profesorov latinčiny (ich mená internet neprezradí) dal svojmu potomkovi do kolísky darček, aký človek 20. storočia len tak nedostane. Rozprávali sa s ním Caesarovou rečou a lacte cunisque. Dieťa vyrastalo v bilingválnom „kráľovstve“, v ktorom sa domáca latinčina delila o žezlo s angličtinou z ulice či televízie. Syn dvojice filológov prešiel rovnakou skúsenosťou, ako filozof Michel de Montaigne, od útleho detstva vychovávaný v striktne latinskom ovzduší.

Francúzsky monsignor Jean-Joseph Gaume sa v polovici 19. storočia zmieňuje o enkláve z rímskej štvrte Trastevere. Jej obyvatelia sa pasovali za pravých potomkov starých Rimanov a držali si od ostatných Talianov istý odstup (slovo noantri, my ostatní, je fosíliou tých čias). Monsignor Gaume sa v knihe Les trois Rome (Trojaký Rím, na prelome 19. a 20. storočia vyšla aj v českom preklade) rozpísal o „trasteverinovi“, ktorý bol taký hrdý na svoju latinskú minulosť, že dal svojmu (široko-ďaleko vraj najšikovnejšiemu) oslíkovi prezývku Tullius. Nebol to jediný hold kráľovi rétorov z Arpina. Netreba sa preto diviť, že mnohí z obyvateľov Trastevere ešte v 19. storočí nasávali Latinitatis lac spolu s materským mliekom.

Internet urobil zo sveta (akokoľvek ironicky to znie) veľkú dedinu. Vojna medzi kladmi a zápormi globalizačného procesu nemá pozemského víťaza. Nebeského však áno, pretože Kristovo žezlo vládne aj nad tými, ktorí sa mu vzpierajú. Internet prispieva svojou troškou k rastu medzinárodnej komunity s (neo)latinčinou ako prostriedkom aktívnej komunikácie, jej konsolidácia a zjednotenie však zatiaľ nie je a ani tak skoro nebude na programe dňa.

Príkladom sú žabomyšie spory, ktorá varianta latinskej výslovnosti je lapis veritatis. Srdcu latinsky cítiaceho kresťana by pronuntiatio ecclesiastica, ktorú konzervuje (italofónny) Vatikán, mala byť osobitne drahá.

Pamäť Cirkvi siaha tam, kam pamäť filológov, historikov a lingvistov viac nedosiahne. Aj vavríny doktorátov jedného dňa uschnú.

Len pýcha je schopná odhodiť všetky vedomosti do rieky zabudnutia. Tá istá pýcha však takmer vždy vedie k absolutizácii parciálnych vedeckých poznatkov a odborných informácií fatálne odrezaných od teologickej pupočnej šnúry.

Takmer nik sa neodváži premýšľať, prečo sa prechod od klasickej výslovnosti (v ktorej Cicero je „Kikero“) smerom k palatalizovanej neskoroantickej variante („Čičero“) dokonale kryje s nástupom kresťanstva. Veľkí latinskí otcovia velebiaci Boha na prelome dožívajúcej antiky a raného stredoveku už Bohorodičke hovorili „Redžína“ namiesto klasického „Regina“. Naša veda dokáže procesy prebiehajúce v postklasickej fonológii exaktne pomenovať a deskribovať, no nedokáže odpovedať na otázku, prečo Boh (ak v neho súčasná filológia ešte verí!) dopustil tento vývoj, a či je z latinskej prozódie reálne vyčítať duchovné poučenie.

Najzložitejšie problémy mávajú najjednoduchšie riešenia. Jazykové výrazové prostriedky bývajú sami osebe zrkadlom vnútorného sveta človeka. Kresťanská pravda spôsobila spasiteľné zmäkčenie sŕdc, ktoré boli ante Christum natum obrastené brečtanom pohanstva – krásnym, no jedovatým. Proces „mäknutia“ duše sa logicky prejavil v jazyku v podobe zmeny fonetiky.

Viem, takto postavená „spiritualizovaná“ hypotéza by na stránkach karentovaného periodika nikdy neuspela. No skôr si hmyz pochutí na tučných zväzkoch akademických zborníkov, než by zo živej latinskej modlitby (prednesenej hoc aj vatikánskou výslovnosťou) zmizla jediná fonéma!

„Latinská gramatika je liata žula.“ – myslel si rumunský politik, literárny kritik a duša spoločnosti Junimea s dokonale latinizovaným menom Titu Liviu Maiorescu. Pod Maiorescovou zázračnou latinskou žulou sa rozumie jej odolnosť pred krupobitím indolencie. Dnes si pod pojmom indolencia predstavujeme najmä ľahostajnosť a lenivosť, no skutočné etymologické posolstvo feminína indolentia je necitlivosť k bolesti (dolor). Už si nedokážeme pripustiť, že jazyk cíti mystickú bolesť, keď po ňom šliapeme ako po kapuste v starom sude.

Ďalší Rumun, Eugen Lovinescu vyhlásil, že latinčinu sa učíme kvôli našim duchovným potrebám: „pentru nevoiile noastre spirituale“. Učenie sa po rumunsky povie învăţare. Motykou etymológie sa prekopeme až k latinskému invitare, ktoré dalo život rumunskému slovesu. Učenie je invitatio – pozvanie.

Pozvanie oprať si dušu voňavým mydielkom jazyka Cirkvi vyčítame tiež z riadkov pápežov Leva XIII., ktorý latinskú reč považuje za kľúč k posvätnej náuke (Depuis le jour, 1899) alebo Pia X. Ten v nesmrteľnom jazyku antického Ríma videl šperk na krku Kristovej mystickej nevesty. Latinský šperk na krku Cirkvi bráni diabolskému katovi, aby jej odťal hlavu.

Desať esejí o latinčine je ako desať prstov na ruke. Každý prst má svoje poslanie, ale ak chcú prsty pracovať, musia držať pokope.

***

Predchádzajúce časti:

Med a mlieko. O dôstojnosti latinského jazyka (Prvá časť)
Med a mlieko. O dôstojnosti latinského jazyka (Druhá časť
Med a mlieko. O dôstojnosti latinského jazyka (Tretia časť)
Med a mlieko. O dôstojnosti latinského jazyka (Štvrtá časť)
Med a mlieko. O dôstojnosti latinského jazyka (Piata časť)
Med a mlieko. O dôstojnosti latinského jazyka (Šiesta časť)
Med a mlieko. O dôstojnosti latinského jazyka (Siedma časť)
Med a mlieko. O dôstojnosti latinského jazyka (Ôsma časť)
Med a mlieko. O dôstojnosti latinského jazyka (Deviata časť)

PDF (formát pre tlač)