Majú etnickí Nemci právo brániť svoje väčšinové postavenie?

John Cody
2. júna 2022   Politika Spoločnosť

Európa sa demograficky rýchlo mení a jednou z otázok, ktoré budú určovať toto storočie je, či majú Európania právo bojovať proti tomuto trendu.

Najvyšší nemecký súd v Kolíne nad Rýnom 8. marca 2022 rozhodol, že stranu Alternatíva pre Nemecko (AfD) možno označiť za „podozrivú hrozbu“ pre nemeckú ústavu. Tento verdikt je pravdepodobne jedným z najdôležitejších súdnych rozhodnutí v moderných dejinách Nemecka, ktoré v skutočnosti znamená zásadný zlom v demokracii krajiny. Týmto rozhodnutím súd fakticky „vymazal“ z politickej mapy celú politickú stranu s tisíckami členov a miliónmi hlasov, pričom strana je zaťažená takmer statusom vyvrheľa v dôsledku obrovského tlaku, ktorému čelí zo strany nemeckého štátu.

Priame politické dôsledky rozsudku nemožno podceňovať. Stručne povedané, otvára cestu k tomu, aby každý člen a každý politik strany bol aktívne sledovaný nemeckým štátom. Umožní tiež orgánom činným v trestnom konaní využívať svojich informátorov v strane. Mocná nemecká domáca spravodajská agentúra, Úrad na ochranu ústavy (BfV), bude mať takmer neobmedzenú právomoc sledovať a monitorovať súkromný život takmer každého, kto sa rozhodne nejakým spôsobom spojiť so stranou bez ohľadu na to, či bola alebo nebola táto osoba obvinená z nejakého trestného činu.

Jedným z kľúčových zdôvodnení tohto prelomového momentu v nemeckej demokracii bolo tvrdenie sudcov, že existujú náznaky, že AfD sa usiluje o zníženie počtu ne-nemeckých etnických skupín v krajine a že strana funguje na základe paradigmy „nemeckého národa“ ako etnického pojmu. Súd argumentoval, že obhajoba etnického nemeckého národa je v jasnom rozpore so základným zákonom Nemecka.

„Nemecký ľud je ústredným prvkom nášho základného zákona“

Zaujímavé je, že podpredseda strany AfD v Hamburgu Alexander Wolf v rozhovore pre spravodajský portál Junge Freiheit hneď nespochybnil rozhodnutie súdu, že AfD pôsobí na základe takéhoto etnického princípu (hoci iní vysokopostavení členovia strany by takéto tvrdenie určite úplne vyvracali). Namiesto toho Wolf uviedol, že etnická koncepcia nemeckého národa je skutočne chránená v základnom zákone.

„Nemecký ľud je ústredným pojmom nášho Základného zákona; „Nemecký ľud“ si dal tento základný zákon. Tento pojem je čosi iné než „obyvateľstvo v hraniciach Spolkovej republiky Nemecko“,“ povedal.

„Článok 116 Základného zákona výslovne hovorí okrem nemeckej štátnej príslušnosti aj o nemeckej etnicite. A pre náš zákon o občianstve bol (etnický) pôvod kľúčovým až do roku 2000.“

(…)

Nemecká vláda má v úmysle zakázať konzervatívnu stranu AfD, varuje predseda strany

Nemecká domáca spravodajská služba je vyzbrojená proti vedúcej konzervatívnej opozičnej strane v krajine, pričom reálnou možnosťou je potenciálny zákaz celej strany.

Zákon odkazuje na koniec druhej svetovej vojny, keď etnickí Nemci boli vyhnaní z krajín po celej Európe a v mnohých prípadoch boli po represáliách nútení odísť alebo boli zabití. Článok 116 udelil etnickým Nemcom, ktorí utiekli na povojnové územie Nemecka, automatické občianstvo, s osobitnou zmienkou o „rasovej“ povahe týchto represálií.

Pokiaľ ide o Wolfovo tvrdenie, že (etnický) pôvod bol ústredným bodom nemeckého systému až do roku 2000, toto tvrdenie má istý základ. Nemecko ešte desaťročia po druhej svetovej vojne fungovalo v systéme, ktorý bol značne zaujatý v prospech Nemcov etnického pôvodu, najmä mužov, aspoň pokiaľ ide o otázku občianstva.

(…)

Wolf z AfD tvrdí, že na základnom zákone v skutočnosti nie je nič zlé a že len v posledných rokoch spolitizovaný súd pomaly pretvára význam nemeckej ústavy tak, že neberie do úvahy žiadny pojem etnicity. Teraz nemeckí progresívni sudcovia zašli vlastne tak ďaleko, že tvrdia, že každý, kto hovorí niečo iné, je hrozbou práve pre túto ústavu, čo je situácia, v ktorej sa AfD v súčasnosti nachádza.

„Problém je v tom, že politická trieda už roky obracia toto chápanie základného zákona naruby a že súdy, spolitizovaný Spolkový ústavný súd a ďalšie súdy, ju nasledujú. OVG Berlín-Brandenburg v polovici minulého roka vyhlásil, že udržiavanie rozdielov medzi národmi porušuje článok 1 Základného zákona o ľudskej dôstojnosti. To je zjavne absurdné, dokonca protiústavné – a zároveň to súdy uplatňujú ako platné právo,“ povedal.

„Musíme sa usilovať o to, aby sa tento nesprávny výklad základného zákona napravil,“ dodal.

Môžu sa etnickí Európania politicky organizovať?

Či Wolf zmení myslenie nemeckého politického establišmentu, ktorý sa čoraz viac venuje myšlienke multikultúrneho, multietnického národa, sa ešte len uvidí, ale celá debata vyvoláva dôležitú otázku: Môžu etnickí Nemci lobovať za zachovanie svojho väčšinového postavenia vo vlastnej krajine, najmä vo forme politickej strany?

Je to dôležitá otázka. Hoci mnohí etnickí Nemci odmietajú myšlienku, že sú vôbec skupinou, ktorá potrebuje nejaké zastúpenie, väčšina etnických skupín na svete považuje politické zastúpenie za kľúčový prvok presadzovania svojich cieľov, bezpečnosti a záujmov nielen na individuálnej úrovni, ale aj ako národ. Historická vina Nemecka za druhú svetovú vojnu spôsobila, že väčšine obyvateľov krajiny je obzvlášť nepríjemné vyjadrovať akékoľvek obavy o svoju demografickú budúcnosť, avšak existujú náznaky, že napriek prívetivému imidžu Nemecka je mnoho Nemcov naďalej proti masovej imigrácii z krajín mimo EÚ a značná časť je proti imigrácii dokonca aj z iných krajín EÚ.

Štatistiky ukazujú, že najmenej každý ôsmy obyvateľ Nemecka je cudzinec a ich počet v krajine sa každoročne zvyšuje, zatiaľ čo podiel etnických Nemcov naopak klesá. Súčasná ľavicová vláda sa zároveň zrejme chystá v najbližších rokoch masové prisťahovalectvo výrazne urýchliť.

Nemecký súdny systém však účinne presadzuje, aby najväčšia strana, ktorá je proti masovému prisťahovalectvu, AfD, nemohla lobovať a bojovať za svojich voličov, pokiaľ ide o tento špecifický problém. Teraz sú „hrozbou pre demokraciu“. Snaha o potlačenie AfD súdmi –, ktorým vždy chýbal určitý prvok demokratickej legitimity – môže byť pokusom o preventívne potlačenie demokratickej opozície voči čoraz agresívnejšej imigračnej agende nemeckej ľavice.

Robia to všetci ostatní

V Nemecku už existujú menšinové etnické bloky a fungujú tak, aby maximalizovali svoje záujmy. Napríklad najväčšia z týchto skupín, turecko-nemeckí občania, sa strategicky rozhodujú, ktoré strany budú voliť, pričom podľa správy Deutsche Welle je Kresťanskodemokratická únia (CDU) obzvlášť „nevoliteľná kvôli svojej politike voči islamu“. Správa tiež podrobne opisuje, ako sú Turci sklamaní, že v Nemecku nie je viac vyslovene „protureckých“ strán, ale pracujú na tom, aby zistili, ktoré strany budú pre Turecko a Turkov najvýhodnejšie.

Nie všetci Turci hlasujú v súlade s cieľmi tureckého nacionalizmu, ale táto etnická skupina volí takmer výlučne proimigrantské strany a má na to všetky dôvody. Vzhľadom na ich menšiu početnosť v porovnaní s nemeckým obyvateľstvom sa im doteraz nepodarilo zhmotniť turecké nacionalistické ciele do samostatnej politickej strany – napriek tomu, že sa o to viackrát pokúšali. Aj keď moslimská populácia v Nemecku bude v najbližších rokoch len rásť, sen o vyslovene proislamskej a protureckej strane sa pravdepodobne nesplní vzhľadom na vysoké prahové hodnoty, ktoré musia strany dosiahnuť na vstup do vlády, ale blok voličov z radov prisťahovalcov a cudzincov nepochybne získa väčšiu moc.

Nemeckí Turci vykazujú aj ďalšie znaky toho, že sú naďalej hlboko zaangažovaní v Turecku, pričom ich volebné modely odhaľujú znepokojujúci trend pre progresívne Nemecko. Takmer polovica nemeckých Turkov má stále právo voliť v Turecku a v drvivej väčšine hlasujú za islamského siláka krajiny, Recepa Tayyipa Erdoğana.

Turecký minister vnútra: „Masová migrácia spôsobí pád európskych vlád“

Erdoğan je dlhodobo aktívny v tureckej komunite v Nemecku, kde pravidelne vedie kampaň za ich hlasy a oslovuje ich v prejavoch.

„Odtiaľto hovorím svojim občanom, hovorím svojim bratom a sestrám v Európe… Vzdelávajte svoje deti v lepších školách, postarajte sa o to, aby vaša rodina žila v lepších oblastiach, jazdite v najlepších autách, bývajte v najlepších domoch,“ povedal Erdoğan v roku 2017.

„Majte päť detí, nie tri. Ste budúcnosťou Európy.“

Erdoğanova rétorika môže byť hrubá, ale pre neho má viac tureckých prisťahovalcov a detí v Nemecku a Európe jednoduchú logiku. V demokracii záleží na demografii, a ako ukazuje prípad Francúzska – kde 85 percent moslimov hlasovalo za Emmanuela Macrona, aby sa prezidentkou nestala Marine Le Penová, osoba snažiaca sa obmedzovať prisťahovalectvo –, pretože na počtoch záleží. Či už tomu Nemci chcú veriť alebo nie, etnické skupiny a cudzie národy hrajú hru, ktorú si mnohí Nemci vôbec neuvedomujú, a hoci etnickí Nemci môžu myšlienku lobovania za svoje záujmy odmietnuť ako rasistickú, nemusí to nevyhnutne znamenať, že iné skupiny budú mať rovnaké zábrany.

V skutočnosti väčšina ľudí na celom svete pristupuje k demografickej otázke pragmaticky a turecká vláda nie je výnimkou. Turecko napríklad vníma silu etnického bloku svojej krajiny ako pozitívum s potenciálom ovplyvňovať voľby v Nemecku, ciele tureckej zahraničnej politiky a dokonca aj domáce voľby v Turecku. Erdoğan, ktorý vie, že Turci hlasujú za jeho nacionalistické a dokonca rasistické ciele, si aktívne želá, aby sa do Nemecka prisťahovalo viac Turkov, aby mali viac detí a aby nakoniec vytlačili alebo aspoň vyvážili silu iných etnických skupín vrátane Nemcov, ktorí boli často nepriateľskí voči jeho vláde.

Nemecko nie je jediná krajina, kde sa tento typ etnického lobizmu vyskytuje. V krajinách na celom Západe migranti a cudzinci čoraz častejšie volia promigračné strany, ktoré zastupujú ich záujmy. Napríklad v Holandsku skutočne vytvorili vlastnú vyslovene promigračnú a proislamskú stranu.

Vo väčšine západoeurópskych krajín však migranti takéto strany nepotrebujú a svoje záujmy už dobre zastupujú v rôznych ľavicových stranách, ktoré sú až na niektoré svetlé výnimky takmer vo všetkých prípadoch promigrantské. Migranti v Nemecku, ktorí si chcú do krajiny priviesť svojich rodinných príslušníkov, čo je nepochybne záujmom mnohých etnických blokov, si môžu vybrať zo Strany zelených a sociálnych demokratov (SPD), Die Linke a dokonca aj zo Slobodnej demokratickej strany (FDP). To ilustruje čoraz viac jednosmernú ulicu v otázke migrácie na Západe, v ktorej majú menšiny, cudzinci a migranti takmer neobmedzenú možnosť lobovať za svoje záujmy a aktívne zvyšovať svoj podiel na populácii, zatiaľ čo pôvodní obyvatelia západných krajín sú z tohto procesu dôsledne vylúčení a v prípade Nemecka teraz jednoducho označení za „hrozbu pre demokraciu“.

Keď sa z väčšiny stanú menšiny

Nemecko sa spolu so zvyškom západnej Európy púšťa do bezprecedentného podniku, v ktorom sa väčšinové etniká vďaka masovej imigrácii dobrovoľne stávajú menšinami. Väčšina takýchto udalostí v dejinách sa odohrala prostredníctvom dobytia a mnohé z nich sa pre podmanených skončili nešťastne. Neexistujú žiadne záruky, že sa etnickí Nemci stanú menšinou, ale ak sa súčasné trendy udržia, len máločo môže zabrániť tomu, aby k tejto udalosti došlo.

Táto demografická premena je skutočnou obavou veľkej časti obyvateľov Európy. Najmä Francúzsko si otázku prisťahovalectva vzalo k srdcu, pričom v politickom diskurze okolo aprílových celoštátnych volieb, a to aj v médiách a v predvolebnej kampani, dominovali reči o Veľkej výmene obyvateľstva. Skutočnosť, že Le Penová získala takmer 42 percent hlasov ukazuje, ako veľmi je krajina politicky rozdelená.

Ani otázka demografickej výmeny nezmizne, a to preto, lebo žiadne prikrášľovanie nedokáže zakryť realitu, že Európanov postupne nahrádzajú Neeurópania. V skutočnosti ide o kvantifikovateľný jav a demografické údaje, či už z Nórska alebo Francúzska, potvrdzujú, že k nemu dochádza. Napriek tomu sa konzervatívne alebo dokonca ľavicové strany, ktoré o tomto trende diskutujú, debatujú alebo ho odmietajú, môžu čoraz častejšie dostať do konfliktu so zákonmi o nenávistných prejavoch, súdnymi žalobami a dokonca aj fyzickými hrozbami.

Ak sa etnickí Nemci alebo Francúzi stanú menšinou, vznikne multikultúrna utópia? Ak je história vodidlom, je to nepravdepodobné. Medzi Európanmi a inými neeurópskymi etnickými skupinami pretrvávajú obrovské kultúrne rozdiely, ktoré sa týkajú napríklad práv žien, práv LGBT a sekulárnych pojmov. Jedna z najrýchlejšie rastúcich populácií v Európe pochádza z Blízkeho východu, z oblasti sveta, kde sa s menšinami zaobchádza mimoriadne zle. Ani Blízky východ však nie je výnimkou, pokiaľ ide o ovládanie a niekedy aj zneužívanie menšinového obyvateľstva. Či už ide o čínskych Chanov, ktorí pomaly vytláčajú Ujgurov a Tibeťanov, Hutuov, ktorí zabíjajú Tutsiov v Afrike, alebo genocídu moslimských Rohingov v Mjanmarsku. História aj moderná doba neustále ukazujú, že byť menšinou bolo vždy nebezpečné, a preto rôzne národy v minulosti tak často bojovali, aby sa vyhli tomuto špecifickému osudu.

Dokonca aj v samotnej Európe v oblastiach, kde žili rôzne etniká a náboženstvá – dokonca v pokojnom spolužití po stáročia – vypuklo za vhodných podmienok krviprelievanie. Balkánske krajiny sú len jedným z nedávnych príkladov, ale existuje nespočetné množstvo ďalších.

Veľká časť ústretového postoja Nemecka nepochybne závisí aj od politickej a hospodárskej stability. V tomto ohľade Nemecko vyniká. Francúzska spoločnosť, hoci sa stále môže pochváliť pozoruhodne vysokou životnou úrovňou, čelí vážnejším problémom. Jej priemysel je menej konkurencieschopný, podiel chudobných pracujúcich v ťažkostiach je čoraz väčší a nerovnosť vyššia. V takomto prostredí nie je prekvapením, že etnické a rasové napätie je výraznejšie. Toto napätie sa vo veľkej miere prejavuje v celej francúzskej spoločnosti vrátane etnických get, ktoré v Nemecku existujú v oveľa menšom rozsahu.

Ak sa však nemecká spoločnosť stane menej pohodovou alebo dôjde k vnútornému či vonkajšiemu šoku, napríklad k veľkej potravinovej kríze, čo mnohí považujú za nepredstaviteľný scenár, Nemci by sa mohli rýchlo postaviť proti liberálnemu konsenzu. K podobnému radikálnemu prehodnoteniu spoločnosti došlo po ruskej invázii na Ukrajinu, keď sa kedysi pacifisticky naladená nemecká verejnosť zrazu začala pripravovať na vojnu, posielať ťažké zbrane na východ a plánovala investovať do armády až 100 miliárd eur. Samozrejme, táto dramatická zmena myslenia bola do veľkej miery riadená médiami a tie isté médiá pravdepodobne nezmenia svoj konsenzuálny postoj k otázke prisťahovalectva bez ohľadu na to, čo sa stane na medzinárodnej alebo domácej scéne. Hrozba však stále existuje pre každú multikultúrnu spoločnosť: Ako budú rôzne kultúry a národy reagovať jeden na druhého, ak sa „dobré časy“ skončia a zvýši sa konkurencia o zdroje?

Historická nevraživosť voči bielym Európanom by sa zároveň mohla ešte viac prejaviť v politickom prostredí, v ktorom etnickí Európania smerujú k menšinovému postaveniu, ako je to v prípade bielych v Amerike. Napriek optimizmu v rôznorodú budúcnosť by potenciálna zmena politickej moci mohla byť pre bielych nepriaznivá v podobe diskriminácie, reparácií a daní z majetku a nehnuteľností na základe rasy, čo znie alarmujúco, ale všetky tieto návrhy sú v súčasnosti v USA čoraz populárnejšie a v budúcnosti by sa mohli ľahko preniesť aj do Európy.

Klasickým argumentom je, že bieli ľudia nepotrebujú politické zastúpenie, pretože už predstavujú súčasnú vládnucu moc. Táto moc je však v mnohých ohľadoch iluzórna práve preto, že mnohí bieli, ktorí sú na Západe pri moci, vyznávajú protibelošskú ideológiu, a dokonca aj tí bieli, ktorým je tento protibelošský trend odporný, sa boja presadzovať čokoľvek, čo by sa čo i len približovalo myšlienke, že ich vlastná skupina má svoje vlastné záujmy. Moc, o ktorej si belosi myslia, že ju majú na Západe, sa tiež z dlhodobého hľadiska javí ako čoraz slabšia, a dvojnásobne to platí v krajinách, ako sú Spojené štáty, kde sa protibelošská rétorika a dokonca aj legislatíva zrejme presadzuje každým rokom slobodnejšie spolu s blížiacim sa menšinovým postavením belochov.

Nemcom a Európanom sa oplatí preskúmať najmä USA, pretože to, čo sa tam deje, je zrejme predzvesťou toho, čo sa bude diať v Európe. Napriek všetkým rečiam o privilégiách bielych, belosi v USA zomierajú skôr, čelia sociálnemu úpadku a tiež zarábajú menej ako celý rad iných menšinových skupín. Napriek tomu sú belosi jedinou etnickou alebo rasovou skupinou v USA, ktorej nie je dovolené výslovne lobovať za svoje záujmy. V Kongrese napríklad existujú frakcie černochov a Hispáncov, zatiaľ čo o frakcii belochov nepočuť. Existujú vyslovene černošské časopisy, televízny kanál Black Entertainment Television (BET) a hnutie Black Lives Matter, zatiaľ čo akékoľvek pokusy bielych o podobnú organizáciu by boli považované za domáci extrémizmus.

Dokonca aj Donald Trump, označovaný za belošského supremacistu, vychádzal z toho, že nikdy otvorene nespomínal belochov ako skupinu, namiesto toho sa neustále odvolával na černochov a Hispáncov, a to všetko v snahe získať ich hlasy na základe ich jasných záujmov, či už išlo o reformu súdnictva alebo vzdelávania. Trumpov „Platinový plán“ načrtol jeho „sľub čiernej Amerike na štyri roky“. Vyslovenie akýchkoľvek sľubov zameraných na „bielu Ameriku“ – čo je, ako bolo uvedené, demografická skupina, ktorá tiež čelí vážnym problémom – by sa dostalo na titulné stránky celoštátnych novín a prakticky by Trumpa diskvalifikovalo napriek tomu, že belosi tvoria drvivú väčšinu jeho priaznivcov.

Vedenie EÚ je príliš biele, tvrdia dvaja čierni poslanci EP

Poslanci EP obviňujú EÚ zo systematického rasizmu uprostred krízy spôsobenej koronavírusom a rýchleho šírenia hnutia Black Lives Matter do Európy

USA nie sú výnimkou a štatistiky z Veľkej Británie naznačujú znepokojivý obraz aj tam, kde belosi zomierajú skôr ako ktorákoľvek iná etnická skupina a zároveň chudobní belošskí muži dosahujú najnižšie vzdelanie zo všetkých etnických skupín v tejto triede ľudí.

V Nemecku sú belosi stále dominantnou skupinou a v rámci tejto skupiny tvoria etnickí Nemci stále väčšinu. Klesajúca pôrodnosť a masové prisťahovalectvo však nakoniec povedú k nevyhnutnému záveru, a tým etnickí Nemci pravdepodobne zaznamenajú rovnakú stratu politickej moci, akú bieli ako skupina zaznamenali v Spojených štátoch. Hoci AfD fakticky stratila schopnosť fungovať ako normálna strana alebo presadzovať záujmy väčšinového etnika v krajine, nie je dôvod domnievať sa, že ľavicové strany Nemecka prestanú pracovať na presadzovaní záujmov iných etnických skupín, ponúkať cudzincom viac výhod a dokonca pracovať na tom, aby sa hlavné etnikum Nemecka zmenilo o dve až tri generácie na menšinové.

Nemecký politický a súdny establišment už nefunguje na princípe záujmov, ale namiesto toho horlivo nasleduje kvázi náboženské ideológie ľudských práv, multikulturalizmu a liberálnej demokracie, pričom tieto pojmy sú často prispôsobené tak, aby vylučovali všetko, čo zaváňa „belošstvom“, „kresťanstvom“ alebo „cisgenderovými mužmi“ – aby sme vymenovali len niekoľko pojmov, ktoré liberálny establišment čoraz viac odmieta tolerovať. Preto nemožno dovoliť, aby AfD zastupovala záujmy toho, čo po stáročia tradične tvorilo „nemecký národ“: etnických Nemcov. Namiesto toho sa zdá, že Nemecko spolu so zvyškom Západu je horlivo odhodlané pustiť sa do experimentu, ktorý sa veľmi ľahko môže skončiť tragicky.

Preklad z rmx.news

PDF (formát pre tlač)