Luther a zrodenie novovekého štátu

Łukasz Święcicki
23. marca 2020
  Politika

Počiatky nemeckého novovekého politického myslenia sú späté s menom náboženského reformátora Martina Luthera, ktorého dielo vo veľkej miere prispelo k procesu modernizácie, alebo všeobecnejšie, k zrodu novoveku. Zaradenie Luthera na začiatok nemeckého myslenia, a to najmä myslenia o štáte, práve a politike, nie je svojvoľné ani náhodné. Otec reformácie spečatil rozchod Nemcov so stredovekom, s rímskokatolíckou predstavou štátu, so vzťahom medzi panovníkom a pápežom.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Bez jeho zmeny prístupu k čítaniu svätého Písma by nevznikla neskoršia nemecká filozofia, bez jeho kritiky katolicizmu by nevznikla neskoršia filozofická kritika náboženstva, bez jeho protirímskeho zanietenia by nevznikol antiuniverzalistický prístup v nemeckom myslení. Luther sa rozhodne staval proti tomizmu a prirodzenému zákonu, a protestantizmus vniesol tento postoj do nemeckého myslenia. Mnohí významní nemeckí myslitelia často poukazovali na Lutherov vplyv na filozofiu v Nemecku.

Heinrich Heine vo svojom diele K dejinám náboženstva a filozofie v Nemecku písal o Lutherovi ako o „nielen najväčšom, ale aj najnemeckejšom“ človeku v dejinách Nemecka.1

K odkazu reformácie sa hlásili stúpenci revolúcie v Nemecku. Vo svojom útoku na cirkevné štruktúry vychádzali z Luthera, pričom vyzývali k ich mravnej očiste a oprosteniu od zbytočného formalizmu. Revolúcia mala byť pokračovaním Lutherovho diela zlepšenia sveta a jeho oslobodenia od tmárstva. Nie náhodou bolo teda učenie otca reformácie vnímané konzervatívcami ako prameň osvietenstva a sám Luther sa stal stelesnením politicko-náboženského revolucionára. Luther je však tiež považovaný za obhajcu etatizmu, za toho, kto vyznačil cestu etatistickému Heglovi.

Martin Luther nevytvoril vlastnú politickú filozofiu (nebol vôbec politickým filozofom), ale jeho myšlienky obsahujú množstvo úvah, ktoré sa týkajú vlády a práva. Len teologický jazyk reformátora môže byť dôvodom toho, aby bol považovaný za politického ignoranta a aby bol jeho revolučný význam obmedzovaný na oblasť náboženstva. Aj keď sa všetko jeho myslenie o vláde a práve odohráva v rámci náboženstva a má teologické základy, jeho revolučnosť má mimoriadne politické dôsledky.

Najdôležitejším prvkom luteránskej teológie bolo presvedčenie o úplnej skazenosti ľudskej prirodzenosti. Prvotný hriech viedol k tomu, že už ani krst, ani spoveď nedokázali vrátiť ľudskej duši čistotu. Ku spáse je nutná milosť Božia; potrebná je len viera, pretože skutky sú vždy motivované pýchou a egoizmom. Luther tým odmieta všetku sprostredkovateľskú rolu tradície a hierarchie. Pravdy viery sa dajú podľa neho spoznať priamo čítaním svätého Písma. Aj keď sa má Písmo prekladať do národných jazykov, aby sa s ním mohol každý zoznámiť, tak Lutherovi ani tak nejde o osobný výklad Biblie, pretože tento výklad, najlepší a bezchybný, má priamo od Boha on. Východiská Lutherovej náuky sa dajú zhrnúť slovami: sola Scriptura, sola gratia, sola fide („len Písmo, len milosťou, len vierou“).2

Veľký vplyv na Lutherove učenie mal svätý Augustín. Reformátor od neho prevzal a po svojom rozvinul myšlienku o dvoch obciach: Božej a pozemskej. Pre Luthera sú obe úplne oddelené: prvá je čisto duchovná a dostupná kresťanovi vnútorne, druhá je telesná a nachádza sa na vonkajšku. Pozemská obec si nemôže nárokovať vládu nad dušou, ale telo človeka už patrí pozemskému vládcovi.

V praktickom zmysle má kresťan zaujímať trpný postoj voči hriechom skazenému svetu. Vládca musí panovať nad skazeným svetom v duchu zásady, že ako Boh vládne dušiam, tak štát vládne telám ľudí. Takýto výklad znamená bezvýhradnú poslušnosť voči štátnej moci. Nie je v ňom miesto na právo ľudí odporovať štátnej moci.3 Panovník nesmie byť hodnotený ľuďmi, či jedná zákonne alebo nie, ani či je spravodlivý alebo nespravodlivý. Vo svetskej rovine nie je žiadny zákon okrem pozitívneho, podľa ktorého by bolo možné vládcu posudzovať.

Foto: reformátori v akcii – ničenie sôch a obrazov, zdroj: commons.wikimedia.org

Luther bol nielen náboženským reformátorom, ale v istom zmysle aj politickým revolucionárom. Revolúcia, ktorú vyvolal, nebola, teda aspoň v Nemecku, revolúciou zdola, ale revolúciou kniežat proti vláde cisára a pápeža. O tom, že Luther nebol vo svojich politických názoroch dôsledný, svedčí rozdiel medzi jeho dvoma najpolitickejšími vystúpeniami, t. j. spisom Kresťanskej šľachte nemeckého národa o zlepšení stavu kresťanstvaNapomenutie k mieru ako odpoveď na Dvanásť artikúl švábskych roľníkov. Reformátor v prvom prípade vyznieva „liberálne“, v druhom „konzervatívne“ odmieta možnosť vzbury proti vrchnosti. Toto politické posolstvo u neho vychádza z teologického presvedčenia.4

Keď hovoríme o politickosti teologického myslenia, myslíme tým, že v prípade reformácie ide o predzvesť spolitizovania širokých más, keď Luther všeobecným kňazstvom veriacich novej cirkvi zrušil doterajšiu hierarchiu. Reformácia otvorila možnosť revolúcie v Cirkvi, ktorá mala v budúcnosti preniknúť do politiky.

V dejinách nemeckého myslenia hrali dôležitú rolu nielen Lutherove názory, ale aj samotná jeho osoba. Celkovo reformácia ako udalosť, proces a spoločenský jav viedla k mnohým spoločenským zmenám alebo ich aspoň podnietila. V súvislosti s politickým myslením má, pochopiteľne, najväčší význam otázka sekularizácie.

Reformácia mala zlomový význam na usporiadanie spoločnosti. Až vtedy totiž došlo k vzniku novovekého štátu, ako ho poznáme dnes. To by bez procesu sekularizácie nebolo možné.5 Vtedy došlo, ako píše E. W. Böckenförde, k „oddeleniu samotného politického rádu od jeho duchovno-náboženských základov a jeho premene, zosvetšteniu a nakoniec tiež k oddeleniu politického rádu od kresťanského náboženstva a všetkého určitého náboženstva, ktoré bolo doposiaľ základom a hybnou silou.“6

Reformácia v právnom a politickom zmysle potvrdila rozluku náboženstva a politiky, duchovného a svetského, Cirkvi a štátu. Čo už bolo požadované a čiastočne aj uskutočnené skôr (v súvislosti so sporom o investitúru). Sekularizácia ako proces trvala, samozrejme, dlhšie ako samotné reformačné udalosti, „premena historicko-spoločenského rádu prebiehala postupne a po dlhú dobu staré aj nové prvky plnili svoje funkcie vedľa seba.“7 Nie je ľahké presne vymedziť jej jasný počiatok a koniec, presnejšie je hovoriť o jeho postupných prejavoch.

Z pohľadu práva je významné, že k sekularizácii došlo súbežne so šírením právneho pozitivizmu. Luther, ktorý hlásal neviditeľné spoločenstvo veriacich, odmietal cirkevné právo. Kresťanstvo má byť založené na viere a nie na práve, ktoré je samé osebe (pripomínajúc židovské právo), podľa neho, cudzie duchu kresťanstva.8

Nebola to už podľa neho cirkev, kto má mať právnu formu, ale „štát“, moc panovníka, založená na svetskom práve. Ako poznamenal Herold Berman, presunutím zásadných zákonných funkcií do právomoci národného štátu boli položené základy k rozluke právnej vedy od teológie a úplnej sekularizácii právneho myslenia.9

Úryvok z knihy Carl Schmitt i Leo Strauss. Krytyka pozytywizmu prawniczego w niemieciej myśli polityckej. Radzym 2016. Preložil Adam Podborský.

1 Golo Mann v Deutsche Geschichte des 19. und 20. Jahrhunderts píše, že „protestantizmus bol pôvodne nemeckou záležitosťou“.

2 Ako poznamenáva Antoni Szwed (Rozum wobec chrześcijańskiego objawienia. Kant, Hegel, Kierkegaard, s. 24. Kety 2011) tieto pojmy majú vymedzujúcu povahu, negujú niečo, čo sa nachádza mimo oblasti ich pôsobnosti. Aj keď sa týkajú rôznych vecí, navzájom zdieľajú „negatívnu vymedzujúcu silu“.

3 Odpor, ale len pasívny, je možný jedine vtedy, keď panovník zasahuje do právomocí náboženstva. Neskoršie reformačné myslenie túto náuku ešte rozvinulo a priznalo panovníkovi aj výsadu stanovovať dogmy, toto však nebol prípad Nemecka.

4 „Či Abrahám a iní patriarchovia a proroci nemali nevoľníkov? Čítate svätého Pavla, čo učil o služobníkoch, ktorí boli vtedy všetci akoby robotníkmi. Tvrdenie, že každý odoberie svojmu pánovi telo, ktoré sa takto stalo jeho majetkom, je úplne v rozpore s evanjeliom. Pretože robotník môže byť kresťanom a zachovať si kresťanskú slobodu, rovnako ako väznený či chorý je kresťanom, aj keď nie je slobodný. Snahou postulátu (že robotníci nemajú byť poddaní, lebo ich Kristus oslobodil) je urobiť všetkých rovnými a z duchovného kráľovstva urobiť svetové pozemské kráľovstvo, čo nie je možné. Pretože pozemské kráľovstvo nemôže byť tam, kde nie je nerovnosť medzi ľuďmi.“

5 Sekularizácia, o ktorej sa teraz píše v sociálnych vedách a filozofii, bola pôvodne právnym pojmom a označovala predovšetkým prevedenie cirkevného vlastníctva pod svetskú vládu. Pojem sekularizácie samozrejme prekračuje právny a štátny zmysel a má rovnako význam v širokých kultúrnych súvislostiach.

6 E. W. Böckenförde, Powstanie państwa jako element procesu sekularyzacij in E. W. Böckenförde, Wolność-państwo-Kościół, s. 100. Kraków 1994.

7 Ibidem.

8 Tento názor, ktorý bol do istej miery predzvesťou Heglovho myslenia, musel byť v prípade Luthera aj protestantizmu v Nemecku revidovaný, pretože sa ukázalo, že je nevyhnutná inštitualizácia hnutia (zachovanie hierarchie) a ustanovenie pozitívneho práva po odmietnutí doposiaľ používaného kanonického práva.

9 H. J. Berman, Law and Revolution. The Formation of the Western Legal Tradition, s. 197. Cambridge/London 1983.