Ľudská duša po smrti

P. František Žák SJ
31. decembra 2019
  Téma mesiaca  

Čo bude s dušou po smrti?

Každý mysliaci človek premýšľa zaiste niekedy o stave a živote duše oddelenej od tela. Doteraz sme o nej hovorili ako o oslávenej. Avšak bádavý duch sa pýta neraz tiež na prirodzený stav a život duše, odhliadajúc od jej oslávenia svetlom slávy. Veď sú aj duše, ktoré nikdy oslávené nebudú. O veci hovorí obšírne a podrobne Juan Jose Urraburu vo svojej Náuke o duši (Psychológii). Vyberám z neho niektoré myšlienky.

Odpoveď nie je ľahká, lebo nemáme žiadne skúsenosti a duša súc formou tela a zároveň podobná anjelským duchom, spája v sebe vlastnosti dvoch svetov. Avšak, pokúsme sa.

Podstata duše

Podstata duše, oddelená od tela, zostáva zaiste tá istá, aká bola, súc spojená s telom. Avšak zároveň je zjavné, že sa s ňou stala zmena. Aká je táto zmena? Duša prestala byť spojená s telom. To je zmena iba negatívna. Spôsob existencie duše sa zmenil totiž len tak, že zjednotenie s telom prestalo bez toho, aby duša nadobudla niečo nové. Koná síce teraz inak ako predtým, ale tento nový spôsob konania nevyplýva z nejakej novej sily, ale len z toho, že je uvoľnená od väzby na telo.

Stáva sa teda teraz duša osobou, t. j. samostatnou podstatou? Teológovia súdia vo všeobecnosti, že áno, rozchádzajú sa len v tom, ako túto samostatnosť nadobúda. Jedni hovoria, že ju mala nezávisle na tele už skôr, iní, že vyplýva práve z oddelenia od tela, iní zase, že ju zvláštnym spôsobom nadobúda. Mnohí ju nazývajú „polo-osobou“, pretože nestráca schopnosti spojiť sa s telom a tvoriť s ním jednu úplnú podstatu. Niet pochybností, že sa podstatou líši od anjelov a že zostáva zároveň stále podstatou schopnou na to, aby po spojení s telom tvorila človeka. Zostáva tou istou podstatou ako predtým a ktorá sa odlúčením od tela nezmenila.

Zdroj: pixabay.com

Duša a telo

Natíska sa otázka, či je stav duše po smrti človeka prirodzený alebo násilný. Origenes hlásal bludné učenie, že ľudská duša je ako anjel, t. j. úplná podstata, ktorá nebola určená k tomu aby informovala (sformovala) ľudské telo, ale že spojenie s telom jej bolo uložené za trest. Preto považoval stav duše spojenej s telom za násilný a stav duše od tela odlúčenej za prirodzený. Opačná mienka hovorí, že stav duše oddelenej od tela je násilný. Zdá sa, ako by túto mienku zastával sv. Tomáš Akvinský. Iní hovoria, že stav duše po smrti je spolu-prirodzený (connaturalis). Podľa nich je duša v tele aj mimo tela v stave prirodzenom a nie násilnom. Tomisti považujú stav duše po smrti za mimo-prirodzený, teda ani prirodzený ani násilný; s nimi aj Suarez.

Ide hlavne o to, či je stav duše po smrti násilný. Že odlúčenie samotné, čiže smrť, je pre dušu násilné, že totiž duša pri tom trpí proti svojej vôli, to sa dá pripustiť. Ale jej stav po smrti už násilný nie je. Násilný znamená to, čo trpiaci. Prirodzeným alebo spolu-prirodzeným, sa rozumie stav, ktorý zodpovedá prirodzenosti, jej potrebám a túžbam. Stav duše po smrti nie je násilný.

Túžba duše po nesmrteľnosti

Predpokladajúc nesmrteľnosť duše musíme povedať, že jej stav je aspoň spolu-prirodzený. Prečo? Duša je svojou prirodzenosťou nesmrteľná, telo však je od prirodzenosti smrteľné. Takýmito sú od Boha. Keby bol stav duše po smrti násilný, museli by sme povedať, že Tvorca sa nepostaral o múdre zaopatrenie duše po smrti, čo je samozrejme absurdné. Pre vyššiu prirodzenosť a vlastnosti duše je nutné teda povedať, že sa môže prispôsobiť prirodzene obom stavom, aj pri zlúčení s telom, aj pri odlúčení od neho. Svojou prirodzenosťou túži predovšetkým po nesmrteľnosti. Keď ako rozumná vidí, že nie je spojenie s telom naveky možné, nemôže si ho priať takým spôsobom, že by tým trpela, že by jej stav bol násilný. Naopak, musím mať z odlúčenia od tela uspokojenie. To však nevylučuje náklonnosť k novému spojeniu s telom, ak sa ukáže, že vyhovuje nesmrteľnej prirodzenosti duše.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Duša ľudská a duša anjelská

Ak porovnáme stav duše spojenej s telom a stav duše od tela oddelenej, musíme povedať, že spojenie s telom je pre dušu najprirodzenejšie. Človek je Bohom zamýšľaný ako bytosť duchovo-hmotná, v ktorej duša informuje telo a v ňom nachádza nástroj pre rozvoj svojich síl. Preto je pre oboch (dušu a telo) toto spojenie najviac prirodzené. Porovnajme ľudskú dušu s anjelom. Dušu nazývame formou, bytnosť určenú na to, aby in-formovala (sformovala) telo. Preto je neúplnou podstatou (substanciou) odkázanou na telo, aby s ním vytvorila človeka. Anjel je tiež forma, scholastici hovoria – forma separata. Je určený, aby bol informujúcim princípom inej podstaty? Nie. Je samostatnou, úplnou podstatou pre seba. Avšak anjel a ľudská duša sú bytosti duchové a nesmrteľné. Len čo sa týka duchovosti a nesmrteľnosti je duša tej istej kategórie ako anjel. Z toho pochádza, že môže, súc oddelená od tela, ďalej prirodzene existovať, ale tento stav jej nie je tak prirodzený ako anjelovi. Preto boli anjeli stvorení hneď ako samostatné duchové bytosti. Duša môže byť stvorená len v tele, ako informujúci princíp tela, nie ako samostatná duchová bytosť.

Duša dáva telu život vegetatívny a senzitívny. Súc v tele môže rozvíjať všetky svoje schopnosti a vlohy, oddelená od tela môže len myslieť a chcieť. Avšak jej  myslenie je bez tela dokonalejšie, pretože sa deje bez pomoci predstáv (fantaziem). Viac prirodzené pre dušu je teda byť spojená s telom, ale byť oddelenou pre ňu nie je neprirodzené, pretože môže uplatniť lepšie svoje vyššie schopnosti.

Duša a zmyslové vnemy

Pozrime sa teraz na stav duše po smrti podrobnejšie. Zachová si duša svoje organické vlohy formálne aj po smrti? Nie. Je zaiste nemysliteľné, aby duša po smrti mala formálne vegetatívne vlohy, vnemové vlohy vzhľadom k vonkajším aj vnútorným zmyslom, zmyslovú žiadostivosť a hybnú moc, ktorou ovládala telo. Tieto vlohy majú sídla v príslušných orgánoch a preto možno povedať, že sú to skôr vlohy „človeka“ než vlohy „duše“. Tam, kde niet orgánu ako sídla vlohy, tam niet ani vlohy samotnej. Tak je to u duše oddelenej od tela. Oživujúca sila však prúdi do vlôh samozrejme z duše. Preto sa hovorí, že tieto vlohy v duši korenia, sú v nej radicaliter alebo in virtute; avšak nie sú v nej formálne.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Duša a rozum

Neorganické vlohy, samozrejme, ostávajú; sú nimi rozum a vôľa. V rozume a vôli pretrvávajú tiež nadobudnuté poznania a cnosti (species et habitus). Tak hovoria scholastici skoro všeobecne. Môžeme namietať, že duša nebude schopná myslieť, pretože nebude mať predstavy (fantazmy). Námietka je oprávnená, pokiaľ sa týka človeka na zemi. Na zemi skutočne abstrahuje rozum svoje pojmy z predstáv (fantaziem) a naše myšlienky sú stále sprevádzané obrazmi pomocou fantázie. Avšak z toho nevyplýva, že by to tak bolo v duši aj po smrti. Tam už telo nemá a myslí iným spôsobom, totiž bez fantaziem.

Že duša je schopná po smrti myslieť, vyplýva zo Svätého Písma; minimálne môže myslieť pojmy získané na zemi. Otázne však je, či môže nadobúdať nové poznanie a akým spôsobom. Duns Scotus a iní hovoria, že si môže abstrahovať pojmy z predmetov. Capreolus a iní hovoria, že poznanie vyplýva z jej prirodzenosti, asi tak, ako vlohy vyplývajú z jej bytnosti.

Prevzaté z knihy P. Františka Žáka: O Nebi, Praha 1911