Louis Veuillot – syn Cirkvi bojujúcej a vzor katolíckeho žurnalizmu -

Louis Veuillot – syn Cirkvi bojujúcej a vzor katolíckeho žurnalizmu

J. Lomský
15. apríla 2021
  Cirkev  

Louis Veuillot
zdroj: wikimedia commons

Dnes, keď sa toľko hovorí a píše o význame tlače a najmä o potrebe katolíckej tlače, nebude od veci, keď sa pripojíme aj my k tým hlasom a nazrieme do života a spisovateľskej činnosti tohto veľkého katolíckeho pracovníka, ktorý 40 rokov svojho života venoval obrane náboženstva. Cirkvi a vlasti.

Je to iste zriedkavý zjav na poli spisby, ale spolu aj dôkaz, čoho je schopný dobre chápaný a do životnej skutočnosti prevádzaný katolicizmus. Literatúra, žurnalistika alebo akýkoľvek iný druh spisovateľskej činnosti: nie sú v rozpore s náboženstvom, ba nájdu v ňom oporu, akú im nedá ani veda a ešte menej za našich čias často vychvaľovaná „sloboda“ svedomia. Najlepšie to ukázal Veuillot svojím príkladom, svojím životom.

Overenou pravdou je, že príklady priťahujú k nasledovaniu, preto i on je nám vzpruhou, krásnym a ozaj nasledovania hodným vzorom. Dokiaľ len žiť budú podobní ľudia, dotiaľ katolicizmus nepodľahne; bude živý, víťazný, ak naši katolícki svetskí spisovatelia porozumejú významu svojej úlohy pre obrodenie terajšej generácie, ako ju pochopil Veuillot.

Louis Veuillot sa narodil 11. októbra 1813 v Boyenes, južne od Paríža. Ako syn chudobných a jednoduchých rodičov zakúsil veľa hmotnej aj duchovne j biedy. Otec, debnár, nevedel ani písať, rozumel sa len svojmu remeslu. No bol to statočný človek, mozoľovitými rukami dorábal si svoj každodenný chlieb. Po stránke náboženskej sám celkom zanedbaný, nestaral sa v tejto veci ani o náboženské vzdelanie svojho syna. Cítil len potrebu toho, aby sa jeho synovi dostalo aspoň prostého rozumového vzdelania, ktoré jemu samému chýbalo, a preto si neželal, aby aj syn bol toho pozbavený. Preto ho poslal do školy. Chlapec hneď na začiatku preukazoval veľké nadanie a aj originálnu povahu. Keď sa naučil prvé dve stránky šlabikára, hneď ich vytrhol s poznámkou, že ich už, vraj, nepotrebuje, keď ich má raz v hlave.

Neskôr sa rodičia presťahovali pre hmotné príčiny do Bercy, blízko Paríža. Veuillot prišiel len neskôr za nimi, na čas zostal u starých rodičov. Pobyt v Bercy sa mu stal osudným. Otec ho posielal – teraz aj s mladším bratom – naďalej do školy. Koľko smutných a bolestných rozpomienok nám zaznamenal o tej dobe! Deti sa naučili viac zlého, ako dobrého. Učiteľ bol pijan, neverec, dával deťom na čítanie tie najhoršie knihy.

V takomto ovzduší šiel chlapec v 13. roku – celkom nepripravený – na prvé sv. prijímanie. „Po takomto vyučovaní, strašná spomienka, šiel som na prvé sv. prijímanie. Nech vina toho padne na hlavy iných! Ja ju neponesiem sám. Akí šťastní sú ľudia, ktorí kráčajú v živote pod ochranou rozpomienok a milostí tohto krásneho dňa. Nebolo mi dopriate toto šťastie.

Po skončení týchto „štúdií” stal sa pisárom u akéhosi advokáta v Paríži. Poslali ho tam rodičia, lebo chceli mať z neho „pána“. Pätnásťročný mladík, ponechaný skoro celkom na seba, našiel si spoločnosť nie priam zodpovednú. Čítali sa tam ľahké romány, navštevovali divadlá, a tak otupil sa celkom jeho náboženský cit. Mladí ašpiranti na veľké štátne kariéry, ktoré sa vtedy rozdávali veľmi lacno, zaoberali sa viac čítaním a strúhaním veršíkov ako právnickými spismi. Veuillot nasledoval ich príklad a čoskoro ich prekvapil svojím talentom.

Ambície a túžba po sláve mu dodávali mu chuť. Po niekoľkých šťastlivých literárnych pokusoch sa rozhodol, že sa stane žurnalistom. Bolo to hneď po revolúcii roku 1830. Noví páni chceli strhnúť za sebou mienku ľudu, pozakladali rozličné časopisy a do redakcií posielali neskúsených chlapcov, „deti“ – ako sa o tom neskôr vyslovil sám Veuililot. Takýmto „dieťaťom“ sa stal aj on sám roku 1831 v Echo de la Seine Inférieure. Roku 1832 sa stáva už hlavným redaktorom Memoriál de la Dordogne. A to vo veku 19 rokov! Svoju úlohu chápe však veľmi vážne. Namiesto dobrodružných románov začne čítať serióznych spisovateľov ako je Corneille, Racine, Lia Fontaine, Moliére atď., ktorí mu svojou klasickou rečou celkom očarovali srdce. Zbadal, že spisovateľ a žurnalista musí mať dôkladnejšie vzdelanie, ako bolo to, čoho sa mu dostalo v ľudovej škole.

Hneď za tým sa uňho dostavuje i druhá premena, vnútorná kríza. Uprostred zábav a vonkajších radostí, ktorým sa oddával za čas s celou dušou, prenasleduje ho vnútorný boj – akýsi tajomný žiaľ začína mu zvierať srdce. „Hej, víťazní revolucionári pripravili mi krásnu cestu, krajšiu ako sebe… Ale ich krásne dary zanechali mi srdce prázdne. Ach, teraz už viem, prečo som toľko trpel.“ Tieto slová nám prezradzujú výšku a silu duševných zápasov, ktoré musel podstúpiť.

V tom čase dostáva správu od priateľa, Gustáva Olliera, ktorý mu oznamuje svoje obrátenie, že šiel na spoveď a sv. prijímanie. To aj na Veuillota značne zaúčinkovalo, no, nemal síl nasledovať svojho priateľa. „Akási ľahostajnosť zmocnila sa mi srdca, a predsa duch chcel by sa vzniesť k viere; cíti, že viera by bola sladká a krásna a že indiferentizmus je hnusná zbabelosť“ – takto odpísal Ollierovi. Aj ostatné jeho listy sú preplnené podobnými myšlienkami. Z nich vysvitá, aké znechutenie, ba opovrhovanie samého seba ho v tom čase obklopuje, ktoré čím ďalej tým viac sa stupňuje, aby poukázalo na prázdnotu a ničomnosť zemských radostí.

Roku 1836 sa stáva redaktorom Charte de 1830, neskoršie Paix, konečne prejde k Moniteur de Paris. Žije v styku s vyššou spoločnosťou, s ministrami a veľkými spisovateľmi. Ako dvadsaťštyriročný mladík si môže voliť medzi spisovateľskou alebo štátnou kariérou. Ale ani jedna ho neuspokojovala. „Nemal som duševnej istoty, akej treba pri nasledovaní čestného cieľa!

Z tejto trápnej situácie ho vytrhol spomenutý G. Ollivier. Pozval ho, aby spolu šli do Ríma a Carihradu. Návrh sa mu zapáčil; prípravy sa vykonali za niekoľko dní a 15. marca 1838 bol už Veuillot v Ríme.

Býval u príbuzných svojho priateľa. Bola to rodina veľmi statočná, nábožensky zmýšľajúca, ktorá svoje náboženské presvedčenie v praktickom živote uskutočňovala. Usporiadaný rodinný život, zo živej viery čerpané šťastie a modlitby účinkovali na mladé srdce Veuillotovo, túžiace vo svojich najtajnejších záhyboch po pravde, pokoji a šťastí a ktoré bolo vtedy sklamané a utrmácané svetom za jeho dovtedajšieho života. Príklad kresťanskej rodiny naňho pôsobil dobre. Výsledkom bolo, že po mnohých vnútorných bojoch, do ktorých ho vohnala mladistvá pýcha a už nakazená vôľa, padol so slzami v očiach na kolená, skrúšene sa vyspovedal z celej minulosti svojho života, tak bezcieľne prežitého.

Čakali by sme, že vo Veuillotovom živote nastane úplný obrat k dobrému. No namiesto toho sa stretáme s iným zjavom: Pokoj, ktorý čakal po svojom obrátení, neprišiel. Zdalo by sa, že akoby bol zlý duch predvídal, s kým bude musieť neskôr zápasiť, preto ho chcel prinútiť k návratu z krátkej cesty. Veuillot o tom píše svojmu bratovi Eugenovi: „Som strašne smutný. Nikdy som nebol viac sem-tam hádzaný, trmácaný, doráňaný, ba skoro by som povedal: viac zúfalý, ako som teraz.

Preto sa rozhodol vykonať uzavreté duchovné cvičenia. Nemyslel viac na Carihrad, ale šiel do Švajčiarska, kde u jezuitov strávil v samote viac milých dní. Tam našiel dávno čakaný pokoj a tu poznal i hlas Boží, ktorý mu kázal, aby zostal vo svete a venoval svoje sily k dobru Cirkvi ako laik.

Odišiel do Paríža, kde vstúpil najprv do štátnej služby, ale slobodný čas venoval písaniu kníh a vyhľadávaním bývalých priateľov, aby ich priviedol na pravú cestu, čo sa mu aj darilo. Neskôr sa zoznámil s redakciou katolíckych novín L’Univers, do ktorých posielal sem-tam články, až konečne roku 1841 vstúpil do redakcie týchto novín. Tým urobil rozhodný krok, ktorý mu určil smer pre celý život.

Hneď svojimi prvými prácami vzbudil poplach u nepriateľov Cirkvi. Stal sa človekom, ktorého slovo vzbudzovalo pozornosť. Časopisu získal veľa predplatiteľov. Roku 1843 sa stáva jeho šéfredaktorom a pozdvihne ho na nečakanú úroveň. L’Univers sa stáva strážcom katolicizmu a pravého čistého vlastenectva. Všíma si všetko, čo sa robí vo Francúzsku a v zahraničí, vymedzí si čisto katolícky smer, pozdvihne svoj varovný hlas vždy včas zodpovedný, a keď je treba, pustí sa do rozhodného a húževnatého boja.

Táto smelosť a rozhodnosť boli príčinou, že jeho denník bol viac ráz úradne zakázaný, bol napádaný vo všetkých liberálnych a nevereckých novinách, ba aj po „vedeckých“ časopisoch. Je skoro až nepochopiteľné, že podobne sa zachovali voči L’Univers aj v niektorých katolíckych kruhoch, kde prevládala myšlienka tolerantnosti, ktorá zapríčinila francúzskym katolíkom toľko roztrieštenosti a hanebných ústupkov. Pravda, najviac urážok sa dostalo samému šéfredaktorovi, ktorý svojím bystrým duchom a pohotovosťou vedel obratne odpovedať a odrážať útoky, takže nepriatelia priamo škrípali zubami.

Jednou z najväčších a najostrejších palieb bol boj za slobodu vyučovania na stredných školách, právo na ktoré mali katolíci síce zaistené v ústave, ale vláda im ho fakticky odobrala. Veuillot, ktorý sám na sebe žalostne zakúsil následky nevereckej a nemravnej výchovy, sa pustil do boja za toto právo celou svojou energiou. Písal články, brožúry; hájil perom to, čo msgr. Parisis zhrnul ako požiadavky katolíkov a Montalembert bránil slovom v parlamente. Táto úloha nebola ľahká.

Veuillot musel poúčať, zobúdzať a povzbudzovať katolícku verejnosť a energicky odrážať všetky útoky. Presviedča svojimi pevnými argumentami a hýbe srdcia svojím spisovateľským umením, rozveselí často svojou duchaprítomnosťou, uštipačnými veršami, kde sa ukázal byť majstrom a ktorých sa nepriatelia báli najviac.

pokračovanie v II. časti

Článok bol pôvodne uverejnený časopise Kultúra č. 5 v roku 1933.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT

Alarmujúce výsledky prieskumu medzi Slovákmi: Väčšina potraty akceptuje, polovica aj registrované partnerstvá, rovnako eutanáziu! Aj tzv. konzervatívci!!!