Lockdown a spravodlivosť. Cirkev má byť ochrankyňou pracujúcich, nie socialisti a utilitaristi + PODCAST -

Lockdown a spravodlivosť. Cirkev má byť ochrankyňou pracujúcich, nie socialisti a utilitaristi + PODCAST

Jozef Duháček
10. novembra 2020
  Cirkev

Slovné spojenie „sociálna spravodlivosť“ má v katolíckom sociálnom myslení dlhú a čestnú históriu, siahajúcu až do 19. storočia, ale v súčasnosti sa tieto slová zvyčajne používajú na obranu agendy, ktorá je diametrálne odlišná od sociálnej spravodlivosti, ako ju vždy chápala Cirkev a jej myslitelia. A bohužiaľ to platí aj v prípade mnohých moderných katolíkov, ktorí si pomaličky osvojujú rôzne liberálne a ľavicové postoje len preto, že sú systematicky a falošne prezentované ako presadzovanie „sociálnej spravodlivosti“. Otec John F. Naugle, si nedávno v článku pre istý katolícky portál (1) položil otázku, ako je to so spravodlivosťou „najmocnejšieho“ prostriedku proti Covidu, tzv. lockdownu, a niektoré z jeho postrehov sa hodia aj do našich pomerov.

Cieľ nesvätí prostriedky a Cirkev proti takému prístupu vždy bojovala (KKC, 1753). Ak ste niekedy čítali nejakú učebnicu etiky, isto ste narazili na hypotetický problém: „Ak by smrť jedného nevinného zachránila tisíce životov (povedzme, že z tela nejakého nemluvňaťa by sa dal vyrobiť liek na nákazlivú chorobu), je dovolené zabiť toho človeka a tak zachrániť tisíce? Je morálne prípustné urobiť zlo, ak z toho vzíde dobro?“ Etický systém, ktorý to pripúšťa, sa volá utilitarizmus (niekedy sa označuje aj konzekvencializmus) a ten hodnotí morálnu kvalitu ľudského konania podľa dobra a úžitku, ktoré prinesie. My sme katolíci, našťastie. My vieme, že dobrý úmysel a ani dobrý výsledok nejakého konania, nikdy toto konanie, pokiaľ je ono samé o sebe zlé, nerobí dobrým. To znamená, nijaké dobro, ktoré by mohlo vzniknúť z klamania, podvodu či vraždy, nerobí klamstvo, podvod a vraždu dobrým a spravodlivým skutkom.

Preto nie je dovolené katolíkovi navonok klamať a zaprieť svoju vieru, ani keby mu to zachránilo život. Katolícka morálka a etika nikdy nedovoľuje robiť zlo. Boh zakazuje ublížiť tomu dieťaťu, aj keby jeho zabitie zachránilo miliardu životov. Dokonca už len opačný názor v tejto téme je neslýchaným porušením Božského zákona. Koniec diskusie. Cirkevná náuka o sociálnej spravodlivosti je vybudovaná na tomto poznaní. A na tomto poznaní založila Cirkev svoje razantné odmietnutie socializmu a komunizmu. Rerum Novarum síce podáva viacero dôvodov, prečo socializmus nedokáže efektívne dosiahnuť ciele, ktoré si vytýčil, ale rozhodujúci dôvod pre jeho odmietnutie spočíva v tom, že ústredná idea socializmu – spoločné vlastníctvo – je v rozpore so súkromnej osobe Bohom daným právom vlastniť duchovné a hmotné statky.

Je teda zrejmé, že hlavný princíp socializmu, spoločné vlastníctvo statkov a prostriedkov, treba úplne odmietnuť, pretože poškodzuje tých, ktorým by malo byť na úžitok, je priamo v rozpore s prirodzenými právami ľudstva a nastoľuje zmätok a neporiadok do spoločného štátu. Prvým a najzásadnejším princípom, ktorý treba rešpektovať pri snahe o zlepšenie životnej situácie širokých más, musí byť nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva.“ (Rerum Novarum, 15)

Pius XI. V Quadragesimo Anno ešte pritvrdil a odsudzuje dokonca aj teoretický socializmus, ktorý prináša „koncepciu takej spoločnosti… , ktorá je úplne cudzia kresťanskej pravde“.

Katolícka cirkev bola počas tejto éry hrdinkou. Bránila svet proti socializmu. Bránila práva robotníkov proti tým, ktorí by ich vykorisťovali, obhajobou práva na odborovú organizáciu, na spravodlivé zaobchádzanie a na spravodlivú mzdu. Bola svetlom počas temnoty industrializácie a socialistickej revolúcie. Dokáže aj teraz, v tomto krízovom okamihu brániť pracujúcich?

„Zachovanie života vlastného a ešte viac zvereného, je povinnosťou každého a všetkých. Z toho nevyhnutne vyplýva, že každý má prirodzené a neodcudziteľné právo zaobstarať si to, čo je potrebné pre jeho živobytie. Chudobní to nevedia urobiť iným spôsobom, len zarobiť si na to svojou prácou.“ (Rerum Novarum 44) V dnešnom svete je stále menej tých, ktorí majú majetok a kapitál, z ktorého poberajú nejaký výnos, ale je stále viac a viac tých, ktorí pracujú pre niekoho iného a ich práca je jediný zdroj ich príjmu.

V priebehu tohto roka sa vo viacerých krajinách Západu stalo, že vlády vyhlásili výnimočné stavy a zakázali obrovskej časti populácie vychádzať z domu a teda aj pracovať. Stalo sa to v hysterickej reakcii na šírenie novej, čínskej chrípky. Pomocou umelého a väčšinou nezmyselného rozlišovania medzi „podstatnou a nepodstatnou“ prácou – akoby starosť o obživu rodiny bola niekedy nepodstatná – rozdelili populáciu do troch skupín. V prvej skupine boli tí šťastnejší, ktorí mohli pracovať z domu, v druhej boli „podstatné“ profesie a z tretej skupiny spravili nezamestnaných. Na dopredu neurčený čas, bez možnosti zarobiť si prostriedky na obživu. Táto tretia skupina, to sú tí, o ktorých písali starí pápeži v sociálnych encyklikách. Kaderníčky, holiči, čašnícky a kuchárky, poskytovatelia rôznych služieb, údržbári a inštalatéri, drobní živnostníci, ktorí žijú od výplaty do výplaty. Drobní podnikatelia, majitelia reštaurácií alebo dielní, ktorí sami nie sú veľmi bohatí, ale zamestnávajú iných a vytvárajú pracovné miesta, aby si aj iní mohli zadovážiť prostriedky pre obživu svojich rodín. To sú tí, ktorých videli pápeži 19. storočia ako kostru zdravej spoločnosti.

Ak sa na takýchto ľudí uvalí zákaz pracovať, pácha sa na nich veľká krivda, upiera sa im základné právo na zachovanie vlastného života. Aj keby im ich vlády vykompenzovali nemožnosť pracovať, povedzme finančným príspevkom (je isté, že to väčšina štátov neurobí, nemá z čoho), tak títo ľudia boli pripravení o možnosť živiť sa.

Takýto zákaz nemôže byť nikdy spravodlivý, bez ohľadu na stovky a tisíce zachránených. Podobne ako v prípade toho nemluvňaťa. Pretože upiera človeku jeho základné a najdôležitejšie právo. Právo zaobstarať si obživu, čo je v konečnom dôsledku popieranie práva na zachovanie života. Teda pod zámienkou ochrany života jedných sa poškodzuje život druhých.

Treba zdôrazniť, že morálna hodnota lockdownu nezávisí na tom, ako je COVID-19 potenciálne nebezpečný. Ani od toho, koľko životov sa tým možno zachráni. Morálna hodnota lockdownu závisí na tom, do akej miery rešpektuje prirodzený zákon. Ak sa začnú počítať a porovnávať zisky a straty, živí a mŕtvi, stratí sa zo zreteľa spravodlivosť a morálny rozmer, a nastúpi prízemné kupčenie. Odtiaľ je už len krôčik k tomu, aby sa začali porovnávať hodnoty jednotlivých životov, podľa nejakého umelého kľúča. Prvý kľúč, ktorý sa objaví pravdepodobne bude, že bohatý a mladý má väčšiu cenu, ako chudobný a starý. Stačí pozrieť na stále intenzívnejšie snahy „miliardárskych filantropov“ zredukovať počty chudobných v treťom svete a na ich pohľad na hodnotu života chudobného Afričana.

Je správne a dobré chrániť zdravie populácie a robiť opatrenia proti šíreniu wuchanskej nákazy. Najmä u tých najzraniteľnejších a najrizikovejších je potrebné vyvinúť všetko možné úsilie na ochranu ich zdravia! Každé opatrenie, ktoré sa pre ochranu zdravia prijme, však musí sledovať nielen zachovanie ich zdravia a života, ale musia rešpektovať zásady spravodlivosti a prirodzeného zákona. A zakázať iným chodiť do práce a tak živiť seba a svoju rodinu, to zásady spravodlivosti hrubo porušuje. Zatvorenie škôl dopadlo tvrdo na nemajetných rodičov malých detí, ktorí nemajú nikoho, kto by im postrážil deti. Po celom svete prišli o zamestnanie milióny a v otrasenej ekonomike si len s ťažkosťami nájdu nové. Celý ten kabaret tvrdo dopadol najmä na tých najbiednejších, ktorí sa už predtým len s ťažkosťami prebíjali, a je voči nim obrovskou nespravodlivosťou.

Diskurz na túto tému zo strany katolíckych dušpastierov vôbec neexistuje. Prečo? Všeobecne je reakcia katolíckeho kléru pomerne svetská. Odporúčajú poslúchať vlády, nasadiť masky a zatvoriť sa doma. Od hrdinských biskupov kulturkampfu a studenej vojny, cez mučeníkov komunizmu a pokorných kňazov, ktorí stáli s robotníkmi pri demonštráciách, sme sa dostali ďaleko. Svätosť Cirkvi sa v minulom storočí prejavila v pripravenosti rozhnevať tých, ktorí boli pri moci, plnením svojej posvätnej povinnosti: postaviť sa za práva bezbranných a proti služobníkom tyranie, ktorá v zásade vždy pochádza od Zlého. Cirkev tak konala preto, že si vedela uchovať jasnosť myslenia. Tú jasnosť prinášala správne formovaná morálna teológia. V posledných desaťročiach je to práve morálna teológia, ktorá bola zvnútra Cirkvi dôsledne ničená, dokonca až do tej miery, že pokus o nápravu, ktorú urobil Ján Pavol II. vo Veritatis Splendor, vyšiel navnivoč. Dnes preto nie je biskupov takmer nikde počuť.

Mesiace bežia a zdá sa, že vlády privykli „novému normálu“, ako to eufemicky volajú a nemajú veľmi v úmysle vzdať sa novej formy vykonávania moci. Média systematicky pripravujú ľudí na tento orwellovský nový svet, v ktorom možno zo dňa na deň a na ľubovoľne dlhý čas, urobiť z vybranej časti populácie nezamestnaných, ba prakticky väzňov. Neposlušným možno zakázať pohyb, vstup na vybrané miesta, nepustiť ich do zamestnania. Možno nasadiť políciu a armádu a násilím vynucovať dodržiavanie týchto despotických nariadení. Médiám a vládam zdatne asistujú zástupy odborníkov na apokalypsu, ktorí sa vynorili z neznáma a teraz vytrubujú svoje, často rozporné múdrosti do sveta, aby podporili nastolenie nového normálu. Pripomínajú falošných prorokov Izraela, ktorí sa spolčili s jeho zradnými kráľmi. A nielenže sa trestá neposlušnosť. Trestá sa už aj iný názor. Kto si dovolí nesúhlasiť s oficiálnym naratívom, je označený za fašistu, prípadne šíriteľa konšpirácií.

Cirkev pri opakovanom odsudzovaní všetkých foriem socializmu vždy tvrdila, že ona je Kristova nevesta, že ona a nie socialistický revolucionár, je ochrankyňou pracujúceho. Jej dôležitosť v boji proti zlám priemyselnej revolúcie na jednej strane a zlám socialistickej revolúcie na strane druhej sa potvrdila tým, že jej pastieri a jej ovce spolu vyvíjali politické úsilie a pokúšali sa prinútiť svetskú moc poslúchať sociálnu náuku Cirkvi. Počnúc Levom XIII. kríž opätovne vzniesol, silnejšie a hlasnejšie, nárok vládnuť nad korunou. Cirkev má právo a povinnosť vynášať morálny súd nad národmi a štátmi, aby ochránila základné práva človeka, ktoré sú obsiahnuté v Božskom zákone.

Toto tvrdenie nemožno v žiadnom prípade odpísať ako zastarané. Nachádzame to dokonca aj v Gaudium et spes: „Je však len správne, aby Cirkev vždy a na všetkých miestach mala skutočnú slobodu hlásať vieru, učiť svoju sociálnu náuku, slobodne vykonávať svoje poslanie medzi ľuďmi a tiež vynášať morálny súd v tých veciach, ktoré sa týkajú verejného poriadku, keď to vyžadujú základné práva človeka alebo spása duší.“ (GS 76)

Skutočnosť, že nasledovníkom Krista je zakázané utilitaristické myslenie, je dnes spochybňovaná v zásade len jedným argumentom, ktorý sa scvrkol na hysterický výkrik: „Ale je to pandémia!“ A k môjmu údivu tak argumentujú aj tí, ktorí inak bojujú za malých a slabých a konzekvencializmus odmietajú. V okamihu, keď začíname diskutovať, či je Covid menej nebezpečný ako sezónna chrípka, skočili sme na návnadu utilitaristického prístupu a utilitaristicky si racionalizujeme nespravodlivosť. Kladieme údajné obrovské benefity lockdownu oproti údajne nepatrnému porušovaniu prirodzených práv. Ale nasadiť totalitné obmedzovanie prirodzených práv je zlé vždy, bez ohľadu na to, ako veľmi sa niečoho bojíme a aké údajné dobro z toho má plynúť.

Kiež by Cirkev opäť prejavila svoju svätosť, pohrdla utilitarizmom a postavila sa tým, ktorí pripravujú pracujúcich o spravodlivú mzdu. Napokon, nič iné ani nemá prikázané robiť: „Lebo ten, kto si zachráni život, stratí ho; a ten, kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Čo človeku prospeje, ak získa celý svet a svojej vlastnej duši uškodí? Alebo čo dá človek za svoju dušu?“ (Mt 16,25-26)

Kiež by služobníci Cirkvi počuli volanie, ktoré stúpa k Bohu a žiada spravodlivosť! Volanie od strážnych anjelov tých detí sú zanedbávané a utrápené, pretože dospelí sú príliš vystrašení, aby im dovolili byť deťmi, alebo im dovolili chodiť do školy. Krik mladých dospelých, ktorí mali radosť zo svojej mladosti a nádejou, že začnú budovať svoju kariéru a povolanie. Plač pracujúcich, ktorí prišli o prácu a nemajú čo dať deťom jesť. Plač drobných podnikateľov, ktorí skrachovali a prišli nadobro o svoju živnosť. Volanie abstinujúceho, ktorý upadol opäť do závislosti, volanie samovrahov, ktorí podľahli zúfalstvu. Boh ich počuje, ale keď ich my nebudeme počúvať teraz, s najväčšou pravdepodobnosťou ich budeme počuť, keď pri našom osobnom súde budú svedčiť proti nám.

(1) https://rorate-caeli.blogspot.com/2020/04/guest-op-ed-immorality-of-indefinite.html

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT