Liberálne, komunistické a národne – socialistické trendy vo vzťahu k učeniu Cirkvi II.časť

Branislav Michalka
28. marca 2019
  Cirkev Politika

pokračovanie I. časti…

Liberalizmus morálny

Encyklika Jána Pavla II. : Veritatis splendor / 6. augusta 1993

… Niektoré nové myšlienkové smery tak vyzdvihujú slobodu, že sa považuje za niečo absolútne, za zdroj a pôvod dobra. Po týchto cestičkách sa uberajú náuky, ktoré strácajú zmysel pre transcendentno alebo ktoré priamo popierajú Boha. …

(V 20. storočí sa spoločnosť v rozklade posunula ešte ďalej: kult slobody je už absolutizovaný do takej miery o akej sa liberálom v 19. storočí ani nesnívalo. Človek sa stáva sám sebe doslova bohom. Katolícke učenie o tom, že človek má život, telo, dušu od Boha ako dar, ktorý má spravovať podľa Božích prikázaní sa mení na sekulárne učenie o „vlastníctve“ tela a človeku ako neobmedzenom majiteľovi tela. V rovine analógie môžeme povedať, že feudálny systém vnímania  – telo ako Božie léno nám zapožičané –  sa mení na liberálny systém vnímania – telo je individuálne a ničím neobmedzené súkromné vlastníctvo.)

Individuálnemu svedomiu sa pripisujú schopnosti, ktoré sú vlastné najvyššiemu výroku mravného súdu, ktorý definuje dobro a zlo a bezpečne ho rozlišuje. …

… Treba spomenúť aj niektoré neprípustné výklady vedeckého výskumu v oblasti antropológie. Poukazovaním na veľkú rozmanitosť mravov, zvykov a ustanovizní v ľudskej spoločnosti sa totiž síce nemusia popierať univerzálne ľudské hodnoty, ale môže sa relativisticky chápať morálka. …

(Viď dôsledky multikulturalizmu a imigrácie.)

… Sloboda, ktorá chce byť absolútna, považuje ľudské telo za surový prvok, zbavený zmyslu a mravných dobier, kým mu sama nedá zmysel. …

…  Náuka, ktorá oddeľuje mravné konanie od telesných dimenzií, stojí v protiklade s učením Svätého písma a tradície: v zmenenej podobe oživuje staré bludy, ktoré Cirkev vždy odmietala, lebo redukujú ľudskú osobu na akúsi “duchovnú”, čisto formálnu slobodu. …

…  Podľa apoštola Pavla nie sú dedičmi Božieho kráľovstva “smilníci ani modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlipníci ani súložníci mužov ani zlodeji ani chamtivci ani opilci ani utŕhači ani lupiči” (1Kor 6,9-10). Toto odsúdenie – ktoré potvrdil Tridentský koncil – ráta za “smrteľné hriechy alebo zakázané praktiky” určité zvyky, ktorých dobrovoľné vykonávanie zbavuje veriacich večného dedičstva. …

… Človek si všíma, že jeho sloboda akýmsi skrytým spôsobom má sklon opustiť dobro a pravdu a že v skutočnosti častejšie dáva prednosť konečným, obmedzeným a pominuteľným veciam. Ba čo viac, človek zisťuje, že práve chyby a zlé voľby sa stávajú počiatkom skazonosnej vzbury, ktorá ho pobáda odvrhnúť pravdu a dobro, aby seba povýšil na absolútny princíp seba samého: “Budete ako Boh” (Gn 3,5). …

…  Človek je povinný dodržiavať mravnú normu aj v najťažších situáciách, aby zachoval poslušnosť svätému Božiemu prikázaniu a postupoval v súlade so svojou osobnou dôstojnosťou. …

Socializmus

Encyklika Leva XIII. : Rerum novarum / 15. mája 1891

… Na vyliečenie týchto neporiadkov sa socialisti, rozdúchavajúc v chudobných nenávisť voči bohatým, dožadujú zrušiť vlastníctvo a urobiť zo všetkých jednotlivých majetkov spoločný majetok, ktorý by spravovali obce alebo štát. …

(Jeden extrém – liberalizmus, t.j. bezuzdný individualizmus nikomu nezodpovedného súkromného vlastníctva, sa snažia riešiť opačným extrémom, socializmom – popretím súkromného vlastníctva.)

… Naozaj nie je ťažké porozumieť, že účelom práce, najbližším cieľom, ktorý si remeselník kladie, je súkromné vlastníctvo. …

… Najhoršie je, že riešenie, ktoré ponúkajú, je zjavnou nespravodlivosťou, keďže súkromné vlastníctvo je prirodzeným právom. …

Pápež Lev XIII.
Zdroj: commons.wikimedia.org

… Právo na súkromné vlastníctvo je podľa prirodzeného zákona: človek bol skôr než štát. …

… Podobne ako občianske spoločenstvo, tak aj rodina je, ako sme povedali, ozajstnou spoločnosťou a riadi sa vlastnou právomocou, totiž otcovskou právomocou. …

(Veľmi podstatná veta potvrdzujúca patriarchálny  a v podstate monarchický charakter rodiny.)

… Štát nemá zasahovať do svätyne rodiny. …

(Katolícke učenie poukazuje na autonómnosť rodiny vo výchove detí, v jej hospodárskej samostatnosti a nezávislosti na štáte.)

… Nech je teda na prvom mieste stanovený tento princíp, že treba prijať vlastnú ľudskú situáciu; je totiž nemožné odstrániť sociálne nerovnosti zo sveta. Pokúšajú sa o to socialisti, to je pravda, avšak každý pokus, ktorý ide proti prirodzenosti vecí, sa ukáže ako márny. Prejavujú sa totiž u ľudí veľké prirodzené rozmanitosti: nie všetci majú to isté nadanie, tú istú šikovnosť, zdravie a sily v rovnakej miere. A z týchto nevyhnutných rozdielov sa nutne rodí aj rozdielnosť v sociálnom postavení. Toto však je na prospech tak jednotlivcom, ako i občianskemu spoločenstvu, pretože spoločenský život potrebuje rôzne schopnosti a rôzne funkcie. A základným podnetom, ktorý vedie ľudí vykonávať tieto funkcie, je nerovnosť stavu. …

(Rovnostárstvo sa neskôr počas marxistických experimentov ukázalo natoľko neživotné a proti prirodzenosti, že dnes sa už nikto ani v socialistickom tábore neodvažuje vzniesť podobnú hlúpu požiadavku, avšak v 19. storočí bola viera v podobné utópie medzi socialistami bežná. V modernej dobe sa rovnostárske tendencie preniesli do roviny tzv. gender ideológie vychádzajúcej z neomarxistických podnetov.)

… Kresťanský spôsob života, pokiaľ je a taký naozaj zostáva, už sám prispieva k pozemskej prosperite, … Okrem toho brzdí dychtivosť po hmotných veciach a smäd po potešeniach, ktoré sú skutočnými bičmi, lebo zbedačujú človeka aj uprostred hojnosti všetkých vecí. Uspokojí sa so striedmym životom a nedostatok nahrádza sporením, a tak uniká pred neresťami, ktoré pohlcujú nielen malé ale i veľké majetky a vrhajú do záhuby aj tie najväčšie bohatstvá. …

(Ďalšia podstatná pasáž, ktorá vyzýva k uskromneniu sa, čo je v zásadnom rozpore s hedonismom modernej doby a požiadavkou blahobytného života pre čo najširšie masy. Ten v konečnom dôsledku vedie k zotročeniu tých, síce vzdialených ale nevyhnutných más, ktoré tento blahobyt vytvárajú na vzdialených miestach Ázie a Afriky. To, že títo otroci nie sú dennodenne na očiach, umožňuje tváriť sa liberálnym elitám akoby onen blahobyt bol výsledkom „slobodného systému.“)

Národný socializmus

Encyklika Pia XI. : Mit brennender sorge / 14. marca 1937

…  Veriacim v Boha nie je každý, kto rečnícky používa slovo Boh, ale len ten, kto s tým vznešeným slovom spája pravý a dôstojný pojem Boha. Kto v panteistickej zahmlenosti stotožňuje Boha s vesmírom, kto Boha vo svete zosvetšťuje, svet v Bohu zbožšťuje, nepatrí k veriacim v Boha. …

(V skratke vystihnutá situácia jednak v dobovom Nemecku, jednak budúcnosť, ktorá nás pravdepodobne čaká. Panteistický Boh – Vesmír sa hegeliánsky inkarnuje do jednej zo svojich podôb – Národa.)

… Kto podľa údajných starogermánskych predkresťanských predstáv stavia pochmúrny neosobný osud na miesto osobného Boha, ten zapiera Božiu múdrosť a prozreteľnosť. …

(V panteistickom pohanstve, ktorému je vlastná ambivalentnosť pojmov je to v skutočnosti jedno – Osud je Národom a Národ / Rasa – Osudom, ako to už tvrdili klasici národného socializmu.)

… Dávajte pozor, ctihodní bratia, na zlozvyk, ktorý sa stále častejšie vyskytuje v rečiach i v tlači, že sa totiž trojnásobne sväté Božie meno používa ako prázdna etiketa na akékoľvek zobrazenie ľudského hľadania a túžob. …

(Vidíme aj dnes a aj v súvislosti s kresťanským liberalizmom. Ďalšie varianty môžeme očakávať.)

… Tento Boh dal v suverénnej forme svojich desatoro prikázaní. Desatoro patrí všetkým časom a miestam, krajinám a rasám. …

… Len povrchné mysle môžu podľahnúť bludu a horliť za národného Boha, za národné náboženstvo, bláznivo sa pokúšať vtesnať Boha, stvoriteľa celého sveta, kráľa a zákonodarcu všetkých národov, pred ktorého veľkosťou sú národy nepatrné ako kvapka vo vedre, do hraníc jedného národa, uväzniť ho do krvného priestoru jedinej rasy. …

(Klasický popis blúznenie extrémne sebastredného a nekritického nacionalizmu, v ktorom sa národ povyšuje nad Boha, či na Jeho miesto.)

…  „Právo je to, čo prospieva národu“. Táto veta môže byť správna, keď sa pri nej predpokladá, že to, čo je mravne nedovolené, nikdy nemôže slúžiť ozajstnému blahobytu národa. …

(Tendencia do ktorej sa zvrhne krach liberalizmu. Jediným kritériom ľudí bez Boha sa stane to jediné s čím sa dokáže reálne identifikovať – národ a rasa.)

… Keď sa navonok ponechá vyučovanie náboženstva, a navyše ešte vyučovanie kontrolované a spútavané nepovolanými osobami, v rámci školy, ktorá v iných predmetoch, ovplyvňujúcich zmýšľanie, programovo a nenávistne pracuje proti tomu istému náboženstvu, to nikdy nemôže byť dostatočným dôvodom, aby veriaci kresťan mohol dobrovoľne schvaľovať taký protináboženský druh školstva. …

(Vidíme aj dnes. Niektoré veci budú môcť národní socialisti ponechať po svojich liberálnych predchodcoch. Podobne ako kolchozy na Ukrajine po komunistoch.)

Nuž a po tejto prehliadke novopohanského ideového panteónu zostáva sa nám len rozlúčiť s pozdravom: Dovidenia v katakombách!