Latinské „ikonostasy“? Pergula a lektórium ako most k Bohu (Diel druhý)

Lucia Laudoniu
24. mája 2021   Kultúra

I. diel

Hranice nemusia vždy rozdeľovať. Môžu aj spájať. Dôkazom toho sú ranokresťanské oltárne steny, ktoré vo svojej intimite spájajú klérus s oltárom a oltár s nebom.

Post schisma však v latinskej Európe pod egidou pápeža došlo k premene archaickej perguly (u Grékov templonu) na vyvýšené čítacie pulty. Ambony siahajúce až kamsi do nebies. Oltárne steny prvého kresťanského tisícročia však neslúžili na lektúru z Písma.

Predstavme si spojenie perguly a kazateľnice. Na tieto vysoké chóry (v španielčine sa vžilo pomenovanie coro alto) zvyčajne viedli dve postranné schodiská a na hornej ochodzi nechýbala balustráda. Z bohato zdobenej ochodze, ktorá v gotickom období pribudla nad konštrukciu pôvodnej perguly, sa rozliehali perikopy zo Svätého Písma. Oproti pergulám, na vrchnú časť ktorých sa nedalo fyzicky vystúpiť, ide o nemalú inováciu.

Francúzi zaviedli pre vysoké chóry termín jubé. „Narodil sa“ z latinskej formulky, ktorou diakon prosí celebranta o požehnanie zvestovať Božie slovo: „Iube (v stredovekej konvencii jube) Domine benedicere.“

V súčasnosti jediným parížskym príkladom sui generis je jubé v kostole svätého Štefana na kopci (Saint-Étienne-du-Mont). Vyniká majstrovským schodiskom a harmóniou medzi gotickými a renesančnými prvkami. Sochársku výzdobu jubé má „na svedomí“ Pierre Biard starší.

V tomto chráme odpočíva fyzik a filozof Blaise Pascal, pre ktorého bola viera najčistejším sklíčkom v mikroskope vedy.

V nemecky hovoriacom prostredí sa etabloval termín Lettner, ktorý je skomoleninou neskorolatinských výrazov lectrum a lectorium (lektórium, čítací pult). Kantilácia evanjeliovej zvesti z najvyššieho bodu „ikonostasu“ (nota bene, nepresnosť tohto termínu pri aplikácii na západný liturgický úzus si dobre uvedomujeme, pojem ikonostas používame kvôli zaužívanej vizuálnej predstave) musela pôsobiť veľmi sugestívne.

Pred lektóriom (Lettner, jubé) stál laický takzvaný krížový oltár určený na omšu pre ľud. To spôsobilo, že v chráme paralelne prebiehali dva liturgické poriadky: oficiálna liturgia kléru za lektóriom a modlitba ľudu pred laickým oltárom.

Krajina Panny orleánskej dala stredovekej latinskej liturgii fenomén prône. Fenomén, ktorý by bez jubé (v zmysle vysokého chóru) možno neexistoval. O čo vlastne išlo? Prône boli reťazou rôznych modlitieb s alúziami na evanjeliové čítania doplnené o výklad kréda a invokácie Kyrie eleison, nie nepodobné byzantským ekténiám, sériám prosieb a invokácií za rôzne potreby tela i ducha.

Tieto paraliturgické formuly ľud prednášal Bohu pred lektóriom nezávisle na prebiehajúcej omši. Liturgický akt Cirkvi bol – proh dolor! – redukovaný na kulisu, ktorá sprevádzala súkromnú modlitbu – čo pochopiteľne viedlo do slepej uličky. V potridentskom období sa podarilo eliminovať duálnu prax spojenú s modlitebným cyklom prône, ktorý stratil svoj paraliturgický význam. Prône sa stali účinnou katechetickou a didaktickou pomôckou.

Katolícka odpoveď na reformáciu priniesla nástup emotívnej barokovej estetiky a spolu s ňou aj túžbu, ktorá je transcendentálnemu byzantskému srdcu cudzia. Túžbu Božieho ľudu, nositeľov všeobecného kráľovského kňazstva, dovidieť na oltár počas celej bohoslužby a observovať minuciózne rituálne detaily omše Pia V. Tridentinum však nikde explicitne nenariaďuje, že jubé, lektóriá a paleokresťanské perguly sa musia zbúrať.

Latinské svedomie sa pýta spolu so svätým Bernandom z Clairvaux: „Numquid Patribus doctiores aut devotiores sumus?“ Sme vari zbožnejší a múdrejší, ako otcovia, keď si uzurpujeme právo šliapať po dedičstve predkov a zavádzať v Cirkvi nové poriadky? Ustanovenia otcov majú v očiach svätého Augustína validitu zákona: „Instituta maiorum pro lege tenenda sunt.“

Bolo však jasné, že funkcia gotického vysokého chóru už dávno nekorešpondovala s teologickým posolstvom starolatinských pergúl. Tie predsa neboli čítacím pultom, ale strážcom dôstojnosti oltára.

Želal si Tridentský koncil takýto radikálny zásah do sakrálnej architektúry? Odpoveď znie – nie! Kto teda otvoril dvere „ambonoklazmu“? Prvými „ambonoklastami“ (ničiteľmi vysokých chórov a pergúl, tejto spoločnej liturgickej ruky Východu a Západu) boli talianski Mediciovci. Cosimo de’ Medici v roku 1565 inicioval demoláciu tramezzi (chórových stien) z mendikantských chrámov Santa Maria Novella a Santa Croce vo Florencii. Žiaľ, mnohí magnáti financovali barokových architektov nie kvôli láske k Bohu, lež kvôli prezentácii vlastného spoločenského statusu.

Vo frankofónnych a nemeckých oblastiach sa diela skazy zhostili aj protestanti. Jubé v kostole svätého Jána v Lyone už v roku 1562 zdemolovali protestantskí hugenoti, no v roku 1585 bolo opäť postavené. A opäť zničené…

Impozantné lektóriá mali v komparácii s niekdajšími pergulami ešte jednu zvláštnu funkciu: oddelenie východného chóru od kostolnej lode v kolegiátnych a kapitulných chrámoch umožňovalo kanonikom, aby sa v laviciach (stally) za lektóriom mohli nerušene modliť ofícium. Oltárna bariéra im zabezpečovala pokoj, priestor a súkromie.

V nových barokových kostoloch, ktorých ideovým „vlajkonosičom“ bol Il Gesù v Ríme, sa lektóriá ani perguly už nestavali. Aby sa zachoval deliminačný prvok medzi fanum a profanum, pristúpilo sa k budovaniu nízkych balustrád s bránkami (cancelli), ktoré nadobudli nádhernú liturgickú symboliku: slúžili na distribúciu Eucharistie komunikantom na kolenách. V angličtine im prischol priliehavý názov communion rail.

Oltárna mriežka nadväzuje na starobylé pluteum v ranokresťanských oázach viery, jej zachovanie je preto – v otázke (dis)kontinuity tradície – res permagni momenti. Vecou zásadného významu.

Na Britské ostrovy ruka baroka príliš nedočiahla, domovské právo tu stále mala gotika importovaná z krajiny galského kohúta. Niektoré anglikánske chrámy sa môžu popýšiť špecifickou variáciou latinskej perguly, ktorej Angličania nepovedia inak, než rood screen.

V anglosaskej kultúre sa pod pojmom rood cross skrýval triumfálny kríž. Anglické gotické perguly bývali zakončené veľkým krížom, ktorý vzbudzoval dojem, akoby človek stál priamo pod Kalváriou. Podľa víťazného kríža tieto steny (ostrovné formy kontinentálnej perguly) dostali meno rood.

Aj napriek tomu, že anglikánska cirkev bola imúnna voči dejinnej ceste európskeho postridentského katolicizmu, aj ona sa krížových oltárnych stien na mnohých miestach postupne vzdala. Na vlastnú škodu.

Nik nespochybňuje legitimitu architektonického vývoja, no myšlienka obnovy oltárnych prepážok v intenciách ranokresťanskej perguly vôbec nie je scestná. Rood screens používajú viaceré anglikánske komunity, ktoré akceptujú katolícke professio fidei a patria do jurisdikcie pápeža.

Platí to o chráme svätého Egídia (St. Giles) v anglickom mestečku Cheadle, ktorý patrí do spoločenstva katolíckej Cirkvi, ale čerpá z liturgického a umeleckého dedičstva Church of England. Vrátane oltárnej steny rood screen.

Kde ešte nájdeme oltárne steny latinského typu? Existencia pravoslávnych (ergo s rímskym pápežom neunifikovaných) farností západnej tradície, ktoré sú v kánonickej jednote s rodinou pravoslávnych miestnych Cirkví (patriarcháty Antiochie a Moskvy), je mimoriadne zaujímavým liturgickým fenoménom. Cieľom pravoslávneho hnutia známeho pod anglickým názvom Western Rite Orthodoxy je vrátiť do života, spiace, nie však mŕtve (!) archaické formy latinských liturgií z dôb pred tridentskou kodifikáciou, exempli gratia, ambroziánsky rítus, anglický Sarum či galikánsku liturgiu svätého Germana Parížskeho. Tieto ordines sa pravidelne celebrujú s požehnaním lokálnych pravoslávnych hierarchov.

V niektorých pravoslávnych chrámoch západných obradov (plurál je namieste, pretože neexistuje jediný západný, ale ani jediný východný rítus) sa zavádza do praxe aj pergula (templon). V krypte Feodorovského soboru v Petrohrade (určenej pre ambroziánsky obrad) sa pristúpilo k inštalácii zaujímavého nízkeho plutea s oltárom s baldachýnom (ciborium). Spodný chrám (v anglickej literatúre lower church) petrohradskej pravoslávnej katedrály s ikonografiou z roku 2012 a 2013 je harmonickou apoteózou románskeho umenia a dôkazom, že aj v modernej dobe sa dajú budovať svätostánky v plnej konkordancii s Tradíciou.

V zahraničí, najmä v Nemecku, vo Francúzsku a v Zámorí, existujú „latinsko-obradné“ pravoslávne farnosti, v ktorých sa (s miernymi modifikáciami, s vloženou epiklézou a s použitím kvaseného chleba) celebruje tradičná, takzvaná tridentská omša. V pravosláví žije pod názvom Liturgia svätého Gregora Veľkého.

Tieto cirkevné obce zvyčajne používajú tradičnú oltárnu mriežku, no niekedy na ňu umiestňujú ikony. Prax latinskej Cirkvi prvého kresťanského tisícročia sa v orthodoxnom prostredí (žiaľ, nie na Slovensku) teší veľkej úcte a záujmu, nevynímajúc ani sakrálnu architektúru.

Taliančina pozná pre oltárne steny ešte jedno sympatické pomenovanie: pontile, premostenie, mólo. Aby sme neupadli do umelého archeologizmu (či už na katolíckej alebo na pravoslávnej strane), treba si pamätať, že pluteum, pergula, templon, jubé, rood screen alebo baroková oltárna balustráda majú byť skutočným mostom do neba (pons, po taliansky ponte), a nie liturgickou priepasťou.

Nesmú rozdeľovať, ale spájať. Približovať nás k mystériu nebeskej liturgie, ku kráse a velebe oltára. Prípadná obnova nech je mostom, ktorý vedie k Bohu.

PDF (formát pre tlač)