Krucifix – nie kríž, Ježiš – nie Kristus, viera – nie pravda…

Jerzy Wolak
10. februára 2020
  Cirkev

Nedávno som v rímskom kostole sv. Ambróza a sv. Karola Boromejského na Via del Corso videl čosi, čo som si predtým nikdy nevšimol: Podivný krucifix stojaci vedľa oltárneho stola. Prečo som si ho predtým nevšimol? Pravdepodobne preto, že som sa sústredil na diela Cavalliniho, Pacilliho či Le Bruna. Koniec koncov je to prirodzené a dané samotným Stvoriteľom, že ľudské zmysly priťahuje krása. A tento krucifix je škaredý.

Foto: needpix.com

Ako sa zachovať zoči-voči ošklivosti? Čo robiť? Odvrátiť hlavu, zavrieť oči, silou vôle ju prestať vnímať? Protestovať proti jej šíreniu na všetkých možných miestach? Bojovať proti nej ohňom, kladivom, dynamitom?

Chrám San Carlo al Corso v Ríme nie je mojím farským kostolom, takže do neho nechodím každú nedeľu (v skutočnosti nefiguruje ani medzi mojimi obľúbenými chrámami, takže tam málokedy zavítam), a preto som sa rozhodol, že si na chvíľu sadnem pred tento nešťastný kríž a budem sa naň dívať očami tých, ktorí ho vidia pravidelne, či týždenne alebo dokonca denne.

Nielen niektorí… – meditácia ihneď začala, pretože len čo sa niekde na chvíľu stíšim, hneď začnem meditovať – nielen niektorí z nich si kazia zrak, vkus a pokoj duše škaredosťou, ktorá je výsledkom činnosti dnes nehanebne a nesprávne nazývanej ako sakrálne umenie. V nespočetných kostoloch po celom svete strašia plody chorej umeleckej inšpirácie.

Sú to však zobrazenia Boha.

Chtiac nechtiac ich kontemplujeme, aj keď sa nám vôbec nepáčia, pretože to je význam slova „kontemplácia“, čiže kognitívna aktivita koncentrácie, reflexie, analytického pozorovania – a pritom si kladieme dramatickú otázku: čo sledujú umelci, ktorí vytvárajú také nevzhľadné obrazy nášho Pána?

Estetická deformácia

Žeby takto videli Boha? Alebo – žeby takto vnímali Ježiša? Áno, nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili (Iz 53, 2), ale nie kvôli vlastnej škaredosti, ale v dôsledku utrpenia a bitia – ako muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili (Iz 53, 3). Áno, muž, ktorý je zbitý a potupený, určite je ďaleko od estetickej sofistikovanosti, ale predstavovať ho ako odpudivú figurínu je jednoducho hanba. 

Čo majú v hlavách a dušiach moderní umelci (chcel som písať katolícki, ale potom som si to rozmyslel a uprednostňujem výraz: umelci realizujúci cirkevné zákazky), pretože takýto postoj je dnes bežný? Človek by sa mal opýtať: „O čom to premýšľajú vo svojich srdciach?“ (Lk 5, 22). Hoci na druhej strane zbytočne – odpoveď predsa poznáme.

Z mnohých ich vyhlásení vyplýva jeden záver: že sa nezaujímajú o skutočného Krista a že jeho evanjeliový portrét je im odporný. Ježiš je pre nich téma, ktorú až oni rozvíjajú. Až ich génius ukáže svetu, čo chýbalo dielam starých majstrov – ba dokonca to, čo „prehliadli“ evanjelisti, cirkevní otcovia a učitelia Cirkvi, ako aj veľký počet teológov (to, že ich diela poznajú len slabo alebo vôbec nepoznajú, je nepodstatné). Ó pýcha, satanská dcéra, vládkyňa tohto sveta…

Podľa zlomyseľnej historky z 19. storočia mal Pán Ježiš napomenúť zbožného maliara Jana Styka slovami: „Ty ma nemaľuj na kolenách, ty ma maľuj dobre!“ V súčasnosti by tento bonmot bolo vhodné čiastočne zmeniť. Pre mnohých súčasných umelcov zaoberajúcich sa kresťanskými témami by bolo veľmi užitočné stráviť aspoň pár okamihov na kolenách. To by im dalo perspektívu. Potom by dobre maľovali.

Ontická deformita

Estetická deformácia málokedy funguje sama – zvyčajne ju sprevádza deformácia ontická. Po chvíli mimovoľnej kontemplácie ošklivého krucifixa vidím anomáliu, ktorá je neporovnateľne závažnejšia ako odpudzujúce deformovanie ľudského tela (hoci Syna človeka), a to, že je to krucifix bez kríža!

Ako je to možné – krucifix bez kríža? Kríž je predsa už v samotnom názve, ktorého latinský koreňový zdroj je: crucifixus, čiže „ukrižovaný“, konkrétne: „pribitý na kríž (cruci)“, a ešte presnejšie: „pripevnený k nemu“ (fixus). Kríž zasa nie je nič iné ako dve brvná spojené pod pravým uhlom. Prekrížené.

V rímskom kostole San Carlo al Corso visí vedľa oltára Ježiš Kristus na palici. Znie to hrozne, ale je to tak. Na palici. Šok, úžas, na neuverenie! To je predsa zobrazenie v súlade s učením Jehovových svedkov, ktorí tvrdia, že Ježiš zomrel pribitý na kôl. Po bližšom skúmaní a chvíli reflexie však prídeme k záveru, že dielo nemá jehovistický pôvod. Zobrazená postava má ruky roztiahnuté, nie skrížené nad hlavou a prebodnuté jedným klincom. Ba čo viac, za sebou nemá kôl, ale tenkú palicu, ktorá by ťažko udržala čo i len nemluvňa.

Z tohto prútika vyrastajú malé halúzky. Takže azda – usilujem sa brániť umelca v mojej mysli – máme do činenia so stromom života? Taká forma krucifixu ako rozvetveného, listnatého kmeňa, zrodená podľa inšpirácie z traktátu Strom života svätého Bonaventúru, sa v neskorej stredovekej Európe tešila veľkej obľube. Ale nie, to nie je to. V tamtej podobe mal Kristus ramená pribité k rozloženým konárom (ako napríklad na veľkolepom krucifixe zo 14. storočia v kostole sv. Jakuba v Toruńi), tu však ťažko hovoriť o vetvách – nanajvýš o halúzkach. Prečo teda ukrižovaný rozťahuje ramená? A ako sa vôbec drží na tej žrdi?

Deformácia viery

Ignorancia alebo zlá vôľa? Zdá sa, že jedno i druhé. Kreatívne hľadanie alebo realizácia programu? Zdá sa, že ak ide o hľadanie, tak určite v rámci programu. Na aký účel by podobné správanie slúžilo, ak nie na deformovanie obrazu Spasiteľa – čomu sa po stáročia neúnavne venujú janičiari Revolúcie, poslušní rozkazom toho, ktorý už v Edenskej záhrade predkladal prvým ľuďom falošný obraz Boha?

Ježiš Nazaretský alebo delfský Apollón? A kto vie, Quetzalcoatl pernatý alebo možno samotný starý had (Zjv 12, 9)?

„Medzi kresťanmi sú ateisti, ktorí prijímajú Ježiša, ale bez kríža,“ vystríhal kardinál Joseph Zen Ze-kiun vo svojich rozjímaniach o Krížovej ceste v roku 2008 v rímskom Koloseu. Varoval, pretože podobné vnímanie a predstavovanie Syna Božieho je cestou do katastrofy – „lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby“ (1 Kor 1, 18). Zobrazovať Ježiša Krista bez kríža je jednou z najväčších a najnebezpečnejších heréz našej doby.

Ježiš bez kríža nie je Kristus. Môže byť dobrý ako kumpán z hippie komúny alebo spoločník na pozemskej púti. Alebo Budha Západu – ako ho vykreslila vplyvná anglická spisovateľka Iris Murdochová – ale určite to nie je Mesiáš. Takýto Ježiš nie je Spasiteľom, víťazom nad smrťou, peklom a Satanom, ktorý skrze kríž a umučenie svet vykúpiť ráčil a padlému ľudstvu znovu otvoril brány Raja. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení (Iz 53 4-5). Toto je Mesiáš – Hľa, človek (Jn 19, 5).

Svet však takého Ježiša nechce, pretože celý svet je v moci Zlého (1 Jn 5, 19) a tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami (Gal 5, 24). A tohto – krotenie šialených ľudských zmyslov – sa panicky bojí váš protivník, diabol, ktorý obchádza ako revúci lev (1 Pt 5, 8), ktorý môže dušu i telo zahubiť v pekle (Mt 10, 28). Preto neprekvapuje, že sa všemožne snaží falšovať pravdu o Kristovi – a zároveň má pri tom čoraz viac ochotných pomocníkov.

Kiežby čo najmenej ľudí poznalo Pána, kiežby Jeho obraz bol hoci len trochu skreslený (nejednému aj to stačí na apostáziu). Nech je to odpudivé alebo sladké, zhovievavé alebo ľahostajné, irenické alebo kvietistické, výlučne fyzické alebo dokonale éterické, extrémne ekumenické… – hlavne, aby to nebolo pravdivé.

Ako tento „krucifix nie je krucifix“ vedľa oltárneho stola v rímskom chráme San Carlo al Corso…