Kristus bez kríža nemôže spasiť nikoho
vdp. Ľubomír Urbančok
13. decembra 2020
Cirkev
Nedeľná homília
Milovaní bratia a sestry, ako je možné sa radovať uprostred toľkého nešťastia vo svete i Cirkvi, ktoré okolo nás sledujeme? Blížia sa Vianoce a mohli by sme povedať, že aspoň vianočná atmosféra, krása výzdoby, Betlehema, či samotnej liturgie nám je balzamom na dušu. Keď som v Ríme, každoročne sa teším na Betlehem na námestí sv. Petra. Ak sme zahliadli tento tohtoročný, skôr nám pripomenul hviezdne vojny ako narodenie Spasiteľa. Ako sa teda môžeme naozaj radovať aj teraz?
Odpoveďou je nám žalm, ktorý sme počuli, a ktorý by sme mohli nazvať modlitbou Márie. Mária je tá, s ktorou prežívame hlboko zjednotení toto adventné obdobie. Preto môžeme povedať, že adventné obdobie je obdobím ženy – matky, ktorá sa pripravuje na narodenie Božieho Syna, Ježiša Krista. Božský Spasiteľ sa narodil už pred viac ako 2000 rokmi do tohto sveta a priniesol nám spásu, avšak tento ubolený svet plný utrpenia neustále dychtí po jej ovocí, hoci častokrát si to ani neuvedomuje. Preto kľúčom k neustálemu sa radovaniu je práve kalvária, na ktorej zveruje Božský Spasiteľ svojich učeníkov v osobe Jána, svojej matke. Nie je to žiadna povrchná radosť, ale je to radosť, akú svet dať nemôže, a ku ktorej pochopeniu je potrebný veľmi hlboký pohľad na realitu okolo nás.
Svätý Ambróz komentujúc Máriin žiaľ na Kalvárií nám ukazuje Božiu matku ako silnú ženu. „Kým apoštoli utiekli, Mária, primerane svojej vznešenej úlohe Kristovej matky, stála vzpriamená pred krížom a súcitným pohľadom sledovala rany svojho syna, lebo neočakávala smrť z tohto znaku, ale spásu sveta.“ Apoštoli utekajú pred realitou kríža, pretože ešte nič nepochopili. Nemajú ten správny, mohli by sme povedať realistický pohľad na to, kým je Ježiš Kristus. Nadobudnú ho až po zmŕtvychvstaní. Aby sme mohli nadobudnúť tento pohľad na svet, je potrebné na neho nazerať práve prizmou Kristovho Kríža. V tajomstve Márie sa tak spájajú Vianoce s Veľkou nocou. Apoštoli, ktorí teraz utekajú pred krížom, ho budú neskôr na ceste kríža nasledovať.
Boží služobník, veľký americký kazateľ Fulton Sheen poukazuje už pred viac ako 50 rokmi na tento kľúčový problém dnešnej doby: „Náš čas je časom veľkého rozvodu medzi krížom a Kristom… Novodobá náboženská schizofrénia sa dá nazvať strachom z kríža. Krista sme odtrhli od kríža. Máme kríž bez Krista a Krista bez kríža. Kristus bez kríža nemôže spasiť nikoho, pretože reprezentuje iba rozmaznanosť, prílišnú slobodu a Ježiša v podobe Superstar, ktorý používa hudbu, aby sa utešoval v prehre.“
Tieto slová tohto veľkého amerického kazateľa nám môžu pomôcť osvetliť niekoľko aktuálnych úskalí duchovného života v súčasnosti.
Na prvom mieste je rozšírené hnutie, ktoré by som nazval emotívny spiritualizmus. Ľudia dnes utekajú pred utrpením, pretože utekajú pred realitou, do ktorej môžeme vstúpiť výhradne skrze kríž s ukrižovaným Spasiteľom. Následne vyhľadávajú rôzne emotívne zážitky. Boh nás stvoril aj s našimi citmi, avšak k skutočnej radosti zmŕtvychvstania sa dostávame skrze utrpenie Kríža. Preto hovoria cirkevní otcovia aj o novom stvorení skrze vykúpenie.
Ježiš nás skrze svoju smrť na kríži vykúpil a urobil nás účastnými pretvorenia reality. Ľudskému životu, ktorý po hriechu nemal skutočný zmysel dal novú motiváciu, kvôli ktorej autor Exsultetu nazýva hriech šťastnou vinou. Žiaľ, mnohí naši súčasníci by chceli byť účastnými len slávy zmŕtvychvstania, ale realitu utrpenia nechcú prijať. Utiekajú sa len k vyhľadávaniu extrémnych zážitkov a citových vyžití.
Tento postoj sa však vymyká ľudskej realite a preto je čírou ilúziou. Pre toto je pre niektoré letničné sekty tak dôležitý úspech a bohatstvo v každodennom živote. Zlyhanie, či iná forma utrpenia v nich nemajú miesto. Žiaľ, musíme povedať, že podobná mentalita sa dostala aj do katolíckej Cirkvi a je nebezpečným precedensom, vedúcim našich najmä mladých do falošných ilúzií a v konečnom dôsledku odvádzajúcim od Krista, ukrývajúc sa za pojem evanjelizačného projektu.
Následne, na druhom mieste môžeme sledovať odpor dnešného sveta voči realite ticha a samoty. Dnešný človek potrebuje mať okolo seba neustálu aktivitu a ruch, ktorá pocit ticha a samoty zatláča do ústrania. Keďže sme odmietli Krista na kríži, následkom toho je neustály aktivizmus, ktorý môžeme pozorovať všade dookola. Už to nie je Ježišov vykupiteľský Kríž, ktorý je zdrojom Spásy, ale sú to naše neustále aktivity.
A tak dnes aj mnohí kňazi a rehoľníci utekajú z jednej aktivity do druhej, jav, ktorý Sheen nazýva opúšťaním Krista „pre Krista“. Pre veriaceho a zvlášť pre Bohu zasväteného človeka sú však ticho a samota synonymom skutočného spoločenstva s Bohom, momentom, ktorý je životodarným pre akúkoľvek formu evanjelizácie, a bez ktorého sa každé hovorenie o Bohu stáva obyčajným tliachaním.
Utiekanie sa do falošnej pocitovosti, ktorá nemá zakotvenie v skutočnej realite každodenného života posvätenej Božím požehnaním a milosťou vedie následne k nedostatku trpezlivosti. Jedna zo základných charakteristík svätých je čnosť trpezlivosti, ktorá pramení z hlbokého pokoja, ktoré v tichu premýšľa o Božom slove vo svojom srdci. Všimnime si koľko našich súčasníkov je nervóznych pre úplne banálne veci. Stačí ísť do nákupného centra alebo na akýkoľvek úrad. My však veľmi dobre vieme, že jedna z najdôležitejších vlastností pre náš duchovný rast je práve trpezlivosť. Duchovný život je realita, ktorá preniká celý náš život a nikdy nemôžme povedať, že sme v ňom už dostatočne dokonalí, pretože jeho cieľom je Boh, ktorý je nekonečná, prevyšujúca dokonalosť.
Výsledkom tohto celého úteku od Spasiteľovho kríža je utiekanie sa k rôznym snahám o zmenu náuky Cirkvi. Keďže sme sa rozhodli na počiatku našej cesty odsunúť spred nášho duchovného pohľadu jediný pevný bod ľudských dejín, neostáva nám nič iné, než si svet prispôsobiť našim predstavám i náladám. Tu už prestáva platiť to tradičné „sme vo svete, ale nie zo sveta“ a následne sa svet i duchovný život začnú prelínať, až je už nemožné určiť, kde sú hranice. Toho logickým následkom sú vyprázdnené kňazské semináre a rehoľné domy. Veď predsa aby sme žili svetácky, k tomu nepotrebujeme odchádzať zo sveta.
Nie náhodou je heslom kartuziánskeho rádu „Stat Crux dum volvitur mundus“, svet sa mení, Kríž ostáva, pretože Boh si zvolil už na počiatku stvorenia, keď sa človek rozhodol pre hriech práve jeho ako cestu vykúpenia, avšak nie prázdny, ale s Ježišom Kristom, na ktorého narodenie sa teraz pripravujeme. Jedine s prijatím tejto reality, ktorú stanovil Boh, nájdeme cestu k skutočnej radosti, ktorá pramení v živom spojení s Ježišom Kristom, skrze Preblahoslavenú Pannu Máriu.
PODPORTE NÁS! Pomôže nám každé EURO! Spoločnými silami prebuďme svedomie Slovenska, bojujme za Vieru a hodnoty kresťanskej civilizácie. Bez Vás Christianitas.sk nezvládneme financovať. Ďakujeme!
Bankové spojenie: SK7765000000000020594299
