Kristove rany, aj stĺp Židov – symbolika veľkonočnej sviece

p. Ambrogio M. Canavesi
2. apríla 2021
  Cirkev  

Od Veľkonočnej vigílie počas celého veľkonočného obdobia vyniká vo všetkých katolíckych kostoloch mohutná svieca pri oltári v blízkosti miesta, kde sa ohlasuje Evanjelium. Veľkonočná svieca je tichým protagonistom celej veľkonočnej liturgie, ale napriek svojmu tichu, má veľa čo naučiť všetkých kresťanov, ponúkajúc im náukový obsah a tiež materiál na rozjímanie. V krátkosti sa pokúsime načrtnúť význam a používanie tohto jedinečného liturgického predmetu, aby, vidiac ho pri oltári, mohli sme vždy postrehnúť prítomnosť Vzkrieseného Krista za jeho líniami.

Prečo práve svieca?

Veľkonočná svieca má významné miesto v liturgii. Stačí pomyslieť, že jej prítomnosť počas celého veľkonočného obdobia pri mieste, kde sa ohlasuje Evanjelium je dôvodom prečo v celom tomto období miništranti nenosia sviece v procesii k Evanjeliu, ktoré zvyčajne naznačujú prítomnosť Krista vo Svätom Písme.

Navyše je protagonistom celej prvej časti dojemnej Veľkonočnej vigílie, s požehnaním ohňa a procesiou Lumen Christi, v ktorej sú veriaci pozvaní adorovať nové svetlo, ktoré rozháňa temnotu smrti. Dokonca treba povedať, že celý veľkonočný chválospev, poetický Exsultet, ktorý spieva diakon na Veľkú noc, nie je ničím iným, než dlhá a jasavá chvála na túto požehnanú sviecu, ktorá prichádza osvietiť kostol, ponorený ešte do tmy zármutku pre smrť svojho Spasiteľa. Avšak netreba zabúdať ‒ ako nás to učia dejiny liturgie ‒, že prítomnosť sviece a požehnanie svetiel nebolo v prvých storočiach výsadou len Veľkonočnej vigílie, keďže všetky slávenia vigílií, ktoré sa odohrávali medzi sobotou a nedeľou každého týždňa predpokladali tento obrad ‒, ktorý bol zase odvodený z lucernaria kultu synagógy ‒ hoci bez sviece takýchto rozmerov.

Naozaj, v prvých storočiach bola nedeľná svätá omša pripravovaná s takou starostlivosťou zo strany všetkých kresťanov, že sa veriaci zhromažďovali už od sobotného večera, aby strávili celú noc v modlitbe, medzi spevmi, čítaniami a výkladmi Božieho Slova. Vigílie sa neskôr vytratili z katolíckej liturgie, ale ostala matka a centrum všetkých vigílii ‒ Veľkonočná vigília.

V každom prípade, každé slávenie vigílie zahŕňalo požehnanie a zapálenie sviece, ktorá mala tak praktickú funkciu ‒ umožniť lektorom čítať a veriacim zabezpečiť minimálne osvetlenie kostola ‒ ako i symbolickú: svetlo sviec naznačovalo vieru kresťanov, ktorá svieti v noci sveta a ktorá, nebojácna, ostáva zapálená i napriek obklopujúcej tme, v očakávaní Pánovho dňa (dies dominicus) a jeho prítomnosť na oltároch v konsekrovanej hostii. Svetlo navyše pochádza z blikajúceho plamienka sviece, ktorý predstavuje modlitbu vystupujúcu do výšin ‒ k Bohu ‒ ako plamienok a ktorý zároveň stravuje sviecu, symbol človeka stravujúceho sa v Božej službe. Ak však v iných vigíliách mala svieca tento význam a funkciu, vo Veľkonočnej vigílii prijala dosť skoro celkom odlišnú úlohu, ktorá bola naznačená aj nárastom jej veľkosti. Najneskôr však od 4. storočia dostáva svieca centrálnu funkciu v liturgii krstu katechumenov, ktorá sa odohrávala vo svätej noci Veľkonočnej vigílie a odvtedy dostáva aj väčší význam pre celú vigíliu.

Stĺp, ktorý vedie Židov

Musíme byť trochu opatrní, pretože dve reformy, ktoré sa dotkli liturgie svätého týždňa v 20. storočí (v roku 1955 a v roku 1969), upravujúc aj stáročné obrady veľkonočnej sviece, riskujú, že nás zmätú. Napriek rôznym upraveným aspektom, všeobecný význam veľkonočnej sviece ostal nezmenený.

Predovšetkým však vychádzame z rozmerov sviece a jej pozície. Veľkonočná svieca nie je jednoduchá svieca, ale musí byť sviecou veľkých rozmerov, postavenou pri oltári vo vyvýšenej pozícii. Prečo? Prvý význam sviece môžeme postrehnúť z významu židovskej Paschy. Vieme, že pre Židov slávnosť Pesach ‒ doslovne „prechod“ ‒ pripomínal oslobodenie židovského ľudu z egyptského otroctva: bol to „prechod“ anjela zhubcu medzi egyptské domy, ktorý nechal nedotknuté tie židovské, poznačené krvou baránka, a zároveň to bol aj zázračný „prechod“ cez Červené more zo strany židovského ľudu vedeného Mojžišom, keď utekal pred faraónovým vojskom. V tomto úteku a v následnej dlhej a vyčerpávajúcej ceste po púšti, izraelský ľud bol vedený počas dňa oblakom a v noci ohnivým stĺpom, ktorý ukazoval smer cesty a zároveň ju osvecoval.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Tak sme došli k prvému významu našej sviece: veľkonočná svieca, hrubá a vysoká, a postavená na vyvýšenom mieste nad oltárom keď je zapálená je vlastne ako ohnivý stĺp, ktorý ukazuje veriacim cestu, ktorou majú ísť, aby dosiahli spásu. Nie náhodou sa vo veľkonočnom chválospeve spieva: „Toto je noc, v ktorej si vyslobodil synov Izraela, našich otcov, z egyptského otroctva, a dal si im prejsť suchou nohou cez Červené more. Toto je noc, v ktorej si zvíťazil nad temnotou hriechu žiarou ohnivého stĺpu.“ Liturgická reforma z roku 1955 pravdepodobne chcela zdôrazniť tento význam ‒ keďže ‒ na rozdiel od predchádzajúceho obradu, keď sa používala palica s tromi zapálenými sviecami (tzv. arundine) ‒ uprednostnila v procesii nesenú samotnú veľkonočnú sviecu zapálenú odzadu kostola v tzv. obrade Lumen Christi, teda v procesii s novým svetlom, ktorá otvára Veľkonočnú vigíliu. Takto sú veriaci pozvaní nasledovať zozadu kostola smerom k oltáru procesiu nového svetla, ktoré vlastne prichádza ako biblický ohnivý stĺp z veľkonočnej sviece.

Svieca

Spomínali sme, že je dôležité brať na vedomie skutočnosť, že veľkonočná svieca nie je jednoduché svetlo alebo svetelný zdroj, ale musí to byť svieca, podľa možnosti zo včelieho vosku. Zo všetkých živočíchov, ktorými Stvoriteľ ozdobil svet, iba jedno bolo uznané za hodné vstúpiť do veľkonočnej liturgie: včela. Triezva spomienka, ktorá sa o nej robí vo veľkonočnom chválospeve („plod práce včiel“) nás nesmie nechať zabudnúť, že v niektorých predchádzajúcich verziách veľkonočného chválospevu, ktoré sa používali v galikánskej liturgii, sa prehlbovala chvála včely vo vlákne biblických a literárnych (dokonca od Vergília) citácií.

Symbolická interpretácia stvoreného sveta, taká milá stredovekej mentalite a včela, živočích plný symbolického významu, to sú aspekty, prečo bol tento živočích naozaj hodný vstúpiť do veľkonočnej liturgie. Objavujú sa však najmä dva symbolické motívy včely: hľadelo sa na ňu predovšetkým ako na symbol vzkriesenia, a na druhom mieste bola v stredoveku považovaná za panenského živočícha, ktorý sa rozmnožuje bez párenia.

Na prvý názor veľmi zavážil vplyv Roľníckych piesní (Georgika) od Vergília, kde sa hovorí, v epizóde od Aristea, že včely sa narodili z mŕtvoly obetovaného býka. Táto citácia je však sprostredkovaná cez samotné sväté Písmo: v knihe Sudcov je známa epizóda Samsona (Sudc 14), ktorý keď zabil leva, našiel v jeho mŕtvole včely, ktoré vyprodukovali med. Med a vosk sú produktmi včely, avšak vo Svätom písme med označuje mesiášske časy, čas príchodu Mesiáša, v ktorom budú prúdiť mlieko (alebo maslo) a med (Porov. Ez 33, 3; Iz 7, 22). Včela je teda symbol vzkriesenia a nového života, ktorý prekonáva smrť, dajúc počiatok mesiášskej epoche a jeho nesmierne dary milosti, ktoré sú symbolizované sladkosťou medu a tukom mlieka (tzn. masla alebo smotany).

Na veľkonočnú sviecu však vplýva ešte väčšmi druhý aspekt, ktorý nám dovoľuje lepšie sa vhĺbiť do symbolického významu včelieho vosku. Včela bola považovaná za panenského živočícha: v stredoveku boli ohromení pred obrátenou hierarchiou organizácie včiel, v ktorej je práve kráľovná tá, ktorá prevyšuje všetky ostatné včely pre svoju veľkosť a zvláštny spôsob reprodukcie, ktorá sa zdala byť celkom asexuálna. Preto včelia kráľovná bola spontánne pridružená k samotnej Preblahoslavenej Panne Márii, ktorá ako kráľovná ľudského rodu, prevyšuje každého človeka a panensky počala Ježiša. Ak včelia kráľovná je Panna Mária, potom jej produkt, vosk, je samotným Ježišom: mäkký materiál veľkonočnej sviece nám pripomína teda Vtelené Slovo vo svojej ľudskej prirodzenosti, alebo lepšie vo svojom samotnom tele, ktoré je pripravené obetovať sa Bohu za spásu ľudí. Vo vosku, ktorý sa pomaly rozpúšťa vo veľkonočnom období môžeme teda symbolicky postrehnúť obetu samotného Ježiša, obetu, ktorá dovoľuje vo svetle viery a života žiariť medzi ľuďmi, tak ako je plamienok živený „obetou“ vosku.

Sväté rany

Ak vosk vo svojom materiálnom aspekte naznačuje práve ľudskú prirodzenosť, alebo ešte lepšie samotné telo nášho najdrahšieho Spasiteľa, je tiež pochopiteľné liturgické gesto, ktoré často priťahovalo pozornosť a kritiku odborníkov na liturgiu. Hovoríme o zapichnutí piatich zŕn kadidla do vosku do piatich bodov v tvare kríža.

Aj keď tento obrad nebol zrušený, panuje názor, že všetko sa v tomto obrade zrodilo z nepochopenia: stredovekí ľudia, čítajúc starobylé liturgické texty vraj brali slovo incenz v zmysle, ktorý mu dávame dnes, keď naopak sa odkazovalo na inú „zažatú“ sviecu (ktorá je takto v latinčine nazvaná particípiom incenso), ktorou sa požehnávala vo forme kríža veľkonočná svieca. Akokoľvek sa má vec, zdalo by sa zvláštne, žeby stredovekí ľudia nepochopili takúto maličkosť a možno, alebo skôr, treba myslieť, že prispôsobili starobylé texty k novému obradu, ktorý už mal autonómne symbolický význam.

Pokúsme sa nájsť tento význam. Predovšetkým treba povedať, že ak uvažujeme nad tým, že svieca je Kristovým telom splodeným našou „Včeľou kráľovnou“, Najsvätejšou Pannou Máriou, vtedy myšlienka vykonať päť zapichnutí do sviece má istotne spojitosť s jeho umučením. To je potom potvrdené skutočnosťou, že sú rozložené do tvaru kríža, vtlačiac takto do sviece pripomienku nástroja umučenia, na ktorom bol pribitý klincami Spasiteľ sveta. Vieme totiž, že rany na rukách a nohách, spolu s ranou v boku, tvoria päť prebolestných rán Ukrižovaného. Ako päť krížov na oltárnej menze, tak týchto päť zapichnutí, ktoré vnikajú do mäkkej a hladkej hmoty sviece nás upomínajú na päť rán nášho Pána Ježiša Krista.

Nie náhodou možno často vidieť ‒ aj keď v dnešných časoch je to už zriedkavé ‒ päť kadidlových zŕn nie je zabodnutých do vosku v surovom stave, ale sú vypracované do tvaru hrotu kopije a do tvaru klincov. Dnes naopak, sú kadidlové zrná ‒ väčšinou nahradené plastovými predmetmi ‒ v tvare „šišiek“, ktoré nejakým spôsobom chcú pripomenúť kadidlové zrná v surovom stave.

Prečo je používané v tomto obrade práve kadidlo? Prvý motív, ten najevidentnejší, by nás zaviedol k vonným mastiam, ktorými zbožné ženy natreli Ježišovo telo v hrobke. Musí sa však pripomenúť aj to, že kadidlo symbolizuje modlitbu a pripomína, že vykupiteľská obeta Krista, piatimi ranami, ktoré zranili jeho panenské telo, bolo najväčším úkonom kultu všetkých dejín, keďže došlo k obete Boha (Ježiša Krista), seba samého (ako človeka, to znamená v jeho tele) samotnému Bohu Otcovi. „Moja modlitba nech sa vznáša k Tebe ako kadidlo” hovorí žalm 141. Päť Kristových rán nie sú zapáchajúce rany, ale rany, z ktorých sa šíri vôňa a príjemný balzam modlitby. Ako keď sa spraví zárez na živicovej rastline, ihneď z nej vyteká živica intenzívnej a príjemnej vône, tak z Kristových rán nevychádza nepríjemný zápach hnisu, ale príjemná vôňa modlitby a adorácie tak, že každá forma modlitby sa odteraz podieľa na „dobrej vôni Kristovej“. (2 Kor 2, 15)

dokončenie v II. časti

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!