Kresťanské povinnosti

František Maghut
30. decembra 2021   Cirkev

Pán Ježiš riekol: „Dajte Bohu, čo je Božie a cisárovi, čo je cisárovo!“ Týmito slovami je určený náš pomer k vrchnostiam svetským a k najvyššej vrchnosti, k Bohu. Sv. Pavol apoštol hovorí: „Každá duša nech je poddaná vrchnostiam, lebo niet vlády, iba od Boha!“ Oproti Bohu však, ako najvyššiemu Pánovi, máme zvláštne povinnosti.

Keď Mojžiš jedného dňa na vrchu Horeb ovce pásol, zjavil sa mu Pán Boh uprostred horiaceho kra. Počul hlas: „Nepribližuj sa sem, vyzuj obuv so svojich nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je sväté. Ja som Boh tvojho otca, Boh Abrahámov, Boh Izákov, a Boh Jakubov!“

Tu Mojžiš zakryl svoju tvár a neopovážil sa oči pozdvihnúť. Boh ho vyzval, aby šiel do Egypta a odtiaľ vyviedol národ izraelský do zasľúbenej zeme. Mojžiš spočiatku sa zdráhal, ale potom už hotový bol ísť: „Hľa, ja pôjdem k synom izraelským a poviem im: Boh vašich otcov poslal ma k vám; ale čo im odpoviem, keď sa ma budú pýtať: „Ktoré je jeho meno?“ Na to odpovedal Boh: „Ja som, ktorý som. To povieš synom izraelským; Ktorý je, poslal ma k vám.“

Nuž áno, Boh je bytnosťou, jestvovaním večným. On vždy bol a bude, nemá začiatku, ani konca, je najvyšší pán, stvoriteľ neba i zeme a my… sme Jeho stvorenia, z lásky Jeho žijeme na svete, sme úplne v jeho moci, tak ohľadom života, ako zdravia.

Preto naše povinnosti sú: Pána Boha, stvoriteľa neba i zeme, Pána života a smrti za svojho Pána uznať, jeho ctiť, Jemu sa klaňať, prikázania Božie zachovávať a tak Mu slúžiť. Akým spôsobom sa má to stať, vidíme to v histórii na živom príklade matky machabejskej so siedmimi synmi.

Sýrsky kráľ Antiochos zaujal židovskú krajinu a sväté mesto Jeruzalem a národ izraelský chcel úplne zotrieť z povrchu zeme. Vedel však dobre, že to sa mu iba vtedy podarí, ak pozbaví ho viery otcov a zákona Mojžišovho. I na jeho rozkaz sväté knihy boli trhané a pálené, židov nútili modlám obetovať i zakázané mäso požívať. Našli sa mnohí, ktorí z bojazlivosti a strachu zapreli vieru. Ale našli sa mnohí aj takí, čo vytrvali pri viere otcov a radšej podstúpili smrť, než by zákon Boží porušili.

Medzi nimi bola aj matka so siedmimi synmi. Najprv ich bili a mučením chceli donútiť k odpadlíctvu, keď to nešlo, povraždili ich a nakoniec aj matku. Keď nakoniec ostal najmladší syn, matka ho povzbudzovala: „Prosím ťa, synu môj, pozri hore i pováž, že všetko, čo je na zemi i na nebi, Boh stvoril. Preto neboj sa tohto kata a ukáž, že si hodným spoločníkom bratov svojich a prijmi smrť, aby som ťa v živote večnom s bratmi tvojimi zase našla!“ A keď ona ešte hovorila, obrátil sa syn k mučiteľom so slovami: „A vy, čo čakáte ešte? Rozkaz kráľov neposlúchnem, ale prikázanie, dané nám skrze Mojžiša. Ty však – obrátil sa k Antiochovi – nešľachetník, najohavnejší zo všetkých ľudí, neujdeš trestu Božiemu pre svoju pýchu!“

I hnevom rozpálený kráľ ešte ukrutnejšie zúril proti nemu, než proti ostatným. U týchto Machabejcov obdivujeme ich silnú a živú vieru v Boha. Podobnú aj my máme mať. „Kto neverí, bude zatratený!“ – hovorí Spasiteľ. Keď v nedeľu na službách Božích vyznávame svoju vieru, to nemá byť len také vonkajšie odriekanie naučenej náboženskej formuly, ale má pochádzať zo živého presvedčenia.

Keď druhý z bratov machabejských bol mučený a už mal dušu vypustiť, riekol kráľovi: „Ty, nešľachetník, síce nás zabíjaš v prítomnom živote, ale kráľ sveta, za ktorého zákon zomierame, vzkriesi nás k životu večnému!“ U týchto bratov vidíme tiež veľkú nádej, ktorú skladali v Boha svojho, prýštiacu z ich živej viery. Bez kresťanskej nádeje život náboženský ani si nevieme predstaviť. „Ako Kristus vstal z mŕtvych, aj my raz niekedy vstaneme! Keby Kristus nebol vstal z mŕtvych, márna by bola naša viera!“ – hovorí sv. Pavol apoštol. Áno, nádej v Boha je pohnútkou k svedomitému plneniu povinností, trpezlivému znášaniu ťažkostí a krížov života; ináč rozumne by konali pokrokoví židia a neverci, ktorí v súženiach života skončia samovraždou. Máme dúfať od Pána Boha, že pokým sme na tomto svete, dá nám všetko, čo potrebujeme a po smrti dá nám život večný.

Najstarší z bratov machabejských pred súdom kráľa Antiocha riekol: „Volíme radšej smrť, než zákon Boží prestúpiť!“ Nechal sa bičmi šľahať, dal si jazyk vyrezať, kožu s vlasmi z hlavy zlúpiť, ruky, nohy poodtínať a potom tak zohaveného a ešte dýchajúceho na panve nad ohňom piecť a smažiť. A to všetko pre Boha a jeho zákon. Ozaj hrdinský dôkaz vernosti a lásky k Bohu.

Čosi podobné Boh od nás nežiada, aby sme podstúpili mučenícku smrť za neho. Avšak aj nám znie prikázanie: „Milovať budeš Pána Boha svojho z celého srdca, duše, mysle a všetkej sily svojej!“ Podľa slov Pána Ježiša to je hlavné prikázanie v zákone. Láska k Bohu však má sa javiť nie v slovách, ale v skutkoch. Tým najviac dokážeme, že Boha milujeme, keď prikázania Jeho zachovávame. Pri poslednej večeri, keď sa lúčil Kristus Pán so svojimi apoštolmi, im riekol: „Kto mňa miluje, zachová moju reč! A reč Kristova je: „Neprišiel som prikázania a zákony zrušiť, ale doplniť.“

To sú teda naše kresťanské povinnosti: Boha uznať za svojho Pána, veriť v Neho, dúfať v Neho, milovať Ho, a tak Mu slúžiť po všetky dni života svojho. Buďme dobrými sluhami Božími. Dobrý sluha je vo veľkej vzácnosti u panstva; vážia si ho ako oko v hlave, majú ho za svojho, starajú sa oň a dajú mu plnú mzdu s odmenou hojnou. A tak môžeme očakávať od Boha v živote ochranu, pomoc a po smrti život večný. Iďme za príkladmi verných sluhov Božích: Bohabojného Abraháma, trpezlivého Jóba, verného Jozefa Egyptského, šľachetného Dávida, milosrdného Tobiáša, ktorí všetci vo svojom živote veľké útrapy znášali. Boh však im pomohol a všetko zlé, čo ich postretlo, na dobré obrátil.

***

Článok vyšiel pôvodne v časopise Kráľovná sv. ruženca 4/1937, do elektronickej podoby bol spracovaný Dominikánskou knižnicou, pre zverejnenie na stránke christianitas.sk bol čiastočne upravený redakciou Christianitas.sk.

PDF (formát pre tlač)