Koronavírus a zmena teológie stvorenia

lanuovabq.it
19. mája 2020
  Cirkev  

Cirkev má istý problém, keď má pandemickú krízu interpretovať z teologického hľadiska. Je to preto, lebo tradičnú koncepciu Božieho stvorenia, podľa ktorej Boh všetko stvoril z ničoho a vytvoril jeden tajomne usporiadaný celok za účelom spásy, nahradila súčasná teológia. Táto už neakceptuje takúto víziu stvorenia, ale líniu vytýčenú jezuitom pátrom Teilhardom de Chardinom, podľa ktorej už nie stvorenie pochádza od Boha, ale Boh je výsledkom evolúcie kozmu. Pri takomto prístupe je nemožné analyzovať pandémiu a dávať ju do súvislosti s Bohom Stvoriteľom.

T. de Chardin, “vizionár”

Je prekvapujúce, čo všetko dokáže mikroorganizmus ako je covid-19. Je schopný dokonca spochybniť kresťanskú víziu stvorenia, alebo ešte lepšie:  konfrontovať dve teologické koncepcie stvorenia.

Mnohí si všimli, že Cirkev má určité ťažkosti pri interpretácii súčasnej pandémie z teologického hľadiska, t. j. z hľadiska histórie spásy a z perspektívy spásy duší (salus animarum). Síce nechýbajú prosby k Bohu o odvrátenie pandémie či zbožné prosby o orodovanie Nebeskej Matky, avšak vždycky sú to iba prosby o pomoc bez uznania vlastnej individuálnej či kolektívnej viny a snahy o nápravu. Inak povedané, epidémia je považovaná predovšetkým za prirodzený jav, pri ktorom prosíme Nebo, aby nám pomáhalo popasovať sa s týmto prirodzeným problémom. 

Tradičná koncepcia stvorenia znie približne takto: Boh stvoril veci z ničoho, a teda je prvou príčinou a posledným cieľom. V dôsledku toho všetko, čo Boh chce a dopustí, je pre naše väčšie dobro. Najvyšším dobrom je večná spása duší, a preto je všetko tajomne usporiadané na dosiahnutie tohto cieľa. Nijaká udalosť teda nie je iba prirodzená, a to práve preto, že príroda nie je autonómnou entitou vo vzťahu k Bohu, takže aj prírodné udalosti musia priamo či nepriamo súvisieť s našou spásou.

Preto majú udalosti súvis s hriechmi ľudí,a preto dedičný hriech i aktuálne hriechy majú dopad na udalosti, ktoré sa okolo nás odohrávajú. Nejde o hriechy proti prírode (tzv. ekologické hriechy), ale o hriechy proti Bohu. Preto má Cirkev nielen právo, ale aj povinnosť viesť k takémuto uvažovaniu a spájať nebezpečenstvá, ktoré pochádzajú z prírody, s Božím prozreteľnostným plánom našej spásy. Preto takéto udalosti môžeme, ba musíme interpretovať aj ako výzvy na obrátenie a duchovné očistenie.

Súčasná teológia už však už túto víziu stvorenia neprijíma. Podľa línie načrtnutej otcom jezuitom Teilhardom de Chardinom jestvuje evolučný pohyb od nedokonalého k dokonalejšiemu, pričom zavŕšením tejto evolúcie je bod Omega – Kristus. Svätý Tomáš si bol istý, že svet nie je večný práve preto, že bol stvorený z ničoho, aj keď, podľa neho, jeho začiatok nie je preukázateľný.

Teraz je však svet chápaný ako proces, ktorý vždycky napreduje k lepšiemu a jeho vrcholom je Kristus. Dalo by sa povedať – keď to trochu preženieme –, že už nie stvorenie pochádza od Boha, ale Boh pochádza z evolúcie kozmu. Tento pohľad protirečí základnému princípu kresťanskej metafyziky, podľa ktorej väčšie nemôže pochádzať z menšieho.

V novej vízii však väčšie môže pochádzať z menšieho, pretože hmota môže produkovať formu. Hmota, ako tvrdia mnohí – napríklad aj Ernst Bloch – nie je iba matériou, ale má aj vnútornú dynamiku, ktorá jej umožňuje vytvárať formy. Podľa Teilharda je to evidentné u človeka: v ňom hmota produkuje ducha v povestnom procese „hominizácie“. Človek je produktom evolúcie, nebol priamo stvorený Bohom, ktorý mu vdýchol dych života, ale nepriamo v rámci procesu stvorenia – evolúcie. Dokonca aj duša môže mať tento pôvod napriek tomu, že Pius XII. v Humani generis potvrdil opačné učenie.

Podľa Karla Rahnera to isté vraj platí aj pre stvorenie. Predstavovať si Boha, ktorý tvorí z ničoho v metafyzickom zmysle znamená, podľa neho, interpretovať Ho podľa kategórií, s ktorými interpretujeme veci tohto sveta, a porovnávať Ho s remeselníkmi, ktorí tvoria svoje diela. Povedané Rahnerovými slovami – šlo by o uvažovanie kategorické, nie transcendentálne.

Boh koná iba prostredníctvom sekundárnych príčin a priamo nezasahuje, a preto prostredníctvom evolúcie tvorí znútra prírodu i dejiny. Závislosť od Boha nepociťujeme preto, lebo nás Boh stvoril, ale preto, že evolúciou sa u nás vyvinul pocit závislosti od Boha. Všetky teologické kategórie vrátane kategórie stvorenia sa vyvíjajú historicky a evolučne. Dokonca ani Ježiš Kristus nevedel, že je Bohom, ale k tomuto presvedčeniu postupne dozrel.

Pri takomto chápaní je nemožné spájať pandémiu s Bohom Stvoriteľom, a to ani v takom význame, že ju dopustil. Pandémia pre nás môže mať teda iba prirodzený význam a neobsahuje nijaké nadprirodzené posolstvo. Tvrdiť opak by opäť znamenalo, že na Boží plán aplikujeme naše prízemné mentálne kategórie.

Jedinou interpretáciou, ktorú súčasná teológia dovoľuje, je prirodzená snaha vyrovnať sa s prírodnou udalosťou, pretože Boh sa prostredníctvom evolúcie prejavuje v prírode a v dejinách. Transcendentná vízia „z pohľadu Boha“ súvisiaca so spásou duší by bola nevhodná a nepochopiteľná pre súčasného človeka, ktorý by ju označil za mágiu.

Stefano Fontana